Kritické poznámky k článku Paula Masona Dezorientovaná časť ľavice víta putinizmus a antisemitizmus.

V septembri 1915 sa zišlo 42 socialistických delegátov v malej švajčiarskej dedinke Zimmerwald. Medzi nimi Lenin a Trockij. Išlo o postoj k prvej svetovej vojne. Niektoré sociálno-demokratické strany sa vtedy stačili kompromitovať buď priamou podporou vojnového úsilia na báze nacionalizmu alebo podporou nepriamou, schvaľovaním vojnových pôžičiek. Trockého postoj ako autora prijatého Manifestu bol: „Toto nie je naša vojna.“ (Je to vojna imperialistická atď., autori Manifestu však odmietali anexie a vynútené okupácie, aj ekonomické.) S pacifistickým stanoviskom nesúhlasila tzv. Nová ľavica, ktorá sa etablovala na konferencii na čele s Leninom napriek tomu, že Lenin Manifest podpísal. Výzva na okamžitú revolúciu a vytvorenie Tretej internacionály však bola odmietnutá, Leninovým zámerom potom bolo konsolidovať revolučnú opozíciu proti pacifistickej stratégii.

Prenechajme Zimmerwald historikom. Sami Švajčiari neboli nadšení, keď sa dozvedeli o konšpirácii, aká sa v dedinke odohrávala. Ani vtedy, ani neskôr. V 60-tych rokoch Hotel Beau Séjour zbúrali a dokonca zakázali akékoľvek pamätníky zimmerwaldskej konferencie.

Na platforme Zlom, ktorá zastáva postoj, že ľavica by mala podporovať spravodlivý boj Ukrajiny, uverejnili článok Paula Masona Dezorientovaná časť ľavice víta putinizmus a antisemitizmus. Proti nálepkovaniu sa ohradzujem, proti antisemitizmu kategoricky, tak či onak by ma však P. Mason, ktorého si vážim, zaradil medzi dezorientovanú ľavicu. Mason je ľavicový intelektuál, publicista, komentátor The Guardian. V roku 2015 vydal knihu Postcapitalism – A Guide to Our Future (Postkapitalizmus – Sprievodca našou budúcnosťou). Kapitalizmus podľa neho dosiahol svoje limity a je náchylný k premene na niečo nové: po finančnej kríze máme príležitosť vytvoriť sociálne spravodlivejšiu a udržateľnú globálnu ekonomiku. Prvá kapitola s odvolaním sa na Lehman Brothers 15. 9. 2008 má titulok Neoliberalism is Broken. Kniha stojí za prečítanie, neponúkam však recenziu. Len malú ilustráciu z autorovho úvodu. Mason uvádza tému nasledovne. Rieka Dneper tvorí geografickú hranicu medzi kapitalizmom slobodného trhu a systémom, ktorý ovláda V. Putin, nazvite si ho ako chcete. Rieka oddeľuje Moldavsko, krajinu vo východnej Európe, od separatistického ruského bábkového štátu Podnestersko, kontrolovaného mafiou a tajnou políciou. Moldavsko vzniklo na začiatku neoliberálnej éry v rámci rozpadu ZSSR. Začali pôsobiť trhové sily, lenže mnohí dedinčania by radšej žili v Putinovom režime než v strašnej biede Moldavska.

Paul Mason. Zdroj: Flickr, autor Kevin Walsh

Mason vníma príčinnú súvislosť medzi stagnáciou, sociálnou krízou, ozbrojeným konfliktom a eróziou demokracie. „Ekonomické zlyhanie Západu narúša vieru v hodnoty a inštitúcie, o ktorých sme si svojho času mysleli, že sú permanentné.“ Dlhodobé výhľady kapitalizmu vidí Mason v čiernych farbách. „Ekonomická kríza, ktorá sa začala v roku 2008, sa sformovala do sociálnej krízy a vedie k masovým nepokojom; v súčasnosti, keď revolúcie prerastajú do občianskych vojen, vytvorilo sa vojenské napätie medzi nukleárnymi superveľmocami, nastala kríza globálneho poriadku.“ Sformuloval dva pokrízové (2008) scenáre. V prvom scenári globálna elita prenesie v najbližších desiatich až pätnástich rokoch náklady krízy na pracujúcich, dôchodcov a na chudobu. Globálny poriadok, podporovaný MMF, SB a WTO síce pretrvá, lež oslabený, náklady znášajú obyčajní ľudia rozvinutého sveta. Lenže rast stagnuje.

Podľa druhého scenára sa konsenzus zrúti. K moci sa dostanú strany radikálnej pravice, keď obyčajní ľudia odmietnu platiť cenu za úspornosť. Namiesto toho sa budú snažiť preniesť náklady krízy jeden na druhého. Globalizácia sa rozpadne, globálne inštitúcie sa stanú bezmocnými, rozhoria sa konflikty; medzinárodné právo zanikne; mučenie, cenzúra, svojvoľné uväznenie a masové násilie budú pravidelnými nástrojmi štátnej moci. Tento scenár opakuje tridsiate roky minulého storočia.

