fbpx
- Reklama -
KomentáreFrantišek Škvrnda st.: Prezidentské voľby v Brazílii a ich domáce a zahraničné...

František Škvrnda st.: Prezidentské voľby v Brazílii a ich domáce a zahraničné súvislosti

-

František Škvrnda st.: Prezidentské voľby v Brazílii a ich domáce a zahraničné súvislosti

Najväčší štát južnej Ameriky Brazília ako rozlohou (má vyše 8,5 mil. km a vo svete je piaty najväčší) tak i počtom obyvateľstva (viac ako 217 miliónov a vo svete siedmy najväčší) je pre nás predovšetkým exotikou. Nádherné pláže, karnevaly, samba, káva, amazonský prales atď. Pre futbalových fanúšikov mojej generácie bol idolom futbalový kráľ Pelé a mohli by sme pokračovať vo vymenovaní ďalších príťažlivých momentov prírody a kultúry Brazílie. Všeobecne je známe, že ide o najväčší štát s prevažne portugalsky hovoriacim obyvateľstvom.

- reklama -

Stručne k politickým dejinám Brazílie

Dejiny Brazílie sú aj na nepokojnú južnú Ameriku viac dynamické a komplikované. Stručne uvedieme len ich medzníky, lebo do určitej miery niektoré procesy z minulosti aj dnes špecificky vplývajú na politickú situácia a vývoj. Spolu s Mexikom bola Brazília v Latinskej Amerike veľkou výnimkou, keď skoro v celom 19. storočí tam bola monarchia. Brazílske cisárstvo zaniklo po vojenskom prevrate v novembri 1889 (otroctvo sa zrušilo len v máji 1888). Od novembra 1888 do októbra 1930 existovala prvá (niekedy aj stará) republika.

V októbri 1930 vznikli protesty proti výsledkom prezidentských volieb a moci sa chopila vojenská junta. Zakrátko ju odovzdala populistickému nacionalistovi Getúliovi Vargasovi, ktorý vo voľbách prehral. Štát viedol autoritárskym štýlom do októbra 1945 a obdobie sa nazýva niekedy Vargasovou érou. G. Vargas sa označuje sa aj za diktátora, ale Brazíliu hospodársky pozdvihol. Napriek svojej kontroverznosti sa často považuje za najvýznamnejšieho brazílskeho politika v 20. storočí.

V decembri 1946 bol za prezidenta ako kandidát s podporou stredovej Sociálnodemokratickej strany zvolený maršal Eurico Dutra, ktorý sa aktívne zúčastnil na nekrvavom zvrhnutí G. Vargasa. Liberalizoval ekonomiku a otvoril dvere cudzím podnikateľom. V zahraničnej politike sa orientoval na USA. Bola prijatá nová ústava a začalo sa obdobie, ktoré sa pomenúva rôzne, najčastejšie najmä ako štvrtá republika (druhá a tretia republika boli obdobiami vo Vargasovej ére), ale i republika 46, či populistická republika. Od januára 1950 do augusta 1954 bol za prezidenta znovu zvolený G. Vargas, ktorý v úrade spáchal samovraždu.

Z ďalších prezidentov tejto „republiky“ spomenieme Juscelina Kubitscheka (január 1956 – január 1961) a Joãa Goularta (september 1961 – apríl 1964). J. Kubitschek sa stal známy najmä tým, že nechal vybudovať Brasíliu, ktorá sa stala novým hlavným mestom. J. Goulart sa snažil vymaniť Brazíliu z ekonomickej a politickej závislosti na USA a plánoval uskutočniť viaceré kroky sociálneho, ľavicového charakteru. Pravica mu vytýkala ústretovosť voči komunistom a šírila obavy, že z Brazílie sa môže stať druhá Kuba. 1. apríla 1964 bol zvrhnutý vojenským prevratom, podporovaným USA.

