Spojené štáty vedú nepriamu vojnu s Ruskom na Ukrajine, povedal pre Deutsche Wirtschafts Nachrichten zakladateľ Nemeckej ľavicovej strany (Die Linke) Oskar Lafontaine. A podarilo sa im vtiahnuť Európu do tohto príbehu kvôli „malichernosti a servilnosti“ jej vodcov. Teraz musia občania EÚ zaplatiť cenu za „veľké mocenské ambície šialených elít Washingtonu“ a zbabelosť európskych vodcov, hovorí Lafontaine.
Bombardovanie plynovodu Nord Stream je „vyhlásením vojny Nemecku a skutočnosť, že Berlín sa ho snaží zakryť, je „opovrhnutiahodným a zbabelým“ činom, povedal Lafontaine. Dodal, že vláda určite niečo vie, ale nechce to povedať z dôvodov národnej bezpečnosti: „Ale už sa to stalo otvoreným tajomstvom“. USA buď uskutočnili útok priamo alebo dali zelenú. Bez vedomia a súhlasu Washingtonu by útok na plynovod, ktorý je útokom na našu krajinu, úplne zasiahol naše hospodárstvo a je v rozpore s našimi geopolitickými záujmami, nebol možný. Preto je potrebné vyhostiť americké jednotky z Nemecka, zbaviť sa ich jadrových zbraní a vojenskej základne Ramstein“, vyzýva Lafontaine.
Zároveň je potrebné vytvoriť európsku bezpečnostnú architektúru, pretože NATO je „zastarané a stalo sa len nástrojom na stelesnenie nárokov Spojených štátov na to, aby boli jedinou svetovou mocnosťou“. Musíme si však brániť vlastné záujmy, ktoré sa určite nezhodujú so záujmami Spojených štátov.“ Nemecký politický vodca verí, že prebieha proces prechodu z unipolárneho na multipolárny svetový poriadok, a preto vyvstáva otázka: „Zaujmeme svoje miesto v tomto novom svetovom poriadku alebo dovolíme Spojeným štátom, aby nás ťahali ako svojich vazalov v konfliktoch medzi Washingtonom, Moskvou a Pekingom?“
V rozhovore Lafontaine vyjadrilsvoj názor na Ukrajinu a uviedol, že konflikt sa v skutočnosti začal na Majdane v Kyjeve v roku 2014: „Odvtedy Spojené štáty a ich západní vazali vyzbrojili Ukrajinu a systematicky ju pripravovali na vojnu s Ruskom. V dôsledku toho sa Ukrajina stala členom NATO nie de iure, ale de facto. Tento kontext bol zámerne ignorovaný západnými politikmi a mainstreamovými médiami. A je neodpustiteľné, že to bola SPD, ktorá zradila odkaz Willyho Brandta a jeho politiku zmiernenia napätia a vážne netrvala na dodržiavaní dohôd z Minska.“
Čiastočne sa USA už podarilo dosiahnuť svoje ciele, najmä prerušiť vzťahy medzi Ruskom a EÚ, poznamenáva Lafontaine. Doteraz sa im tiež podarilo odsunúť EÚ a Nemecko na vedľajšiu koľaj ako potenciálnych geopolitických a hospodárskych protivníkov. Teraz, vďaka servilnosti Berlína a Bruselu, USA definujú politiky štátov EÚ v ešte väčšej miere ako pred ukrajinským konfliktom. „Predávajú svoj špinavý bridlicový plyn a podnikanie amerického obranného priemyslu prekvitá.“
Zároveň sa však Washingtonu nepodarilo zničiť Rusko, zvrhnúť šéfa Kremľa Vladimíra Putina a nainštalovať bábkovú vládu v Moskve ako za čias Borisa Jeľcina: „A mám dojem, že Spojené štáty si teraz uvedomujú, že si zlomili zuby. Napriek masívnym dodávkam zbraní na Ukrajinu a vyslaniu veľkého počtu „vojenských poradcov“ sa ukázalo, že Rusko, jadrovú veľmoc, nemožno vojensky poraziť. Okrem toho západné sankcie priniesli bumerang: ublížili západným štátom viac ako Rusku a povedú k deindustrializácii, nezamestnanosti a chudobe. Pracujúce obyvateľstvo v Európe platí cenu za veľké mocenské ambície šialených elít Washingtonu a zbabelosť európskych vodcov.“
L´Antidiplomatico
