JUDr. Katarína Roskoványi, prokurátorka Generálnej prokuratúry SR

Nezávislosť a nestrannosť disciplinárneho senátu Najvyššieho správneho súdu vo vzťahu k prokurátorom v kontexte článku 6 odsek 1 Európskeho dohovoru pre ľudské práva

„Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený….“ článok 6 odsek 1 Európskeho dohovoru pre ľudské práva

Vo svojom najnovšom návrhu z 12. januára 2023 adresovanému Ústavnému súdu Slovenskej republike Najvyšší správny súd Slovenskej republiky žiada o vyslovenie nesúladu ustanovení zákona o Disciplinárnom súdnom konaní s Ústavou SR a Dohovorom v časti týkajúcej sa disciplinárneho konania, v ktorom je disciplinárne obvinený prokurátor.

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej iba „Najvyšší správny súd“) odôvodňuje svoj návrh všeobecným pravidlom o automatickej absencii nestrannosti a nezávislosti u prísediacich, ktorí sú prokurátormi, z dôvodu zákonom upraveného hierarchického usporiadania prokuratúry na čele s generálnym prokurátorom, ktorý môže byť navrhovateľom v disciplinárnom konaní. Rovnako vylučuje nezávislosť a nestrannosť u týchto prísediacich z dôvodu, že sú volení Radou prokurátorov a jej členovia sú tiež prokurátormi podriadenými generálnemu prokurátorovi. V prípadoch, kedy by návrh podával vedúci prokurátor, Najvyšší správny súdzastáva názor, že nestrannosť a nezávislosť je u prísediacich taktiež vylúčená, pretože vedúci prokurátor má dôveru generálneho prokurátora. Z týchto dôvodov môže aj disciplinárne stíhaný prokurátor pociťovať obavy z absencie nestrannosti a nezávislosti disciplinárneho senátu. Na základe uvedených dôvodov má Najvyšší správny súd za to, že v súčasnosti kreovaný disciplinárny senát v disciplinárnom konaní proti prokurátorovi nie je nestranný a nezávislý a teda nie je v súlade s článkom 6 odsek 1 Dohovoru a článok 46 odsek 1 a článok 141 odsek 1 Ústavy SR.

Aplikovateľnosť článku 6 odsek 1 Európskeho dohovoru pre ľudské práva (ďalej iba „Dohovor“) na disciplinárne konanie vedené proti prokurátorom

Na začiatok je nutné zodpovedať si otázku, čina disciplinárne konanie prokurátora možno aplikovať článok 6 odsek 1 Dohovoru.

Vďaka širšiemu prístupu Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej iba „ESĽP“) k výkladu k článku 6 odsek 1 Dohovoru v jeho „občianskoprávnej“ časti, spadajú pod tento článok i prípady, ktoré sa pôvodne nejavia ako prípady týkajúce sa občianskeho práva, ale ktoré môžu mať priamy a významný vplyv na súkromné peňažné alebo nepeňažné právo patriace jednotlivcovi. Vďaka tomuto prístupu sa občianskoprávna časť článku 6 uplatňuje aj na rôzne spory, ktoré by mohli byť vo vnútroštátnom práve klasifikované ako verejnoprávne spory. Medzi takéto spory patria aj disciplinárne konania týkajúce sa práva na výkon povolania. ESĽP konštatoval, že toto ustanovenie je aplikovateľné na „bežné pracovné spory“ medzi štátnymi zamestnancami a štátom vrátane tých, ktoré sa týkajú náboru/ vymenovania, kariérneho postupu/ povýšenia, preloženia a skončenia služobného pomeru[1].

Okrem toho, pokiaľ ide o „občianskoprávnu“ povahu takéhoto práva v zmysle článku 6 Dohovoru, podľa jeho judikatúry ESĽP spory medzi štátom a jeho štátnymi zamestnancami v zásade patria do rozsahu pôsobnosti tohto ustanovenia, pokiaľ nie sú v súhrne splnené tieto dve podmienky: po prvé, štát vo svojom vnútroštátnom práve musel výslovne vylúčiť prístup k súdu pre danú funkciu alebo kategóriu zamestnancov; po druhé, vylúčenie musí byť odôvodnené objektívnymi dôvodmi v záujme štátu[2].