Zvrhnutím J. Goularta začalo obdobie vojenských diktatúr, ktoré skončilo v marci 1985. V januári 1967 bola schválená ústava, v ktorej sa riadenie štátu silne centralizovalo. Zvýšili sa  právomoci prezidenta, ktorého volil Zbor voliteľov. Všetci piati „zvolení“ prezidenti v tomto období boli generálmi (dvaja z nich generáli – poľní maršali). Na dôvažok v septembri a októbri 1969 bola pri moci vojenská junta. Počas jej vlády bol radikálnym Revolučným hnutím 8. októbra unesený a 78 hodín zadržiavaný veľvyslanec USA Charles Elbrick. Prepustený bol po oslobodení 15 politických väzňov. Únoscovia využili túto príležitosť na medializáciu represií obyvateľstva a mučenia väzňov vojenským režimom. K režimu sa viaže aj vznik jednej z najproskribovanejších kníh v 20. storočí – Malej príručky mestského partizána od bojovníka proti vojenskému režimu Carlosa Marighellu, ktorá vyšla v júni 1969. Jej vydania, ktoré boli vo viacerých jazykoch, sa všade na svete zakazovali a konfiškovali. C. Marighella sa dostal pri svojich aktivitách do pasce a bol zastrelený pri policajnej akcii 4. novembra 1969.

V roku 1984 zosilnelo v spoločnosti volanie po priamych voľbách prezidenta. V januári 1985 Zbor voliteľov zvolil za prezidenta Tancredoa Nevesa (bol predsedom vlády počas mandátu J. Goularta) prvého civila od roku 1964, ktorý však zomrel krátko pred termínom svojej inaugurácie. V apríli 1985 sa stal prezidentom José Sarney, pôvodne zvolený za viceprezidenta. Odvtedy sa v politickom vývoji Brazílie hovorí o novej republike. Prezidentské kreslo však zostalo „horúce“.

Prvý prezident, ktorý bol od roku 1960 zvolený v dvojkolových voľbách v novembri a decembri 1989 Fernando Collor sa v decembri 1992 vzdal funkcie kvôli vyšetrovaniu z korupcie. Senát ho uznal vinným, ale neskôr ho najvyšší súd spod obvinení oslobodil.

Podobný osud postihol aj ľavicovú prezidentku zo Strany pracujúcich Dilmu Rousseffovú. Do kresla nastúpila v januári 2011 a v októbri 2014 bola zvolená druhýkrát. Po značne neprehľadných udalostiach (označujú sa aj za špecifický štátny prevrat, do ktorého bol „zapletený“ i viceprezident Michel Termer) bola Senátom v máji 2016 suspendovaná a na konci augusta 2016 odvolaná pre podozrenie z porušenia rozpočtových zákonov. Prezidentom do decembra 2018 bol M. Termer. Nevšedné na živote D. Rousseffovej je, že sa podieľala na boji ľavicovej guerilly proti vojenskému režimu a v rokoch 1970 – 1972 bola väznená a vo väzení aj mučená.

Hlavní kandidáti v prezidentských voľbách v roku 2022

Prezidentské voľby, v ktorých sa volí s prezidentom aj viceprezident, sú v Brazílii dvojkolové. Druhé kolo sa koná, ak v prvom ani jeden z kandidátov nezíska viac ako 50 % platných hlasov.

Za kandidátov, medzi ktorými sa malo rozhodovať v prezidentských voľbách sa považovali  Luiz Inácio Lula da Silva a Jair Bolsonaro. Prieskumy preferencií naznačovali víťazstvo Lulu da Silvu.

Lula da Silva (*1945) pochádza z veľmi chudobných pomerov a od 12 rokov pracoval, aby pomohol rodine. Už v mladosti pôsobil v odboroch. K pôvodnému priezvisku v roku 1982 pridal svoju prezývku Lula, čo je zdrobnenina mena Luiz, ale znamená aj kalmar (morský živočích). V roku 1978 bol po organizovaní štrajkov uväznený, ale po protestoch verejnosti ho prepustili. V roku 1980 spoluzakladal Stranu pracujúcich. Neúspešne kandidoval v prezidentských voľbách v roku 1989, 1994 a 1998. V rokoch 2003 – 2011 bol dve funkčné obdobia prezidentom. Získal výraznú medzinárodnú autoritu medzi ľavicovými silami najmä v južnej Amerike.