Ak nedokážeme sformovať udržateľný globálny poriadok a obnoviť ekonomickú dynamiku, čaká nás od polovice tohto storočia chaos. Mason preto navrhuje alternatívu: chce zachrániť globalizáciu tak, že zavrhne neoliberalizmus, potom chce zachrániť planétu a napokon, aby sme sa zachránili pred nepokojmi a nerovnosťou, máme sa odkloniť od kapitalizmu. Či je táto prognóza utopická alebo nie, nebudem hodnotiť. Obmedzím sa iba na konštatovanie, že zas raz v dejinách sme sa dostali do situácie, kedy záchranu ponúkajú iba utópie.

Vo svojom najnovšom článku Mason začína kritikou amerických ľavičiarov, ktorí podporujú Húsiov, antisemitskú vojenskú skupinu, ktorá ovláda časť Jemenu. Vraj ich financujú čínski komunisti. Z toho hneď urobil záver, že „proputinovské a pročínske vplyvové skupiny využili konflikty na Ukrajine a v Gaze, aby nanovo definovali, čo znamená byť ľavicový – a je čas, aby sa skutočná ľavica bránila“. Mason dokonca konštatuje, že väčšina ľudí, ktorí sa otvorene a aktívne stotožňujú s geopolitickými cieľmi Putina a Si Ťin-pchinga, je aktuálne na ľavici. A pripomína, že ich požiadavky na odzbrojenie Ukrajiny boli väčšinou nevypočuté, zatiaľ čo ich požiadavky na globálnu intifádu a snahu obviniť zo zverstiev výlučne Izrael, boli čiastočne vypočuté. Ľavica by mala podľa môjho názoru zaujímať vyvážené stanovisko. Na jednej strane odsúdiť terorizmus Hamásu, na druhej strane varovať Izrael pred vyhladzovacou vojnou v Gaze.

Brilantný analytik Mason vo svojom článku často mieša piate cez deviate. Ľavica objektívne musí byť proti neoliberálnej globalizácii, Washingtonskému konsenzu a hegemónii amerického (anglosaského) impéria. Geopolitické ciele Putina a Si Ťin-Pchinga sú v konflikte s geopolitickými cieľmi USA. Prejavuje sa to požiadavkou na multipolárny svetový poriadok. Dovolím si jednu historickú analógiu. Podobná situácia bola pred prvou svetovou vojnou. Prvá vlna globalizácie, la belle époque sa skončila, keď sa začali hlásiť konkurenti Britského impéria, Nemecko a Rusko, pričom samo impérium už ríšu, nad ktorou slnko nezapadá, nedokázalo celkom zvládnuť. Ako budeme riešiť spor o nový svetový poriadok? Ďalšou svetovou vojnou? Problémom je, že pred viac ako storočím neexistovali jadrové zbrane.

Ilustračný obrázok: Rawpixel

K tomu, čo sa deje v amerických elitných kampusoch, sme uverejnili stĺpček F. Zakariu. Viac som sa ako filozof pozastavil, keď Mason medzi antihumanistov zaradil troch francúzskych filozofov, ktorých veľmi dobre poznám, na zozname sa ocitli Michel Foucault, Louis Althusser a Bruno Latour. Tak to je sila! Uvedení filozofi sú pre kriticky zmýšľajúcich ľavičiarov niečo ako odporúčaná literatúra.

S odkazom na E. Thompsona Mason rozlišuje dve ľavice, dogmatickú a „premýšľajúcu“. Dobre, pokiaľ by rozdiel medzi nimi nedefinoval nasledovne: „jedna uznáva svoj dlh voči liberalizmu a osvietenstvu, druhá liberalizmom pohŕda a osvietenstvo považuje za omyl“. A tieto dve ľavice „by mali byť vo vzájomnej vojne“. Neviem, ako v akademických kruhoch v Británii, ale aby dve ľavice viedli vojnu pre abstraktné filozofické princípy, sa mi zdá absurdné. Liberalizmus sa, samozrejme, vyvíja, aktuálne v Rawlsovej verzii prináša podnety aj pre ľavicu. Vojnu vedie skutočná ľavica voči neoliberalizmu s jeho totalitnými nárokmi. Aj s osvietenstvom je to zložitejšie. Neobmedzený kult rozumu predsa je oprávneným predmetom filozofickej kritiky. A klasické dielo Horkheimera a Adorna Dialektik der Aufklärung by mal poznať každý študent filozofie.