V tejto súvislosti  ESĽP zaujal stanovisko, že namietať porušenie článku 6 odsek1 Dohovoru môžu v  spojení s ich disciplinárnymi konaniami sudcovia[3](aj keď nie sú súčasťou štátnej služby) a prokurátori[4].

Článok 6 odsek 1 Dohovoru bol v minulosti uplatnený na pracovnoprávne spory týkajúce sa sudcov, ktorí boli (i) odvolaní zo sudcovskej funkcie[5], (ii) odvolaní z administratívnej funkcie bez zániku funkcie sudcu[6]  alebo (iii) ktorým bol pozastavený výkon funkcie sudcu[7]. V poslednom prípade nebude pre aplikovateľnosť článku 6 odsek 1 Dohovoru rozhodujúca samotná dĺžka pozastavenia výkonu funkcie sudcu, ale pozornosť sa bude venovať jeho skutočnému účinku na sudcu, vrátane stratu platu a dĺžky rozhodovania pri prijímaní konečného rozhodnutia[8].

Článok bol aplikovaný aj na pracovnoprávne spory týkajúce sa štátnych zamestnancov, ktorí prišli o príplatok za prácu na diaľku, ktorý im bol pripočítaný k platu ako bonus, alebo ktorí boli proti svojej vôli preložení na iný úrad alebo funkciu, čo malo za následok zníženie platu[9].

Možno konštatovať, že ESĽP pripustil aplikáciu článku 6 odsek 1 Dohovoru na disciplinárne konania prokurátorov, za rovnakých podmienok ako boli stanovené pri sudcoch.

Nezávislý a nestranný súd

Požiadavka, aby vec prejednal „nestranný a nezávisly súd“ je nedielnou súčasťou práva na spravodlivý proces podľa článku 6 odsek 1 Dohovoru.Nezávislosť súdu je nie len nevyhnutnou podmienkou práva na spravodlivé prejednanie veci, ale predovšetkým je predpokladom právneho štátu.

Vo väčšine európskych krajínje rozhodovanie o disciplinárnych previneniach zverené profesijnému disciplinárnemu orgánu a nie súdu, čo samo o sebe nie je v rozpore s požiadavkami článku 6 odsek 1 Dohovoru. V takomto prípade však takýto orgán musí buď sám splniť požiadavky článku 6 odsek 1 Dohovoru, alebo jeho rozhodnutia musia byť následne preskúmané súdnym orgánom, ktorý a) má plnú právomoc alebo poskytuje dostatočné preskúmanie prípadu, o ktorom orgán rozhodol, a b) poskytuje záruky, ktorých dodržiavanie sa očakáva na základe tohto ustanovenia Európskeho dohovoru[10].

Do účinnosti zákona č. 432/2021 Z. z. o disciplinárnom poriadku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (Disciplinárny súdny poriadok) plnili túto funkciu disciplinárne komisie zriadené na generálnej prokuratúre, ktoré boli profesijným orgánom. Keďže samé o sebe nespĺňali požiadavky článku 6 odseku 1 Dohovoru, ich rozhodnutia boli preskúmavané súdom.

Od účinnosti Disciplinárneho súdneho poriadkuje zriadený súd, ktorý rozhoduje o disciplinárnej zodpovednosti sudcov, prokurátorov, exekútorov a notárov a ukladá disciplinárne opatrenia. Týmto súdom je Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej iba „Najvyšší správny súd“), ktorý rozhoduje v disciplinárnych senátoch[11].

