Ochranné liečenie a jeho problémový výkon – čo ďalej?

Vražda v Dubnici opätovne poukázala na nedostatočnú právnu úpravu konania voči nepríčetným páchateľom, ako aj na dlhodobo zákonodarcom neriešené problémy s výkonom ochranného liečenia.

            V minulosti som pôsobil ako sudca na Okresnom súde Pezinok v obvode ktorého sa nachádza najväčšia psychiatrická nemocnica v SR a ochrannými liečeniami sme sa zaoberali neustále. V roku 2011 som v článku poukazoval na niektoré čiastkové problémy týkajúce sa ochranných liečení a to tak na vtedajšiu nedostatočnú právnu úpravu Trestného zákona (tento nedostatok už bol medzičasom zákonodarcom odstránený), ako aj na neakceptovateľnú aplikačnú prax (kritizoval som v stručnosti napríklad nezáujem zákonodarcu o systém ochranných opatrení, nefunkčnosť ochranných liečení, ich formálnosť, keď napríklad na nástup ústavných ochranných liečení sa môže čakať aj niekoľko rokov, na úteky pacientov z liečebne, nedostatočné zabezpečenie liečební s tým, že som apeloval na to, aby štát nečakal s právnou úpravou až na prípad, keď duševne chorý páchateľ utečie z liečebne a na slobode sa dopustí trestného činu)[1].

V tomto som sa zrejme až tak nemýlil, nakoľko o systéme (ne)fungovania ochranných liečení a nevyhnutosti zmien právnej úpravy sa začalo výraznejšie diskutovať až po spáchaní trestného činu vraždy. Treba však priznať, že problém trestného konania voči nepríčetným páchateľom, ktorý je uvedený nižšie v bode 1 bol riešený v návrhu zmien Trestného poriadku, ktorý bol spoločne s Trestným zákonom predložený do NR SR už v marci 2023[2]. Čiastočne tu teda bola snaha reagovať na niektoré problémové okruhy týkajúce sa nepríčetných páchateľov už pred spáchaním trestného činu vraždy v Dubnici. Je na škodu veci, že poslanci NR SR sa týmto návrhom zákona odmietli zaoberať a radšej odišli na prázdniny.  

Debaty, ktoré sa v súčasnosti vedú ohľadne nepríčetných páchateľov a hlavne výkonu ambulantného ochranného liečenia nie sú pritom vôbec nové a netýkajú sa iba nepríčetných páchateľov. Určite si viacerí pamätajú rok 2008, v ktorom homosexuálny pedofilný páchateľ (nešlo o nepríčetného páchateľa) ignoroval ambulantné ochranné liečenie, ktoré mal nariadené v SR, odišiel do ČR, kde znásilnil a potom aj zavraždil deväťročného chlapca za čo bol v ČR odsúdený na trest odňatia slobody na doživotie (v SR najskôr vykonával nepodmienečný trest odňatia slobody za znaužívanie maloletých chlapcov, následne vykonával v SR aj ústavné ochranné liečenie, ktoré bolo neskôr zmenené na ambulantné ochranné liečenie, ktorého výkon však zlyhal)[3]. V SR ako aj v ČR tento prípad vyvolal veľký ohlas verejnosti ako aj kritku systému výkonu ochranného liečenia, pričom výsledkom boli niektoré čiastkové zmeny v Trestnom zákone a Trestnom poriadku (napríklad sa podrobnejšie vymedzili podmienky uloženia ochranného liečenia, zaviedol sa príkaz na vypátranie a predvedenie osoby na účel rozhodnutia o ochrannom liečení; ide fakticky o príkaz na zatknutie pri ochranných liečeniach, ktorý umožnil súdu nájsť osobu, ktorá sa vyhýba výkonu ochranného liečenia, zdržiava sa na neznámom mieste a podobne).

Ani zdaľeka však vtedy zákonodarca nereagoval na všetky problémy pri nepríčetných páchateľoch, respektíve na problémy, ktoré sa týkajú výkonu ochranných liečení.