Doteraz som sa nevyjadril k Ukrajine. Zlom uverejnil úprimné a premyslené vyjadrenie autora Oleksandr Kyselov Vojna na Ukrajine. Agenda pre ľavicu. Áno, patrím k analytikom, ktorí od počiatku vidia konflikt na Ukrajine ako proxy vojnu medzi Ruskom a USA. Proti Rusku nastala nebývalá mobilizácia kolektívneho Západu, všetkých možných prostriedkov hybridnej vojny, napriek tomu sa nedostavil očakávaný výsledok. Tvrdím, že Rusko nebude porazené, pokiaľ bude fungovať os Moskva-Peking. Je to geopolitika, ktorá prekonáva viac ako storočnú koncepciu Harolda Mackindera o nevyhnutnom boji medzi námornou a pevninskou mocnosťou. Túto koncepciu rozvíjajú dodnes anglosaskí aj ruskí geopolitickí analytici, napríklad Z. Brzezinski a G. Friedman, resp. N. Danilevskij a A. Dugin. (Dnes by sa tento koncept dal aktualizovať na kozmický priestor.) Z tohto rámca sa vymyká klasická práca S. P. Huntingtona The Clash of Civilizations (Zrážka civilizácií). Rozlišuje osem planetárnych civilizácií a predpokladá medzi nimi konflikty. Pravdupovediac, od článku profesora z Yale vo Foreign Affairs v roku 1993 som tejto koncepcii nevenoval osobitnú pozornosť. Zdalo sa mi, že konflikt o Jeruzalem po konci studenej vojny nebude až taký horúci. Hlboko som sa mýlil. Dnes čítam Huntingtona tak, že v rámci Gramsciho interregna, kedy jeden svetový poriadok zaniká a druhý sa bolestne rodí, potrebujeme koncentrované úsilie viacerých civilizácií, ktoré disponujú špecifickými kultúrnymi schopnosťami, aby sme zvládli nároky kladené na ľudstvo ako celok. Samozrejme, mohlo by sa to skončiť, ako predpokladá Huntington, totiž vojnami. A multipolárny svet by koniec koncov mohol vyzerať ako vymedzenie či rozdelenie sfér vplyvu menších imperializmov, keď už ten najmocnejší na nás nedozerá. Na druhej strane, je tu šanca na vzájomnú synergiu diverzity kreatívnych energií v rámci pozemských civilizácií.

Ostal som ešte dlžný odpoveď ukrajinskému vlastencovi O. Kyselovi. Študoval som podrobne dejiny Ukrajiny; zdá sa mi, že rozdelenie na ľavo- a pravo-brežnú stále pôsobí. Prezident Putin nemá pravdu, keď tvrdí, že neexistuje ukrajinský národ, len jeden bratský národ ruský. My Slováci máme svoju skúsenosť s čechoslovakizmom… Ukrajinský národ sa začal formovať pred prvou svetovou vojnou a po prvej svetovej vojne. Od počiatku išlo o geopolitický spor medzi Rakúsko-Uhorskom a Ruskom, kedy, aj po vojne, Rakúsko podporovalo ukrajinských nacionalistov. Nešťastný príbeh ukrajinského nacionalizmu počas druhej svetovej vojny je všeobecne známy. Podľa môjho názoru je štát Ukrajina v hraniciach, ktoré si nárokuje, umelý útvar, ktorý vznikol administratívne v rámci ZSSR v roku 1922 vrátane pripojenia Krymu v roku 1954. A to sa nejdem púšťať do špekulácií o východnom Prusku. O. Kysel by mal rešpektovať, že časť obyvateľov Ukrajiny sú etnickí Rusi, ktorí si želajú žiť v Rusku. Minské dohody, keby sa dodržiavali, mohli zabrániť rozdeleniu teritória Ukrajiny. V súčasnosti to už nie je možné.

Ľavica nikdy nehlásala odzbrojenie Ukrajiny, ako tvrdí Mason. Áno, patrím k tým ľavičiarom, ktorí požadujú zastaviť dodávky zbraní na Ukrajinu, aby sa umožnili rokovania o prímerí a mieri. Ďalšie krviprelievanie podľa môjho názoru slúži iba cudzím záujmom. Napokon tak či onak sa bude rozhodovať pri rokovacom stole. A, samozrejme, samostatná Ukrajina, tá časť, ktorá nebude pripojená k Ruskej federácii, by sa mala mať právo slobodne rozhodnúť, že chce vstúpiť do EÚ, čo je dlhodobý proces. Či zárukou bezpečnosti samostatnej Ukrajiny má byť členstvo v NATO, je otvorená otázka, tak ako budúcnosť samej aliancie. A otvorená otázka je aj budúcnosť Európy, či sa stane jedným z makroregiónov a teda globálnych aktérov, alebo ostane satelitom.

Zdroje:
Paul Mason, Postcapitalism. A Guide to Our Future. Allen Lane, Random Penguin Books 2015.
Paul Mason, Dezorientovaná časť ľavice víta putinizmus a antisemitizmus. Zlom kritika a ideológia, 24. 12. 2023
Fareed Zakaria, Ďalšia obeť vojny: sloboda prejavu v kampuse. Preložil L.Hohoš. Washington Post, 10. 11. 2023
Oleksandr Kyselov, Vojna na Ukrajine: Agenda pre ľavicu. Zlom kritika a ideológia, 28. 12. 2023
Samuel P. Huntington: Střet civilizací. Rybka Publishers 2001.

Prevzaté od noveslovo.eu