Disciplinárny súdny poriadok upravuje možnosť odvolania iba voči rozhodnutiu disciplinárnemu senátu, ktorým rozhodol, že disciplinárne obvinenému prokurátorovi sa ukladá disciplinárne opatrenie spočívajúce v zbavení funkcie. Odvolanie môže podať aj navrhovateľ, ak navrhol tohto disciplinárneho opatrenia a disciplinárny senát toto disciplinárne opatrenie neuložil.[12] V tomto bode je potrebné poukázať na to, že Disciplinárny súdny poriadok sa nezaoberá kreovaním odvolacieho disciplinárneho senátu. Zákon pozná iba kreovanie disciplinárnych senátov „prvého stupňa“. V ustanoveniach týkajúceho sa odvolania zákon hovorí o „príslušnom senáte“. V tejto časti je zákon nejasný.

Právo na spravodlivý proces podľa článku 6 odsek 1 Dohovoru vyžaduje, aby prípad prerokoval „nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom“. Pojmy „nezávislosť“ a „nestrannosť“ sú úzko prepojené a v závislosti od okolností si môžu vyžadovať spoločné preskúmanie.[13]Tieto dva pojmy sú tiež vo vzájomnom vzťahu s pojmom „súd zriadený zákonom“ v zmysle článku 6 odsek 1Dohovoru.[14]

Keďže Disciplinárny súdny poriadok kreuje disciplinárny senát ako súdny orgán,ktorý rozhoduje ako prvá a posledná inštancia (s výnimkou vyššie uvedeného prípadu, v ktorom možno podať odvolanie, avšak nie je zjavné akým spôsobom kreovaný senát o odvolaní rozhoduje), je nutné preskúmať, či disciplinárny senát spĺňa požiadavky článku 6 odsek 1 Dohovoru, pretože jediným opravným prostriedkom je ústavná sťažnosť, avšak Ústavný súd SR ako odvolacia inštancia nemá „plnú jurisdikciu“.

Niet pochybností o tom, že disciplinárny senátje súdom, ktorý je „ustanovený zákonom“ a ktorý rozhoduje vo veciach v konaniach patriacich do jeho právomoci na základe právnych noriem a predpísaným spôsobom.

Najvyšší správny súd vo svojom návrhu absenciu nezávislosti a objektívnej nestrannosti disciplinárneho senátu odôvodňuje všeobecným konštatovaním, že prokurátori, ktorí sú prísediacimi, sú zároveň hierarchicky zaradení do štruktúry prokuratúry, kde na jej čele je generálny prokurátor, ktorý môže byť navrhovateľom disciplinárnom konaní.[15]Poukazuje na vzťahy nadriadenosti a podriadenosti pri výkone funkcie prokurátora, na povinnosť prokurátorov plniť úlohy a pokyny nadriadených prokurátorov, pričom generálny prokurátor je nadriadeným prokurátorom všetkých prokurátorov a má mnoho oprávnení v rámci ich služobného pomeru.

Požiadavka „nezávislého a nestranného  súdu“.

Pre určenie toho, či súd možno považovať za „nezávislý“, je nutné okrem iného zohľadniť spôsob menovania jeho členov a ich funkčné obdobie, existenciu záruk proti vonkajším tlakom a otázku, či vytvára zdanie nezávislosti.

Existencia „nestrannosti“ na účely článku 6 odsek 1 Dohovoru sa musí určiť podľa subjektívneho testu, t. j. na základe osobného presvedčenia a správania konkrétneho sudcu v danom prípade, a tiež podľa objektívneho testu, t. j. zistenia, či sudca poskytol záruky dostatočné na vylúčenie akýchkoľvek legitímnych pochybností.[16] Z návrhu Najvyššieho správneho súdu vyplýva, že v tomto prípade je relevantný len druhý z týchto testov.

Keďže Najvyšší správny súd založil spochybnenie nezávislosti aj nestrannosti disciplinárneho senátu, v prípade keď je obvinený prokurátor, na tých istých skutkových okolnostiach, tak je ťažké oddeliť otázku nestrannosti od otázky nezávislosti (objektívnej), a preto je vhodné posúdiť obe otázky spoločne. [17]

Disciplinárny senát v prípade disciplinárne obvineného prokurátora tvoria traja sudcovia Najvyššieho správneho súdu a dvaja prísediaci z radov prokurátorov.