V marci 2016 Lulu da Silvu zadržala polícia pro podozrenie z korupcie v rámci vyšetrovania ropnej spoločnosti Petrobras, ktorej manažéri zámerne predražovali zákazky a uplácali vládnych politikov. Vytýkalo sa mu, že mal konečné slovo pri menovaní vedenia Petrobrasu a že spoločnosť mu platila. Polícia tvrdila, že má dôkazy o tom, že sa obohatil a získané prostriedky použil aj na svoju volebnú kampaň. V júli 2017 bol odsúdený na 9 a pol roka odňatia slobody za korupciu a pranie špinavých peňazí. V januári 2018 súd zamietol jeho odvolanie a zvýšil mu trest na 12 rokov. V júni 2019 sa však našli záznamy tajnej komunikácie sudcu Sergia Mora so žalobcami o jeho kauze.

V novembri 2019 bol Lula da Silva po viac ako poldruha roku prepustený z väzenia. V marci 2021 ho Najvyšší federálny súd zbavil všetkých obvinení a poukázal na to, že S. Moro, ktorý sa medzitým stal ministrom spravodlivosti (od januára 2019 do apríla 2020), bol proti nemu zaujatý.

Za kandidáta na pozíciu viceprezidenta si Lula da Silva vybral Geralda Alckmina (*1952). Vzdelaním je lekár. V minulosti bol členom Brazílskeho demokratického hnutia. Od 1988 do 2022 bol členom Brazílskej sociálnodemokratickej strany a od tohto roku je v Brazílskej socialistickej strane. Od januára 1995 do marca 2001 pôsobil ako viceguvernér a od marca 2001 do marca 2006 a znovu od januára 2011 do apríla 2018 guvernér štátu São Paulo. V rokoch 2006 a 2018 neúspešne kandidoval v prezidentských voľbách za Brazílsku sociálnodemokratickú stranu.

Krajne pravicový J. Bolsonaro (*1955) je po rodičoch talianskeho pôvodu. V roku 1977 ukončil Hlavnú vojenskú akadémiu. Po skončení vojenského režimu sa stal známym ako zástanca tvrdej línie kritizujúcej politiku brazílskej civilnej moci. Mal viacero afér a po vyšetrovaní mediálneho škandálu s náčrtom umiestnenia bômb do kasárni v Rio de Janeiro, kde bol nakoniec z obvinení oslobodení, z armády v decembri 1988 v hodnosti kapitána odišiel. Po odchode z armády bol zvolený za člena mestskej rady za Kresťanskodemokratickú stranu v Rio de Janeiro. Vo voľbách v roku 1990 bol zvolený za federálneho poslanca za Kresťanskodemokratickú stranu za Rio de Janeiro a v kresle zostal do roku 2018. V januári 2018 prešiel do Sociálno-liberálnej strany, ktorá sa neskôr premenovala na Liberálnu stranu.

V októbri 2018 J. Bolsonaro vyhral v prezidentských voľbách a v januári 2019 nastúpil na funkciu. Často sa označuje za nacionalistu a populistu a kvôli jeho postojom ho časť médií prezýva „brazílsky Trump“. V čase vlády Donalda Trumpa silne podporoval USA. Viackrát sa pochvalne vyjadril o období vojenských diktatúr. Uskutočňuje tvrdú pravicovú ekonomickú politiku, ktorá neberie ohľad na chudobných. Vytýka sa mu neúcta k ochrane životného prostredia, keď umožnil nárast vyrubovania lesov v povodí Amazonky. Kritizuje sa aj za nezvládnutie pandemickej situácie.

Za kandidáta na pozíciu viceprezidenta si J. Bolsonaro vybral Waltera Braga Netta (*1957), armádneho generála, ktorý slúži v armáde od roku 1975. V rokoch 2011 – 2013 pôsobil ako vojenský pridelenec vo Washingtone. Zastával najvyššie vojenské funkcie. Od marca 2019 do februára 2020 bol náčelníkom generálneho štábu a od marca 2021 do apríla 2022 ministrom obrany. Okrem toho bol v roku 2018 aj federálnym zmocnencom pre verejnú bezpečnosť v Rio de Janeiro a velil policajným silám ako aj armádnym jednotkám pripraveným na nasadenie proti obyvateľstvu. Od februára 2020 do marca 2021 pôsobil ako vedúci štábu (úradu) prezidenta.