V tomto smere možno upozorniť na dva hlavné problematické okruhy a to

1/ ako postupovať v prípade, ak je trestné stíhanie obvineného zastavené pre nepríčetnosť obvineného, pričom v čase zastavenia trestného stíhania je obvinený vo väzbe, zároveň je pobyt obvineného na slobode nebezpečný a je preto nutné uložiť obvinenému ochranné liečenie (tento problém mala ambíciu vyriešiť ostatná novela Trestného poriadku, ktorá bola predložená do NR SR)

            V prípade, ak je obvinený stíhaný vo väzbe a prokurátor dospeje v prípravnom konaní k záveru (na podklade znaleckého psychiatrického dokazovania), že obvinený je nepríčetný a jeho pobyt na slobode je nebezpečný, musí trestné stíhanie zastaviť. Takýto procesný postup zároveň znamená povinnosť prokurátora prepustiť nepríčetného obvineného ihneď z väzby na slobodu a to aj napriek tomu, že ide o osobu, ktorá by mohla byť na slobode pre spoločnosť nebezpečná. Súčasne je v takýchto prípadoch povinnosťou prokurátora podať na súd návrh na uloženie ústavného ochranného liečenia voči takejto osobe.

            Trestný poriadok však už nemá žiadne ustanovenia čo s osobou, ktorá už nemôže byť vo väzbe, nakoľko jej trestné stíhanie je zastavené, avšak zároveň ani nemôže byť ešte v liečebnom zariadení a vykonávať ústavné ochranné liečenie, nakoľko to jej ešte nebolo súdom právoplatne uložené a zároveň ide o osobu, ktorej pobyt na slobode by mohol byť pre spoločnosť nebezpečný.

            Vzhľadom k tomu, že právna úprava takejto situácie absentuje, aplikačná prax postupuje roky nasledovne:

            Ak prokurátor v takýchto prípadoch dospeje k záveru, že je nutné trestné stíhanie zastaviť a ide o páchateľa, ktorého pobyt by mohol byť na slobode nebezpečný, tak pred vydaním uznesenia o zastavení trestného stíhania a pred prepustením nepríčetného obvineného z väzby iniciatívne (nad rámec zákona; nie je to jeho povinnosť), zisťuje v liečebných zariadeniach, či majú voľné miesto a či sú ochotní nepríčetného páchateľa prijať. Prokurátor teda fakticky prosí liečebné zariadenia o prijatie takejto osoby priamo z väzby. Keď sa mu podarí nájsť liečebné zariadenie, ktoré je ochotné nepríčetného páchateľa z väzby prijať, potom nasleduje ďalšia tortúra pre prokurátora, nakoľko ten musí nájsť spôsob ako nepríčetného páchateľa prepraviť z väzby do dohodnutého liečebného zariadenia (napríklad takýto nepríčetný páchateľ sa nachádza vo väzenskej nemocnici v Trenčíne a dohodnuté liečebné zariadenie je psychiatrická nemocnica v Pezinku). ZVJS prevoz osoby do liečebného zariadenia nezabezpečuje, pretože ich kompetencie končia prepustením osoby z väzby, samotné liečebné zariadenie nemá spravidla na prevoz voľné kapacity a tak zostáva polícia (nezriedka však polícia nemá pochopenie na robenie „taxi služby“ pre nepríčetného páchateľa a preto zabezpečenie prevozu políciou sa musí často vybavovať dlhšie).

            Ak sa prokurátorovi podarí všetko toto vybaviť (opätovne pripomínam, že žiadne takéto povinnosti prokurátor v zmysle Trestného poriadku nemá), prepustí nepríčetného páchateľa z väzby, pričom na slobodu sa fakticky nedostane, nakoľko si ho prevezmú policajti, ktorí ho prevezú do dohodnutého liečebného zariadenia. Stále sme úplne mimo Trestný poriadok, nakoľko toto dočasné umiestnenie do liečebného zariadenia sa realizuje podľa zákona o zdravotnej staroslivosti a v zmysle civilného mimosporového poriadku a to podľa ustanovení o prípustnosti prevzatia a držania v zdravotníckom zariadení (často aj bez toho aby boli úplne splnené zákonné podmienky, ale iný postup právne normy neupravujú).