Sudcovia Najvyššieho správneho súdu sú určení rozvrhom práce. Títo profesionálni sudcovia tvoria dve tretiny členov senátu, vrátane predsedu senátu.Ich nezávislosť a nestrannosť nie je sporná.

Dvaja prísediaci sú učení náhodným výberom z databázy prísediacich z radov prokurátorov zvolených Radou prokurátorov Slovenskej republiky. Títo tvoriajednu tretinu členov senátu. Pri zaevidovaní disciplinárneho návrhu v podateľnisú náhodne vyberaní z databázy pre každý disciplinárny návrh zvlášť.

Okrem splnenia subjektívnej podmienky bezúhonnosti (voči prokurátorovi nesmie byť vedené disciplinárne konanie alebo trestné stíhanie, a nesmie mu byť uložené disciplinárne opatrenie okrem prípadu, že disciplinárny postih bol zahladený), prísediacim z radov prokurátorov nemôže byť vedúci prokurátora ani člen Rady prokurátorov Slovenskej republiky. Vedúcim prokurátorom je vedúci služobného úradu, ktorými sú generálny prokurátor Slovenskej republiky a krajskí prokurátori. Ďalšími vedúcimi prokurátormi v rozsahu určenom príslušným vedúcim služobného úradu sú námestníci generálneho prokurátora, špeciálny prokurátor, zástupca špeciálneho prokurátora, námestníci krajského prokurátora, okresný prokurátor, námestník okresného prokurátora, riaditeľ sekcie, zástupca riaditeľa sekcie, riaditeľ odboru, zástupca riaditeľa odboru a vedúci oddelenia[18].

Funkčné obdobie prísediacich je trojročné a začína plynúť odo dňa jeho zvolenia do príslušnej databázy prísediacich. Tá istá osoba môže byť zvolená za prísediaceho najviac dve po sebe nasledujúce funkčné obdobia. Disciplinárny súdny poriadok neupravuje spôsob zániku funkcie prísediaceho s výnimkou uplynutia funkčného obdobia stanoveného zákonom. Možno však predpokladať, že funkcia prísediaceho by zanikla aj  v prípade ak by došlo k nesplneniu subjektívnej podmienky bezúhonnosti prokurátora t.j. voči prokurátorovi (prísediacemu) by sa začalo disciplinárne konanie. Takáto situácia by však mohla nastať aj u ostatných prísediacich z radov advokátov, exekútorov i notárov, kedy by navrhovateľ v disciplinárnom konaní mohol podať disciplinárny návrh voči prísediacemu.

Rada prokurátorov, ktorá volí prísediacich – prokurátorov, je predstaviteľom samosprávy prokurátorov a je najvyšším kolektívnym výkonným orgánom samosprávy prokurátorov s celoštátnou pôsobnosťou, úlohou ktorého je iniciatívne zabezpečovať a chrániť práva a oprávnené záujmy prokurátorov a koordinovať činnosť prokurátorských rád, ktoré reprezentujú záujmy prokurátorov v ich územnej pôsobnosti (podľa jednotlivých krajov). Rada prokurátorov a prokurátorské rady plnenia úlohy, ktoré im zveruje zákon, no najmä reprezentujú záujmy prokurátorov. Funkcia generálneho prokurátora, námestníka generálneho prokurátora, špeciálneho prokurátora, zástupcu špeciálneho prokurátora, krajského prokurátora, námestníka krajského prokurátora, okresného prokurátora a námestníka okresného prokurátora je nezlučiteľná s členstvom v prokurátorskej rade.

Zoznam prokurátorov je teda navrhovaný kolektívnym orgánom samosprávy, pričom ich výber je výslovne na jednotlivých samosprávach bez akéhokoľvek zásahu riadiacich predstaviteľov prokuratúry.

