Výsledky volieb, ktoré prebehli v Iraku 10. októbra 2021 a možný vývoj po nich vyžadujú dlhší (hlbší) pohľad na vývoj v ňom. Zdôrazníme, že Irak sa stal najtragickejším miestom nadutej a pomstychtivej politiky USA na Blízkom východe v tomto storočí.
V učebniciach medzinárodných vzťahov, ktoré nie sú poplatné washingtonskému pohľadu na svet, sa považuje zdôvodnenie útoku USA na Irak v roku 2003 za odstrašujúci príklad klamstva a manipulácie. Na základe pochybných informácií z „nejakých“ snímok sa s humbugom dokazovalo, že Irak má zariadenia na výrobu chemických zbraní a na diktátora S. Husajna treba zaútočiť čo najskôr aj bez schválenia v Bezpečnostnej rade OSN. „Starí“ priatelia USA v NATO – Nemecko a Francúzsko s niektorými ďalšími štátmi odmietli tento krok podporiť. Viedlo to doteraz k najväčšej kríze v NATO, ktorú nedávno znovu rozdúchalo zrušenie francúzskej dodávky ponoriek do Austrálie v dôsledku tajne „spichnutého“ paktu AUKUS.
Útok na Irak v roku 2003 sa označuje aj za tretiu vojnu v Zálive (prvou bola iracko-iránska vojna od septembra 1980 do augusta 1988, druhou iracko-kuvajtská vojna od augusta 1990 do februára 1991). Proti vojskám koalície ochotných, ktorú Washington „zlátal“ po fiasku v NATO z lokajských štátov, sa postavila v štáte oslabenom dlhoročnými sankciami a mnohými náletmi už len zdecimovaná armáda. Hlavné vojenské operácie trvali krátko – od 20. marca do 1. mája 2003, kedy prezident USA G. Bush jr. velikášsky z paluby lietadlovej lode oznámil, že sa skončili. Za ním bol obrovský transparent Misia je splnená (Mission Accomplished), ktorý sa neskôr stal objektom kritiky i ironických poznámok.
Séria klamstiev pokračovala. Nedá sa vôbec hovoriť o splnení misie, keď hlavný dôvod útoku na Irak – chemické zbrane – neboli nikdy nájdené. Okrem toho iracké vojsko bolo síce na hlavu porazené, ale proti okupantom sa zdvihla mohutná vlna odporu. Jej výsledkom boli aj nezmyselné obete takmer 4 600 vojakov USA a vyše 300 vojakov z iných štátov (vrátane 3 slovenských), ktorí doteraz v Iraku zahynuli. K nim treba pripočítať obete z radov tzv. kontraktorov, ktorí pôsobia vo vojenských a bezpečnostných spoločnostiach podporujúcich ozbrojené sily USA a ďalšie štáty.
Nebudeme rozoberať zložitú mozaiku udalostí, ktoré nastali v Iraku po invázii koalície ochotných (ku ktorej sa pridala aj dzurindovská vláda, ktorá má aj v tomto prípade krvavé ruky). Poukážeme len na dva najtragickejšie „výsledky“ tejto surovej akcie.
Prvým výsledkom bolo, že vypuklo nielen povstanie proti okupantom, ale aj občianska vojna medzi šíitmi a sunnitmi. Viedla k najväčšej vlne terorizmu v dejinách. Za 10 rokov od útoku na Irak tam došlo takmer k 31 000 teroristickým útokom, pri ktorých sa obete v mnohých prípadoch počítali na stovky ľudí. Celkový počet obetí násilia v Iraku, ktoré prepuklo vo vojne a trvá do súčasnosti, odhaduje renomovaný Watsonov inštitút medzinárodných a verejných záležitostí na Brownovej univerzite v Providence (USA) na 275 000 – 306 000 osôb. Sú však aj odhady, ktoré uvádzajú vyše 460 000 mŕtvych. Na porovnanie uvedieme, že v Afganistane Watsonov inštitút odhaduje „len“ 176 000 obetí.
Doplníme, že krutým paradoxom vývoja po vyhlásení globálnej vojny proti terorizmu G. Busha ml. sa stal nárast terorizmu, najmä na Blízkom východe (okrem Iraku neskôr v Sýrii). Došlo k nemu však i v Afganistane, Pakistane, ale aj v Afrike, Európe a v RF.
Druhým výsledkom sa stal vznik najnebezpečnejšej teroristickej organizácie v dejinách, ktorá vznikla doslova pod nosom tajných služieb a ozbrojených síl USA a od júna 2014 sa pomenováva Islamský štát (označovaná aj ako Dá’iš ďalej len IŠ). Ide o teroristov, ktorí sa odčlenili od al-Káídy a ich aktivity v Iraku sa evidujú od roku 2006. Ešte v máji 2011, keď USA zabili U. bin Ládína (čo členovia bezpečnostného teamu B. Obamu spoločne surovo, krvižíznivo sledovali z Bieleho domu), experti na boj s terorizmom vo Washingtone považovali al-Káídu za najnebezpečnejšiu teroristickú organizáciu. „Spamätali sa“ až vtedy, keď sa IŠ aktivizoval vo vojne v Sýrii a v júni 2014 prvýkrát v dejinách teroristická organizácia vyhlásila vlastný štát – kalifát na dobytých územiach v Iraku a Sýrii. Odvtedy sa niekoľkokrát viacerými štátmi ohlásila porážka IŠ, ale dodnes ovláda územie v rozlohe niekoľkých desaťtisíc km2 v Sýrii. K jeho prežívaniu prispieva aj dvojtvárna politika USA a Turecka v sýrskej vojne.