Medzitým prokurátor podá na súd návrh na uloženie ústavného ochranného liečenia s tým, že súd musí vo veci vykonať verejné zasadnutie, vypočuť osobu, ktorej má byť liečenie uložené a vykonať aj ďalšie dokazovanie, pričom ak súd ochranné ústavné liečenie uloží, je možné takéto rozhodnutie ešte napadnúť sťažnosťou, o ktorej rozhoduje krajský súd a až po jeho rozhodnutí je nepríčetnému páchateľovi právoplatne uložené ochranné ústavné liečenie a opätovne sa tak z civilných predpisov dostávame do Trestného poriadku.

Tento vyššie popísaný problém mala ambíciu vyriešiť novela Trestného poriadku, ktorá bola súčasťou veľkej novely Trestného zákona (pozri bližšie riešenie tohto problému v poznámke pod čiarou 2). Zatiaľ však v NR SR schválená nebola.

Nepríčetný páchateľ teda začne vykonávať ochranné liečenie ústavnou formou, pričom ak už nie je nevyhnutná ústavná forma liečenia, ale postačí ambulantná forma liečenia, podá spravidla liečebné zariadenie návrh na zmenu formy vykonávania ochranného liečenia, o ktorom rozhodnuje súd.

A práve tu nastáva ďalší problém, ktorý je vymedzený nižšie pod bodom 2 a ktorý umožňuje neskoré rozpoznanie zlyhania ambulantnej formy ochranného liečenia čo napokon vedie k tragédiám (vraždy v roku 2008 a 2023 zjavne súviseli so zlyhaním výkonu ambulantného ochranného liečenia, tak ako to je popísané nižšie).

2/ výkon ambulantného ochranného liečenia – ako zistiť či zlyháva a ako postupovať v takomto prípade

V prípade, ak liečebné zariadenie pri výkone ústavnej ochrannej liečby dospeje k záveru, že už výkon ústavnej liečby nie je nevyhnutný (pacient je nastavený na liečbu), spravidla podá na súd návrh na zmenu formy výkonu ochranného liečenia a to na ambulantnú formu (t. j. v prípade zmeny formy liečenia, nebude nepríčetný páchateľ držaný a liečený v ústave, ale bude na slobode a bude za lekárom dochádzať do ambulancie). Súd si pred svojím rozhodnutím, keďže nemá medicínske vzdelanie, môže dať názor liečebného ústavu preskúmať znaleckým posudkom (znalec nesmie pracovať v liečebnom zariadení, v ktorom je umiestnený nepríčetný páchateľ) a v prípade prvávoplatného rozhodnutia súdu sa zmení ústavná ochranná liečba na ambulantnú a nepríčetný páchateľ ide okamžite na slobodu. 

Súd následne nariadi výkon ambulantnej ochrannej liečby psychiatrickej ambulancii, nariadenie zašle psychiatrickej ambulancii s tým, že následne psychiatrická ambulancia vyzve pacienta, aby sa do ambulancie dostavil na začatie výkonu ambulantnej ochrannej liečby.

A tu niekde zase končí Trestný poriadok a môže nastúpiť zlyhanie celého systému ochranného liečenia v dôsledku nedostatku účinnej právnej úpravy. Môže totiž trvať veľmi dlho kým reálne začne výkon ambulantného ochranného liečenia, kým ambulantný lekár vôbec dostatočne spozná zdravotný stav pacienta a kým zistí, že amblunatná liečba neplní svoj účel. Neexistujú žiadne lehoty pre lekára, ktoré by mu určovali v akom časovom horizonte od nariadenia ochranného liečenia má vyzvať pacienta, aby sa dostavil do ambulancie, čo má lekár spraviť, ak sa pacient nedostaví (alebo ak vôbec neprevezme výzvu lekára) a podobne.

Úlohou psychiatrickej ambulancie, ktorej bol výkon almbulantnej formy ochranného liečenia nariadený, je teda vyzvať pacienta, aby sa dostavil do ambulancie a dohodnúť si s ním spôsob výkonu ambulantnej liečby (ako často bude do ambulancie chodiť, na akú liečbu bude nastavený a podobne).