Kandidátov na prísediacich navrhujú prokurátori vo svojom služobnom úrade príslušnej prokurátorskej rade v danom kraji. Kandidát musí udeliť súhlas so svojou kandidatúrou. Následne sú kandidáti predložení Rade prokurátorov, ktorá zvolí potrebný počet do databázy Najvyššieho správneho súdu.

Existencia záruk proti vonkajšiemu tlaku

Disciplinárny správny poriadok deklaruje, že[19]prísediacisú pri výkone svojej funkcie sudcunezávislí a sú viazaní iba zákonom.

Všetci prísediaci – prokurátori majú vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v študijnom odbore právo na právnickej fakulte vysokej školy v Slovenskej republike alebo majú uznaný doklad o vysokoškolskom právnickom vzdelaní druhého stupňa vydaný zahraničnou vysokou školou a súčasne aj má odbornú justičnú skúšku alebo inú skúšku považovanú alebo uznanú za odbornú justičnú skúšku.[20]

Najvyšší správny súd vo svojom návrhu odkazuje na povinnosť prokurátora plniť pokyny nadriadeného prokurátora[21], ktorým je v konečnom dôsledku pre všetkých generálny prokurátor. Vydávanie pokynov nadriadeným prokurátorom je podrobne upravené v zákone 153/2001 Z.z. a z neho vyplýva, že musia mať písomnú povahu a že sa vydávajú pri plnení úloh (prokurátora) a pre určenie postupu v konaní (v konaní, v ktorom je prokurátor činný v rámci svojho služobného pomeru).

Výkon funkcie prísediaceho jevšak zo zákona nezávislý od ich výkonu funkcie prokurátora a teda je vylúčené, aby ktorýkoľvek nadriadený prokurátor, vrátane generálneho prokurátora vydával pokyny prokurátorom ako konať v prípade, ak sú členmi disciplinárnych senátov. Akákoľvek snaha nadriadených prokurátorov v tomto smere by odôvodňovala podozrenie zo spáchania trestného činu zasahovania do nezávislosti súdu podľa § 342 Trestného zákona.Možnosť trestného stíhania za predmetný skutok možno považovať za jednu zo záruk nezávislosti.

Za ďalšiu záruku považovať i skutočnosť, že odmena za výkon tejto funkcie prísediaceho je oddelená od platu prokurátora a ustanovujeju ministerstvo spravodlivosti všeobecne záväzným právnym predpisom.

Proces výberu členov senátu z prostredia prokurátorov je zverený kolektívnemu orgánu samosprávy Rade prokurátorov a má určený svoj postup, ktorý možno považovať za transparentný. Vylúčením členov Rady prokurátorov ako aj vedúcich funkcionárov prokuratúry sú stanovené ďalšie záruky pre výber prokurátorov do funkcie prísediacich.

Existencia senátu so zmiešaným zložením, ktorý pod predsedníctvom sudcu tvoria štátni zamestnanci a zástupcovia zainteresovaných orgánov, sama osebe nepredstavuje dôkaz zaujatosti. ESĽP rozhodol, že ak je aspoň polovica členov súdu zložená zo sudcov vrátane predsedu s rozhodujúcim hlasom, bude to silným ukazovateľom nestrannosti [22]. Toto je prípad i disciplinárneho senátu, keďže nadpolovičnú väčšinu senátu tvoria profesionálny sudcovia, ktorých prísediaci nemôžu prehlasovať.

Je vhodné poznamenať, že pokiaľ ide o disciplinárne konania proti sudcom, potreba podstatného zastúpenia sudcov v príslušnom disciplinárnom orgáne bola uznaná v Európskej charte o štatúte sudcov. Rovnako dôležité je aj zastúpenie prokurátorov v disciplinárnych senátoch.

Disciplinárne návrhy sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým disciplinárnym senátom náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov schválených ministerstvom spravodlivosti tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.

