Jeho básne poznali naspamäť, viedol časopis Elán a stal sa najčítanejším a najprekladanejším básnikom – modernistický spisovateľ Ján Smrek
Včera, 16. decembra, sme si pripomenuli narodenie slovenského predstaviteľa vitalizmu a jedného z najvýznamnejších modernistických spisovateľov Jána Smreka, autora diel Básnik a žena, Bacardi, Iba oči, Cválajúce dni či Božské uzly. Životný optimizmus, túžba po živote a po ženách – to bol vitalista Ján Smrek. Okrem toho prekladal Villona, Pučkina či Petőfiho, viedol kultový časopis Elán a spolu s Leopoldom Mazáčom sa zaslúžil o šírenie slovenskej literatúry v Prahe. Prínos Jána Smreka vyzdvihuje – vo svojej novej knihe Príbeh kníhkupca – aj slovenský filozof, spisovateľ a literárny kritik Dalimír Hajko: „Ján Smrek svojím vitalizmom poznačil celé jedno obdobie vývinu slovenskej poézie a stal sa najčítanejším a najprekladanejším slovenským básnikom.“
ŽIVOT JÁNA SMREKA, Z DEDINY AŽ DO KULTÚRNEHO CENTRA PRAHY
Ján Čietek, ktorý sa preslávil pod pseudonymom Ján Smrek sa narodil 16. decembra v Zemianskom Lieskovom do rodiny maloroľníka. Vzdelanie získal v ľudovej škole Kochanovce, neskôr sa stal chovancom evanjelického sirotinca v Modre (otec mu zomrel a matka ho dala do sirotinca). Zaučil sa za obchodníckeho pomocníka, avšak medzitým prišla Prvá svetová vojna, ktorá narušila jeho plány. Po vojne študoval v modranskom učiteľskom ústave, neskôr na Evanjelickej bohosloveckej fakulte, avšak štúdium nedokončil a dal sa novinárčinu, neskôr pracoval ako obchodník. Životný príbeh tohto pozoruhodného slovenského autora pokračuje odchodom do rakúsko-uhorskej armády, až na palestínsky front, kde ochorel na maláriu.
V 20. rokoch pôsobil v redakcii Slovenského denníka, Národných novinách a neskôr v pražskom Mazáčovom nakladateľstve, kde redigoval Edíciu mladých slovenských autorov, čím sa výrazným spôsobom zaslúžil aj o propagáciu modernej slovenskej poézie v českej časti Československa. Práve tu Ján Smrek nadviazal intenzívnu spoluprácu aj s autormi DAVu. Profesor Dalimír Hajko v tomto kontexte píše, že Smrek sa spolu s Mazáčom zaslúžili o vydávanie modernej slovenskej poézie v Prahe, a taktiež o jej uvádzanie do každodenného života našej kultúry:
„…treba ešte prirátať Jána Smreka (mal vtedy čosi cez tridsať rokov), ktorý sa s Mazáčom zoznámil v roku 1924. Práve Smrek organizačným a podnikateľským zámerom mladých mužov vdýchol dušu prítomnú v krásnej literatúre a zaslúžil sa o ich konečnú realizáciu vo sfére vtedajšieho kultúrneho života. Slovenskej literatúre dal nečakaný, ale silný impulz, z ktorého žila ešte dlhé roky. … Ľudia, ktorí sa zhromaždili okolo Mazáča a Smreka, vedome a programovo zohrávali úlohu tmeliaceho prvku, nárazníkovej kultúrnej zóny, boli to nenápadní hľadači syntézy, objavovatelia nových možností spolupráce. … “ (z najnovšej Hajkovej knihy Príbeh kníhkupca)
Začal vydávať literárny časopis Elán, ktorý sa mu podarilo presadiť ako hlavný časopis Spolku slovenských spisovateľov. Založil Komornú knižnicu Elánu, ktorú viedol aj po prevzatí nakladateľstva Slovenský spisovateľ. Po vojne pracoval ako prednosta kultúrneho odboru na Povereníctve informácií a ako básnik sa neskôr dostáva do nemilosti. Poézia, ktorú v tom čase nepublikoval, vyšla až v roku 1993. Zomiera 8. decembra 1982 v Bratislave, avšak pochovaný je na Národnom cintoríne.
JEHO BÁSNE POZNALI NASPAMÄŤ AJ PROSTITÚTKY
„Oj, v živote je toľká krása skrytá,
že vlastne hlúpe je tvár robiť kyslú
pred húfmi ľudí večne zapariacich.
Zápasiť treba. Neujsť nikdy z boja.
Nebáť sa rán, že sa snáď nezahoja.
Nepatriť nikdy medzi neveriacich.