Trestný poriadok nemá žiadne podorobnejšie ustanovenia o tom ako sa má ambulantné ochranané liečenie vykonávať a ani lekári, ktorí ju vykonávajú nemajú žiadny záväzný manuál ako pri výkone tejto formy ochranného liečenia majú postupovať, kedy a čo hlásiť pri liečbe súdu a podobne (v médiách odznelo, že takýto manuál existuje avšak jeho schvaľovací proces na ministerstve zadravotníctva niekde zastal; podľa môjho názoru je potrebné, aby na takomto záväznom manuále pre lekárov spolupracovali aj sudcovia, pretože tí v konečnom dôsledku ukladajú ochranné liečenia a rozhodujú aj o prípadných jeho zmenách a práve sudcovia by mali byť v úzkom kontakte s lekárom, aby mohli spoločne reagovať na prípade abnormality vo výkone ambulantnej formy liečenia).

Ďalej napríklad, psychiatrická amabulancia, ktorej bol nariadený výkon ambulantnej ochrannej liečby nemusí vôbec poznať aktuálny zdravotný stav pacienta, ktorého výkon ambulantnej ochrannej liečby sa má realizovať a ani to, čoho sa dopustil, respektíve, či by aktuálne mohol byť pre spoločnosť nebezpečný. V tomto smere by malo byť samozrejmosťou, že liečebné zariadenie, kde sa vykonávalo ústavné ochranné liečenie by malo sprístupniť zdravotnú dokumentáciu pacienta aj ambulancii, v ktorej sa má vykonávať ambulantná forma liečby, aby mohla ambulancia hneď posúdiť, či by v prípade nerešpektovania liečby mohlo ísť o rizikového pacienta, ako často by mal navštevovať ambulanciu, kedy už je nevyhnutné informovať súd a podobne.

Taktiež napríklad nie je jasné, čo má lekár vykonávajúci ambulantné ochranné liečenie robiť, keď paciet nepríde v dohodnutom čase, alebo keď síce príde, ale je zrejmé, že lieky neužíva, alebo je pod vplyvom drog a podobne. Má to hneď lekár oznámiť súdu a dať návrh na zmenu liečby opätovne na ústavnú liečbu alebo sa má na súd obrátiť až keď sa to zopakuje?

Lekár a ani súd preto často dlhšie časové obdobie nevedia či liečba funguje, respektíve, či ju pacient dodržiava alebo kde sa paciet medzi návštevami ambulancie vôbec zdržiava a čo robí.

A ak sa aj lekár obráti na súd s tým, že ambulantná liečba neplní svoj účel, nakoľko pacient vôbec nespolupracuje alebo sa do ambualncie vôbec nedostavuje, musí súd vykonať verejné zasadnutie, na ktorom sa bude rozhodovať o opätovnom uložení ústavného ochranného liečenia, čo určitý čas trvá tiež.

Počas celej tejto doby je však paciet na slobode a pokiaľ sa nedopustí trestného činu, tak na slobode aj zostáva a to až dovtedy, kým nie je právoplatne rozhodnuté o opätovnej zmene liečby na ústavné ochranné liečenie. Na slobode teda zostáva aj pacient, ktorý vykazuje znaky možnej rizikovosti, nebezpečenstva pre spoločnosť (napríklad prestal užívať liečbu, je na neznámom mieste). Súd nemá žiadny nástroj, aby mohol takúto osobu obmedziť na osobnej slobode dlhodobejšie, t. j. až dovtedy, kým sa nerozhodne o tom, či sa zmení alebo nezmení forma ochranného liečenia opätovne na ústavnú formu.

Čo s tým? Pri ochranných liečeniach zakotviť inštitút, ktorý by bol obdobný inštitútu väzby a umožniť aj monitorovanie pacientov prostredníctvom náramku a zaviesť podrobný záväzný manuál pre ambulantných lekárov ako majú postupovať pri výkone ochranného liečenia vo vzťahu k súdu.