Pred voľbami v októbri 2022 bola v spoločnosti napätá situácia, lebo Brazília patrí tiež k názorovo rozdeleným spoločnostiam a zápasí s viacerými krízovými javmi. Stúpenci Lulu da Silvu sa obávali, že prezident Bolsonaro v záujme svojho víťazstva môže zneužiť  mocenské zložky. Bolsonaro o. i. spochybňoval elektronické voľby a obavy boli aj z toho, že po vzore Donalda Trumpa neuzná v prípade, ak prehrá výsledky volieb, čo vyvolávalo hrozbu nepokojov. Sám Bolsonaro sebavedome vyhlasoval, že zvíťazí už v prvom kole volieb a povedal aj to, že z prezidentskej kancelária ho môže dostať len boh.

Výsledky prezidentských volieb v októbri 2022

Prvé kolo prezidentských volieb sa konalo 2. októbra zároveň s voľbami do Národného kongresu (všetkých 513 poslancov Snemovne a jedna tretina z 81 členov Senátu), guvernérov a viceguvernérov a poslancov zákonodarných zhromaždení štátov federácie (je ich 26 a federálny dištrikt, v ktorom je hlavné mesto Brasília).

O funkciu prezidenta sa uchádzalo 11 kandidátov. V prvom kole zvíťazil Lula da Silva, podporovaný ľavicovou koalíciou Brazílska nádej vedenou Stranou pracujúcich, ku ktorej sa pridalo 8 ďalších strán, so 48,43 % platných hlasov pred J. Bolsonarom, podporovaným pravicovou Liberálnou stranou v koalícii s dvomi ďalšími stranami, za ktorého hlasovalo 43,20 % voličov. V počte hlasov pri účasti 79,05 % podporilo Lulu da Silvu o vyše 6 miliónov voličov viac. Na treťom mieste bola Simone Tebetová podporovaná pravicovo-stredovým Brazílskym demokratickým hnutím. Získala 4,16 % hlasov. Z ďalších kandidátov len Ciro Gomes z ľavicovo-stredovej Demokratickej strany pracujúcich získal 3,04 % hlasov a ostatní skončili pod hranicou 0,51 % hlasov. Kandidátku Brazílskej komunistickej strany Sofiu Manzanovú podporilo 45 620 voličov (0,04 % ). V štáte existuje aj Komunistická strana Brazílie, ktorá bola v koalícii podporujúcej L. I. Lulu da Silvu.

V druhom kole 30. októbra pri účasti 79,42 % voličov zvíťazil Lula da Silva s 50,90 % platných hlasov. J. Bolsonara podporilo 49,10 % voličov. Možno poukázať na dve zvláštnosti. Prvou je to, že na druhom kole sa zúčastnilo o niečo viac voličov a druhou to, že rozdiel medzi kandidátmi sa znížil na o niečo viac ako 2 milióny hlasov. Lulu da Silvu dodatočne v druhom kole podporilo 5 a J. Bolsonara 6 ďalších strán. Bolsonaro sa stal od roku 1989 prvým brazílskym úradujúcim prezidentom, ktorý nebol zvolený na druhé obdobie.

Nový prezident vyhlásil, že názorovo rozdelená spoločnosť teraz potrebuje jednotu a mier. Sľúbil, že bude bojovať proti rasizmu, predsudkom a diskriminácii. Chce vládnuť aj tým, ktorí ho nevolili, lebo Brazília je jedna krajina, jeden národ – skvelý národ. Za hlavné úlohy svojho pôsobenia považuje aj boj proti chudobe, ochranu Amazónie a zabránenie ďalšiemu odlesňovaniu.

Stručne o brazílskej politickej scéne po voľbách v roku 2022

Brazílsky politický systém vedie silný prezident, ktorý je podľa platnej ústavy aj na čele vlády. Popísať brazílsku politickú scénu, ktorá sa odlišuje od západoeurópskych a je veľmi pestro zastúpená aj v parlamente, predstavuje náročnú politologickú úlohu.  