Na disciplinárne konanie sa primerane použijú ustanovenia Trestného poriadku o základných zásadách trestného konania, o spoločnom konaní, o vylúčení súdu a iných osôb, o obhajcovi, o úkonoch trestného konania, o dokazovaní, o rozhodnutiach súdu, o hlavnom pojednávaní, o odvolaní, o dohode o uznaní viny a prijatí trestu, o obnove konania a o trovách trestného konania.[23] Dôležitosť existencie osobitného ustanovenia, ktoré by umožňovalo podať námietku voči členom disciplinárneho orgánu prokuratúry z dôvodu možnej zaujatosti disciplinárne stíhanej osoby, zdôraznila aj Benátska komisia.

Nedostatok nestrannosti členov disciplinárneho orgánu, ktorí rozhodujú o konkrétnom prípade, bude na účely článku 6 odsek 1Dohovoru  zistený vtedy, ak okrem toho, že konajú so skutočnou osobnou zaujatosťouvoči disciplinárne stíhanej osobe, ktorá má objektívny dôvod obávať sa, že nebudú konať nestranne z dôvodu takých faktorov, ako je ich predchádzajúca angažovanosť vo veci, vyjadrenie názoru týkajúceho sa posudzovanej veci alebo ich možného záujmu na výsledku konania. Prítomnosť jedného alebo viacerých takýchto faktorov bola zistená napr. vo veci Gautrin a ďalší proti Francúzsku, č. 21257/93, 20. mája 1998, Olujić proti Chorvátsku, č. 22330/05, 5. februára 2009, Harabin proti Slovensku, č. 58688/11, 20. novembra 2012 a Sturua proti Gruzínsku, č. 45729/05, 28. marca 2017.

Vychádzať iba zo všeobecnej premisy o hierarchii prokuratúry je špekulatívne a absolútne nedostatočné pre konštatovanie o absencii nezávislosti a nestrannosti disciplinárneho senátu.

Najvyšší správny súd poukazuje na dve rozhodnutia ESĽP Grace Gatt proti Malte  č. 46466/16 z 8. októbra 2019 a Kizilöz proti Turecku č. 32962/96 z 25. septembra 2001.

Rozhodnutia ESĽP je nutné vykladať v kontexte faktov každého prípadu. Nesmieme zabúdať, že ESĽP rozhoduje o individuálnych sťažnostiach.

Hneď na začiatku zdôrazňujem, že skutkové stavy v oboch prípadoch sa diametrálne odlišujú od prípadu, ak by individuálnu sťažnosť na ESĽP podal prokurátor a svoju sťažnosť by odôvodnil rovnako ako to urobil Najvyšší správny súd vo svojom návrhu.

V prvom prípade Grace proti Malte, v ktorom sťažovateľka bola policajtkou, ESĽP konštatoval porušenie článku 6 odsek 1 Dohovoru z dôvodu existencie pochybnosti o nestrannosti a nezávislosti disciplinárneho orgánu, ktorý uznal sťažovateľku vinnou z disciplinárnych previnení a uložil jej trest prepustenia z výkonu policajnej služby.

Svoje rozhodnutie ESĽP odôvodnil tým, že disciplinárny orgán, ktorý vo veci rozhodoval bol zvolaný ad hoc a kreovaný Policajným komisárom, ktorý dal podnet na disciplinárne stíhanie sťažovateľky. Všetci členovia tohto orgánu boli policajti, ktorí nemali žiadne osobitné právne vzdelanie, naďalej podliehali hodnotiacej právomoci Policajného komisár a aj jeho disciplinárnej právomoci za menej závažné disciplinárne porušenia, za ktoré im mohol uložiť trest. Všetci členovia tohto orgánu boli hodnostne podriadení Policajnému komisárovi a patrili do jeho veliteľskej štruktúry. Možnosť sťažovateľky podávať návrhy v disciplinárnom konaní a povinnosť členov disciplinárneho orgánu, že budú riadne vykonávať svoju funkciu neopovažoval ESĽP za daného skutkového stavu  za dostatočne záruky proti vonkajším tlakom.