A milovať – “
– Ján Smrek
Prvé literárne pokusy započal už počas stredoškolských štúdií a prvé diela publikoval v Slovenskom denníku a Národných novinách. Neskôr publikoval v Živene, Slovenských pohľadoch, Zlatej Prahe, Evanjelickom poslovi spod Tatier, Cirkevných listoch a ďalších periodikách. Smrekova tvorba je špecifická jednoduchosťou a melodickosťou, a predovšetkým optimizmom, vitalizmom. Iste, stredobodom jeho pozornosti sú ženy. V roku 2018, keď to bolo 120 rokov od jeho narodenia, Eduard Chmelár v tejto súvislosti na svojom profile uviedol zaujímavé podrobnosti zo spisovateľovho života a tvorby:
„Keď kultúrny svet pred dvadsiatimi rokmi oslavoval Smrekovu storočnicu, jeho výročie zaradili do kalendára najvýznamnejších udalostí UNESCO. Smrek bol skutočný „poeta natus“, veršoval tak ľahučko, že mu závideli aj jeho rovnako talentovaní kolegovia a v bratislavskej spoločnosti bol hviezdou. Laco Novomeský o ňom napísal, že jeho básne mali taký úspech, že ich vedeli naspamäť aj tunajšie prostitútky v dnes už zbúranej štvrti Vydrica. … Ženy boli pre Smreka mimoriadne dôležité inšpirátorky a múzy. Na ich počesť dokázal skladať improvizované verše na počkanie. Hoci bol miláčikom ženského publika, mal komplexy zo svojho výzoru a ženám sa neprihováral. Niekedy im bol len dosť podivínsky v pätách pri prechádzkach po bratislavskom korze. Takto sa zrodila aj jedna z najvýznamnejších ľúbostných skladieb 20. storočia, kultový poetický rozhovor Básnik a žena. V jeden zasnežený večer v januári 1923 sa Ján Smrek rozlúčil so svojím kamarátom Milom Urbanom v kaviarni Reduta (kde tento mladík začal koncipovať svoj román Živý bič) a vykročil ulicou osvetlenou plynovými lampami okolo hotela Carlton smerom k Michalskej bráne. Na korze ho upútala pružná a dobre tvarovaná ženská postava kráčajúca pred ním. Kráčala pomaly a v Smrekovi okamžite prebudila básnickú inšpiráciu. Rýchlo vytiahol zápisník a kráčajúc rovnako pomaly za ňou písal verše ako v tranze. Nevidel a ani sa jej nechcel pozrieť do tváre, pretože sa bál sklamania. Keď zastala, zastal aj on. Keď prešla okolo kaviarne Štefánka, Smrek vpálil dnu, objednal si kuraciu polievku s hráškom a písal až do neskorej noci, kedy dielo dokončil. Za jediný večer.“
Podľa Smreka je zmyslom poézie vyvolávať pocity krásy a harmónie a poézia by podľa neho mala byť citová a muzikálna. Okrem iného taktiež spolupracoval so skladateľom Jánom Cikkerom. Aj Fric Kafenda skomponoval na slová básnika cyklus piesní a inšpiroval tiež Eugena Suchoňa, Andreja Očenáša, Ota Ferenczyho, Alfréda Zemanovského a mnohých ďalších. Nemenej významný je jeho prínos pre slovenské preklady svetovej literárnej klasiky. Smrek prekladal z maďarčiny (Endre Ady, Attila József, Sándor Petőfi), francúzštiny (Villon, Pierre Corneille), ruštiny (Alexander Sergejevič Puškin), poľštiny (Julian Tuwim) a turečtiny (Nazim Hikmet). No a na záver krátkeho článku, niečo zo Smrekovej tvorby. Geišbergove spracovanie priam legendárnej Smrekovej básne Bacardi ako veľká oslava hedonizmu.
UKÁŽKY Z TVORBY
Bacardi
Kedysi dúškom píjali sme vás,
nápoje slávne,
korunované vinetami,
na ktorých všetky reči sveta
svietili ako drahokamy.
Toto bol citový náš zemepis,
cez kvapák vašich zväčšujúce sklá
dívali sme sa ponad oceány
a naša duša, vami vedená,
jak námesačná šírym svetom šla
Štyridsať druhov rumov ochutnávať,
štyridsať druhov koňakov ovoniavať,
to bola, bože,
to bola sloboda,
toto bol univerzalizmus,
veliký pocit života.
Kto hľadá v alkohole iba mok
na uháňanie smädu,
ten nevie, čo je viesť s duchom krok,
ten nezná úžasnosti rozletov,
len ľudskú prízemnosť a ľudskú biedu.
Čím väčšia múdrosť do človeka vstúpi,
tým väčšmi skláňa sa pred mágiami liehu,
ktoré ho prevážajú s istotou čarokrásnou
tu od sna k snu a tam od brehu k brehu.
Bacardi, meno tvoje v mysli ostalo mi,
hoc dávno z jazyka mi zmizla tvoja chuť,
teba som si bol jak snúbenicu vybral,
keď som si volil medzi milenkami,
a ty si hore srdcom stúpal mi
jak v teplomere rtuť.