V roku 2017 sa uskutočnili úpravy fungovania strán, ktoré viedli k zníženiu ich počtu, lebo obmedzili prístup k dotáciám i k nároku na vystupovanie (reklamu) v médiách. Za najsilnejšie sa v súčasnosti považuje 5 strán: Brazílske demokratické hnutie (pravicovo-stredové), Brazílska únia (pravicová), Liberálna strana (pravicová), Progresivisti (pravicoví) a Strana pracujúcich (ľavicová). Ak chcú menšie strany dosiahnuť nejaký úspech, vstupujú do koalícií s nimi, alebo aj medzi sebou navzájom. Na brazílskej politickej scéne dlhodobo prevažujú pravicové strany, pričom niektoré najmä menšie z nich inklinujú k rôznym radikálnym tendenciám.  

Pri charakteristike brazílskej politickej scény zostaneme len pri zložení Národného kongresu, ktoré sa vytvorilo po nedávnych voľbách.

V novej Snemovni bude zastúpených 22 strán. Najsilnejšie sú Liberálna strana (99 kresiel), koalícia Brazílska nádej vedená Stranou pracujúcich (79 kresiel) a Brazílska únia (59 kresiel). Progresivisti majú 47, centristická Sociálnodemokratická strana a Brazílske demokratické hnutie po 42 a pravicovo radikálna Brazílska republikánska strana 41 poslancov. Ďalej dve koalície po 2 stranách a tri strany majú medzi 11 až 20 kreslami. Zvyšné strany sú zastúpené menej ako 10 poslancami.

V Senáte je 15 strán. Najsilnejšie sú Liberálna strana (13 kresiel) a Brazílska únia (12 kresiel). Sociálnodemokratická strana a Brazílske demokratické hnutie majú po 10 a koalícia Brazílska nádej 9 miest. Zvyšné strany majú 7 a menej poslancov.

Zloženie oboch komôr kongresu je teda stále veľmi pestré (najviac strán bolo v parlamente po voľbách v roku 2018 – až 38) a sťažuje prijímanie rozhodnutí, čo vedie k zložitej „parlamentnej matematike“ a mnohým neštandardným situáciám. V týchto podmienkach vznikajú mnohé aféry a objavujú sa často obvinenia z korupcie. V oboch snemovniach znovu prevažujú pravicové sily, čo sa môže stať zdrojom ťažkostí pre nového prezidenta, najmä ak sa mu nebude dariť dostatočne rýchlo zlepšovať životné podmienky stredných vrstiev a chudobných a budú pokračovať krízové procesy.

Medzinárodné aspekty víťazstva Lulu da Silvu v brazílskych voľbách

Výsledky volieb v Brazílii sa ostro sledovali, lebo politika J. Bolsonara sa stala destabilizujúcim faktorom nielen doma, ale aj na subkontinente a vyvolávala veľk obavy ohľadom ochrany životného prostredia. Lula da Silva priťahoval pozornosť najmä preto, že patril k predstaviteľom prvej „ružovej vlny“ na začiatku storočia v Latinskej Amerike. Išlo teda o špecifický súboj medzi (krajnou) pravicou a ľavicou.

Novú „ružovú vlnu“ začal mexický prezident Andrés Manuel López Obrador, ktorý je v kresle od decembra 2018 a média ho často uvádzajú pod skratkou jeho mien ako AMLO. V decembri 2019 sa dostal k moci v Argentíne Alberto Fernández, ktorý je predstaviteľom ľavicovo stredovej, peronistickej frakcie v rámci Justicialistickej strany. V Bolívii nastúpil na kreslo prezidenta v novembri 2020 Luis Arce z Hnutia za socializmus. Od júla 2021 je prezidentom Peru Pedro Castillo, ktorý kandidoval za socialistickú stranu Slobodné Peru. Od januára 2022 je prvou ženou – prezidentkou Hondurasu Xiomara Castrová. V Čile nastúpil do kresla prezidenta v marci 2022 Gabriel Boric zo širokej ľavicovej koalície Schvaľovanie dôstojnosti.  V Kolumbii je od augusta 2022 vôbec prvý ľavicový prezident Gustavo Petro. V minulosti bol príslušníkom guerillovej organizácie Hnutie 19. apríla, z ktorej sa neskôr vyvinula politická strana Demokratická aliancia M-19. Kandidoval za stranu Humánna Kolumbia (predtým Progresívne hnutie).