Tento skutkový stav je neporovnateľný, keďže žiaden z funkcionárov Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, ktorý má návrhové oprávnenie v disciplinárnom konaní, nemá možnosť zasahovať do priebehu voľby prísediacich. Naviac disciplinárny senát, ako bo spomínané vyššie, je zmiešaný, v ktorom majú prevahu profesionálny sudcovia.

Druhý prípad Kizilöz proti Turecku č. 32962/96 z 25. septembra 2001 je tieždiametrálne odlišný, pretože sťažovateľom je civilná osoba stíhaná v trestnom konaní z pokusu o podkopanie ústavného poriadku štátu vojenským súdom. Nejedná sa teda o disciplinárne konanie vedené voči štátnemu úradníkovi alebo prokurátorovi.

ESĽP v tomto prípade konštatoval, že sťažovateľ mohol mať legitímny dôvod obávať sa, že bude súdený nie nestranným a nezávislým súdom.

Vojenský súd, ktorý odsúdil sťažovateľa, sa skladal z dvoch civilných sudcov a dvoch vojenských sudcov a armádneho dôstojníka. Dvoch vojenských sudcov vybrala komisia zložená z dvoch osôb patriacich ku generálnemu štábu, dvoch osôb patriacich do armádneho zboru, ku ktorému sudcovia  patria, a z jednej osoby z ministerstva obrany. Takto vybraní vojenskí sudcovia boli vymenovaní so súhlasom náčelníka generálneho štábu a dekrétom podpísaným ministrom obrany, predsedom vlády a prezidentom republiky.  Armádny dôstojník, v tomto prípade vyšší plukovník, bol vymenovaný na návrh náčelníka generálneho štábu.

ESĽP konštatoval, že napriek tomu že vojenskí sudcovia prechádzajú rovnakým odborným výcvikom ako ich civilní kolegovia a požívajú rovnaké ústavné záruky ako civilní sudcovia iné aspekty ich postavenia však spochybňujú ich nezávislosť a nestrannosť Po prvé, vojenskí sudcovia sú vojaci, ktorí stále patria armáde, ktorá zase prijíma príkazy od výkonnej moci. Po druhé, naďalej podliehajú vojenskej disciplíne a na tento účel sa o nich vypracúvajú hodnotiace správy. Preto potrebujú priaznivé správy od svojich administratívnych nadriadených, ako aj od svojich nadriadených sudcov, aby mohli byť povýšení. Napokon, rozhodnutia týkajúce sa ich vymenovania do veľkej miery prijímajú správne orgány a armáda. Pokiaľ ide o dôstojníka slúžiaceho na vojenskom súde, ESĽP uviedol, že je v hierarchii podriadený veliteľovi vojenského stavu a/alebo veliteľovi príslušného armádneho zboru, teda v žiadnom prípade nie je od týchto orgánov nezávislý.

Ak porovnáme tento prípad s našim zmiešaným disciplinárny senátom, opäť možno vidieť odlišné fakty, keďže žiaden z prísediacich prokurátorov nie je vyberaný a ani menovaný funkcionárom, ktorý má v zmysle zákona návrhové oprávnenie. Opäť poukazujem na vyššie spomínané záruky. Vo vzťahu k hodnoteniu prokurátora je potrebné uviesť, že ani jeho hodnotenie nie je tvorené autoritatívne jednou osobou. Prokurátor má v prípade, že so svojim  hodnotením nesúhlasí, možnosť podať námietky o ktorých rozhodne prokurátorská rada, ktorá má pôsobnosť v jeho služobnom obvode.     

Záver

Návrhové oprávnenie generálneho prokurátora, krajského prokurátora a okresného prokurátora v disciplinárnom konaní a hierarchické usporiadanie prokuratúry nemôže samo o sebe spochybniť nezávislosť a nestrannosť disciplinárneho senátu v konaní vedenom proti prokurátorovi z dôvodu prítomnosti prísediacich – prokurátorov v senáte.