            Výkon ochranného liečenia, ktorý je upravený v Trestnom poriadku by mal celkom určite obsahovať inštitút obdobný inštitútu väzby. Teda, ak by lekár realizujúci výkon ambulantného ochranného liečenia upozornil súd na možné zlyhávanie liečby (napríklad, že sa paciet nedostavil do ambulancie, že nedodržiava liečebný proces, chodí nadrogovaný a podobne), súd by vydal príkaz na zatknutie takejto osoby (nemusí ísť nutne o príkaz s takýmto názvom, môže ísť aj o príkaz na vypátranie, či predvedenie osoby pred súd), pričom súd by mal 48 hodín od zadržania takejto osoby na to, aby takúto osobu vypočul a následne by mohol rozhodnúť, že takúto osobu berie do predbežnej ústavnej ochrannej liečby s tým, že na základe príkazu súdu by bola takáto osoba dodaná do liečebného zariadenia (tento inštitút by mohol by upravený podobne ako väzba, teda bolo by možné podať sťažnosť, žiadosť o prepustenie z predbežného ústavného ochranného liečenia a podobne). Takáto predbežná ochranná ústavná liečba by trvala len určitú zákonom stanovenú dobu, v ktorej by súd musel vykonať verejné zasadnutie za prítomnosti pacienta, lekára, prokurátora, obhajcu, prípadne aj iných osôb a po vykonaní dokazovania by sa rozhodlo o tom, či pacientovi bude zmenené ambulantné liečenie na ústavné alebo nie.

            Samozrejme je nevyhnutné podrobnejšie upraviť aj podmienky na zmenu výkonu ústavného ochranného liečenia na ambulantnú formu, t. j. súd by mal vždy brať do úvahy aj charakter trestnej činnosti, ktorý bol takouto osobou spáchaný, pričom ak by išlo o páchateľa násilného trestného činu, či trestného činu, kde by bol dominantný sexuálny motív, malo by vždy nasledovať aj znalecké dokazovanie, ktoré by preverilo medicínsky záver liečebného zariadenia, respektíve aj zisťovanie rodinného zázemia pacienta, nakoľko niektorí pacienti dokážu dodrživať liečebný proces len pod dohľadom. V prípadoch zmeny liečby na ambulantnú formu liečenia by prichádzalo do úvahy aj v odôvodnených prípadoch využitie monitorovacieho náramku.

            Celkom určite by mal byť vytvorený aj podrobný záväzný manuál pre lekárov ako vykonávať ambulantné ochranné liečenie, ako často podávať správy o stave liečby súdu, kedy a v akých lehotách upozorňovať súd na nedodržiavanie liečby, možnosť prístupu ambulantného lekára k zdravotnej dokumentácii pacienta, ktorou disponuje liečebné zariadenie a podobne. Je neakceptovateľné, že neexistuje právna norma, ktorá by sa podrobne venovala výkonu ambulantného ochranného liečenia zo strany lekárov a to vo vzťahu k súdu, ktorý liečenie uložil.

Inak zákonodara by mal reagovať aj na ďalšie problémy ochranných liečení a to je napríklad nevykonávanie ochranných liečení počas výkonov trestov odňatia slobody. Napríklad súd uloží páchateľovi trest odňatia slobody vo výmere päť rokov a zároveň mu uloží ústavné psychiatrické liečenie, ktoré nariadi vykonať počas výkonu nepodmienečného trestu odňatia slobody. Je úplne bežné, že s výkonom ochranného liečenia sa v podmienkach výkonu trestu odňatia slobody ani nezačne a páchateľ nemá ani po piatich rokoch výkonu trestu realizované ochranné liečenie. Rovnako tak sú veľmi dlhé lehoty na nástup ústavnej ochrannej liečby „zo slobody“, taktiež nie je zabezpečená riadna ochrana zdravotníckeho personálu v liečebných ústavoch a ani ostraha obvzlášť nebezpečných pacientov. Tých problémov je pomerne veľa.

            Žiadna právna úprava úplne nevylúči možné zlyhanie systému ochranného liečenia, avšak malo by byť urobené všetko preto, aby bol priestor na možné zlyhanie čo najviac zúžený.

[1] http://www.pravnelisty.sk/clanky/a71-k-dvom-nedostatkom-v-trestnom-zakone-alebo-mytus-o-kvalitnej-legislative

[2] https://www.nrsr.sk/web/Dynamic/DocumentPreview.aspx?DocID=527157

[3] https://spravy.pravda.sk/svet/clanok/227531-novak-dostal-za-znasilnenie-a-vrazdu-9-rocneho-chlapca-dozivotie/

Zdroj: pravnelisty.sk