Ak k tomu pripočítame aj venezuelského prezidenta Nicolása Madura a nikaruagujského prezidenta Daniela Ortegu až v desiatich štátoch kontinentálnej Latinskej Ameriky z 19 (nepočítame medzi ne stredoamerické Belize, kde je úradným jazykom angličtina a ani štáty v Karibiku) pri moci ľavicový prezident. Okrem toho, že latinskoamerická ľavica je odlišná od Európy, ide o ideologicky heterogénne strany a hnutia v širšom ľavicovom spektre a rôzna je aj ich hospodárska politika. V niektorých prípadoch dochádza v súčasnej zložitej medzinárodnej sociálno-ekonomickej situácie aj k odklonu od tradičných ľavicových hodnôt (možno aj pod vplyvom „latinskoamerickej mentality“) a teda táto „ružová vlna“ zatiaľ nie je tak konzistentná, ako to bolo na začiatku storočia.

V každom prípade však vlnu vnímajú s obavami vo Washingtone, ktorý nechal tieto štáty v podmienkach kríz napospas. Neistotu USA bolo cítiť aj na 9. samite Amerík v júni tohto roku v Los Angeles. Americké neanglicky hovoriace štáty sa nenechajú už tak manipulovať ako štáty EÚ, čo dali najavo nielen na tomto samite, ale aj pri iných príležitostiach.

Nóvum bolo, že Lulovi da Silvovi pomerne rýchle gratulovali k víťazstvu západní politici, ktorí ho označovali za prínos pre stabilitu a vyjadrovali ochotu spolupracovať s ním. Podľa britských The Guardian to naznačuje, že západní politici sa snažia odradiť porazeného J. Bolsonara od spochybňovania výsledkov volieb (možno ich máta aj D. Trump a pokrytecky uvítajú aj ľavicu, pokiaľ nie je doma u nich).  

Pre Západ je tu však aj problém, že zahraničná politika Lulu da Silvu môže byť ústretovejšia aj v rámci BRICS, čo ho znepokojuje. Najmä Čína (je najväčším obchodným partnerom Brazílie) sa totiž čoraz viac aj v Latinskej Amerike ekonomicky angažuje. Okrem toho región zaujal ambivalentný postoj k situácii na Ukrajine a nepodporil protiruské sankcie.

Záverom

Nebudeme robiť ďalekosiahle závery, lebo kontinentálna Latinská Amerika je špecifickým hospodárskym, politickým i kultúrnym fenoménom, v ktorom je veľa protirečení. V každom prípade je víťazstvo Lulu da Silvu úspechom latinskoamerickej ľavice, ktoré má značný potenciál nádeje pre Brazíliu i celý región. Jeho využitie však v súčasných zložitých medzinárodných vzťahoch a sociálno-ekonomickej situácii nemá automatický charakter a bude vyžadovať veľa úsilia i invencie, pričom treba počítať s tým, že Lulovi da Silvovi sa budú hádzať polená pod nohy nielen doma, ale aj v regióne a pozadu nezostane ani Washington.   

Zmeny môžu nastať aj v globálnom regióne, ktorý sa označuje za Juh a trápia ho aj iné problémy ako Západ, ktorý sa dal pod vedením USA na nebezpečnú agresívnu cestu spojenú s „metaním“ sankcií na viac smerov. Nová „ružová vlna“ v kontinentálnej Latinskej Amerike v rámci rôznych aktivít Juhu (a skupiny G77) však môže posilniť globálne tendencie antihegemónnej  multilaterálnej politiky a poukazovať na sociálne alternatívy v podmienkach prehlbujúcej sa krízy a úpadku Západu. Najmä v záujme prekonania nerovnosti a chudoby, ale aj spravodlivého riešenia klimatických problémov.

spot_imgspot_img

Bulletín - Veci verejné

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne

LEAVE A REPLY

Please enter your comment!
Please enter your name here

- Reklama -

Mohlo by Vás zaujímaťČLÁNKY
Odporúčane pre Vás