Záruky spočívajúce v spôsobe voľby prísediacich, v možnosti trestného stíhania za zasahovanie do nezávislosti súdu, v odmenách prísediacich oddelených od platu prokurátora ako samotné zloženie senátu, v ktorom je väčšina profesionálnych sudcov, môžu byť dostatočné pre prípadné vonkajšie tlaky na prísediacich.

Prísediaci prokurátori môžu svojimi vedomosťami o fungovaní prokuratúry, o náplni práce prokurátora napomôcť spravodlivému rozhodovaniu v disciplinárnom konaní vedenom proti prokurátorovi. Disciplinárne stíhaný prokurátor má oprávnenie namietnuť ktoréhokoľvek člena senátu v prípade pochybností o jeho nezaujatosti. Spôsob voľby prísediacich dáva možnosť každému prokurátorovi  navrhnúť kandidáta, ktorý bude podľa jeho názoru zodpovedne pristupovať k výkonu tejto funkcie.

Je úlohou a súčasne aj zodpovednosťou Rady prokurátorov, aby databáza obsahovala prokurátorov z každého kraja a stupňa prokuratúry, aby v prípade podania námietok bolo možné opakovaným náhodným výberom určiť prísediaceho prokurátora z iného služobného úradu, ako je navrhovateľ.

[1]Baka proti Maďarsku [GC], č. 20261/12, bod 105, 23. júna 2016

[2]VilhoEskelinen a ďalší proti Fínsku ([GC], č. 63235/00, bod 62, ECHR 2007-II

[3]Olujićproti Chorvátsku, č. 22330/05, bod 32, 5. februára 2009

[4]Čivinskaitė proti Litve, č. 21218/12, body 94-95, 15. septembra 2020

[5]napr. Oleksandr Volkov, už citovaný, body 91 a 96; Kulykov a iní proti Ukrajine, č. 5114/09 a 17 ďalších, body 118 a 132, 19. január 2017; Sturua proti Gruzínsku, č. 45729/05, bod 27, 28. marec 2017; a Kamenos proti Cypru, č. 147/07, bod 88, 31. október 2017

[6]napr. Baka, už citovaný, body 34 a 107-11

[7]napr. Paluda proti Slovensku, č. 33392/12, bod 34, 23. máj 2017

[8]napr. Müller-Hartburg proti Rakúsku, č. 47195/06, § 40, 19. februára 2013

[9]napr. Zalli proti Albánsku, č. 52531/07, 8. februára 2011, a Ohneberg proti Rakúsku, č. 10781/08, 18. septembra 2012

[10]Oleksandr Volkov proti Ukrajine, č. 21722/11, 9. januára 2013

[11]§ 3 Disciplinárneho súdneho poriadku

[12]§ 37 odsek 1 písmeno a/, b/ Disciplinárneho súdneho poriadku

[13]Denisov proti Ukrajine [GC], č. 76639/11, body 61 – 64, 25. septembra 2018

[14]GuðmundurAndriÁstráðsson proti Islandu [GC], č. 26374/18, bod 218 a nasl. a bod 231 a nasl. a tiež bod 295, 1. december 2020

[15]§ 16 odsek c Disciplinárneho súdneho poriadku

[16]Thomann proti Švajčiarsku z 10. júna 1996, Zbierka 1996-III, s. 815, bod 30

[17]Langborger proti Švédsku z 22. júna 1989, séria A č. 155, s. 16, bod 32

[18]§4 odsek 2, 3 zákona č. 154/2001 Z.z.

[19]§10 odsek 7 Disciplinárneho súdneho poriadku

[20]§ 7 odsek 5 písmeno b/, g/ zákona č. 154/2001

[21]§ 26odsek 3 písmeno a/ zákona č. 154/2001 Z.z., § 6 zákona č. 153/2001 Z.z.

[22]LeCompte, Van Leuven a De Meyere proti Belgicku, 23. júna 1981, § 58, séria A č. 43

[23]§ 47 Disciplinárneho súdneho poriadku

Zdroj: pravnelisty.sk