A teraz niet ťa už,
si medzi tým,
čo sa mi prepadlo do nenávratna.
Nie moje hrdlo túži za tebou,
Lež duša moja po tebe je hladná.
Ach, moje hrdlo si už dávno zvyklo
na veľkú cnosť, čo skromnosťou sa volá,
lež duša, tá sa nedá oklamať,
tá túži za nápomi,
čo všetky národy a celú zemeguľu
objímajú jak nekonečné moria.
Človek, keď sa raz dotkne oblakov,
už nemôže sa zmeniť na červa,
čo vrýva sa len do zemského blata.
Štyridsať druhov slávnych koňakov,
ktorých sa ústa moje dotýkali,
to nebola vec moja osobná,
to bola ľudstva perióda zlatá.
To bolo spájanie sa s nesmiernosťou,
až svaly pukali a srdce prasknúť chcelo,
duch objímal sa s božskou velebnosťou,
hoc po stôl padlo telo.
Dívať sa na tie rady štíhlych fliaš,
ktoré si zakladali na starobe,
to bola poézia, to bola krása krás,
to boli dejiny,
kde doba pozdrav posielala dobe.
V tých fľašiach gothajský bol almanach,
lebo i nápoj má svoj pyšný rod,
bacardi, martel, henessy, tri slávne dynastie
a všetko jedna rozprávka,
za ktorou nikdy nechceš položiť
zakľučujúci bod.
Od veľkých chvíľ, keď mužmi sme sa stali,
takéto rozprávky sme prežívali,
jak glóbus brávali sme do rúk buteľky
a objímali v nich svet celý šíry
a úsmev perami nám lomcoval
jak víchor nevysloviteľnej sily.
Ten úsmev, to bol triumf, to bol lesk,
to bolo vedomie, že človek žije.
Hviezd sa dotýkal
a rukou schytával blesk
a zlato vyrábal si z ničoho
jak za čias alchýmie.
Tam stávali tie fľaše zázračné
v čarovných krčmách s klenbami gotickými
a my sme čítali ich ako folianty,
kde každé slovo zvonilo
jak Petrarcove rýmy.
Chodievalo sa dole schodami
a zbožne sedelo sa ako v chráme,
keď z fliaš tých vystúpili ohnivé jazyky
a na hlavy nám sadli
a čaše spievali jak v melodráme.
Zostupoval k nám Napoleon
v tom nápoji čo niesol jeho meno,
my ozaj videli sme jeho tvár
a počuli sme výskot Paríža,
keď z tých istých sudov pil na slávu
cisára šarmantného.
Niet krajšej reči medzinárodnej
nad tú, čo zakliata je v takom vzácnom moku,
všeľudská hymna skladal sa z nej
a grandióznu slzu lásky
vedela vyludzovať v každom oku.
Ani nebude dobre na svete,
kým ruky, ktoré plnia náboje,
nenavrátia sa ku plneniu fliaš.
Prečo má tiecť len krv?
Nech tečú nápoje!
Nech miesto hromobitia kanónov
znie krotký cengot čiaš.
Vzývam ťa, krásne meno bacardi,
privolávam ťa, martel, henessy a mumm,
príďte zas zaujať si svoje miesta
pod duše mojej klenbu gotickú,
kde teraz pradú čierne svoje siete
pavúci strašných dúm.
STALINGRADSKÁ EPOPEJA
Ján Smrek, 1942
Čím väčší um, tým väčšia úkrutnosť…
To Germánia v štíte svojom mala.
Lež beda jej, silu piesne tej,
čo Volgou stále hučí, nepoznala.
Hlbiny volgy osud určili,
na päťsto liet a päťsto krásnych jarí,
že na trón sadne Eurázia
a všetky národy
holdovať budú spanilej jej tvári.
Aj pevec piesne tejto odtiaľ je,
od mora Kaspického, z Eurázie,
preto husle jeho vetrom znejú,
urbi et orbi,
keď na česť Stalingradu skladá epopeju.
VŠETKO BIELE
Až umriem raz, nech je to v máji,
keď kvitne biely orgován.
Bo dnes som videl veniec – krásny! –
niesli ho, dvere dokorán,
a mňa ten veniec očaroval:
vznešený biely velikán,
v ňom orgován len samý biely
a pri ňom biely tulipán!
CVÁLAJÚCE DNI
Ešte raz kebych na svet prišiel,
stal by som sa len inžinierom,
robil bych plány pre veľmesto,
ulice staval každým smerom.
Nie domky k zemi pričupené,
lež mramorové paloty –
z toho byť musí väčšia radosť,
jak z hocijakej roboty!
Dnes – ako Noe z bárky – vešiam
do diaľky svoje oči hladné:
kedy už verný holub šťastia
priletí a mne na dlaň sadne.
Článok na základe podkladov spracoval PhDr. Lukáš Perný, PhD.