USA nevytvorili IŠ tak ako al-Káídu. Vznikol však len a len v dôsledku útoku koalície ochotných na Irak a podmienok, ktoré sa v ňom potom utvorili. Opäť ide o dôkaz, že agresívnosť USA a ich spojencov pre svet prináša nielen nevinné obete, mnoho škôd a destabilizáciu štátov a regiónov, ale má aj nebezpečné globálne následky, keď podnecuje extrémistické, fundamentalistické sily k útokom na USA, Západ a vyvoláva migračné vlny.
Posledný americký vojak z Iraku po vojne odišiel síce ku koncu roku 2011, ale USA tam zostali. Málo známe je, že Washington tam vybudoval svoje najväčšie veľvyslanectvo na svete, ktoré pripomína pevnosť. Pôsobia tam naďalej aj tisíce kontraktorov, ktorých počet sa oficiálne neuvádza.
Po odchode vojakov USA z rozvráteného Iraku sa násilie neskončilo a eskalovalo do občianskej vojny v rokoch 2014 – 2017. Situáciu zhoršovalo pôsobenie teroristického IŠ. V septembri 2017 bolo referendum o nezávislosti Irackého Kurdistanu, ktorého výsledky v Bagdade neuznali a v októbri 2017 došlo k iracko-kurdskej kríze, ktorá skončila obsadením Kirkúku, ktorý bol pod kontrolou kurdských Pešmergov.
V júni 2015 sa na pozvanie vlády vrátili do Iraku vojaci USA, aby pomáhali v boji proti IŠ a dodnes sú tam. Ich základne sa stali častými terčmi rôznych útokov. V januári 2020 po zavraždení generála K. Sulejmáního, veliteľa jednotiek Kuds Iránskych revolučných gárd, iracký parlament prijal výzvu na odchod všetkých zahraničných jednotiek z krajiny. USA výzvu najprv odmietli, ale v marci časť síl stiahli.
Washington vydáva ohľadne pokračovania vojenskej prítomnosti v Iraku protirečivé vyhlásenia (ukazuje to, že v Bidenovej administratíve nie je jednotnosť a jej budúce kroky sú vo viacerých smeroch nejasné až nevypočítateľné). V apríli 2021 velenie ozbrojených síl USA na Strednom východe (CENTCOM) oznámilo, že nie sú dôvody na úplné stiahnutie sa z Iraku. V júli 2021 však J. Biden na stretnutí s irackým premiérom vyhlásil, že do konca roku 2021 ukončí „vojenskú misiu“ USA v Iraku. Zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že vojaci USA skutočne odídu.
Irak je aj dôkazom, že NATO je predĺženou rukou USA. Od októbra 2018 pôsobí misia NATO v Iraku (NATO Mission Iraq – v skratke NMI). Má pomáhať a radiť irackým bezpečnostným štruktúram najmä v tom, ako zabrániť návratu teroristických skupín typu IŠ. Vo februári 2021 NATO ohlásilo rozšírenie svojej misie v Iraku ako kompenzáciu prípadného odchodu vojsk USA.
Situáciu v Iraku komplikuje zasahovanie Izraela, Turecka a Iránu. Špecifické momenty sú spojené s autonómiou Irackého Kurdistanu. Problémy spôsobujú pokračujúce boje v Sýrii. Takže v regióne je nielen Irak zdrojom nestability, ale destabilizujú ho aj okolité štáty.
USA vytvorili v Iraku Dočasnú koaličnú správu, ktorá fungovala do 28. júna 2004. V januári 2005 sa uskutočnili prvé parlamentné voľby po útoku na Irak. Zvolilo sa Národné zhromaždenie, ktoré dostalo mandát napísať novú ústavu. Po voľbách sa vytvorila aj dočasná vláda. Nasledovali parlamentné voľby v decembri 2005, v marci 2010, v apríli 2014 a v máji 2018. Vo voľbách v máji 2018 zvíťazila so 14,18 % hlasov politicky pestrá koalícia – Aliancia za reformy (bola v nej zastúpená aj Iracká komunistická strana), ktorú vedie radikálny duchovný a veliteľ šíitskej milície M. al-Sadr (*1974, stal sa populárny ako veliteľ Mahdího armády, ktorá od roku 2004 bojovala proti americkým vojskám). Získala 54 kresiel. Vytváranie vládnych koalícií je vzhľadom na veľké množstvo strán v nich značne neprehľadné. Predsedom vlády sa stal v októbri 2018 A. Abdul-Mahid (*1942, nezávislý, v rokoch 1982 – 2017 člen šíitskej strany Najvyššia rada pre islamskú revolúciu v Iraku, ktorá bola založená v Iráne s cieľom zvrhnúť sunnitskú vládu S. Husajna, v mladosti sa angažoval aj v Irackej komunistickej strane). V máji 2020 ho vystriedal po nepokojoch kvôli rastúcej korupcii a nezamestnanosti, energetickej kríze a obavám z terorizmu, nezávislý M. al-Kadími (*1967, v roku 1985 utiekol z Iraku a žil v Nemecku a vo Veľkej Británii, kde získal aj občianstvo, domov sa vrátil po začiatku vojny a pôsobil v oblasti médií, od júna 2016 do apríla 2020 bol riaditeľom Irackej národnej spravodajskej služby).
Doplníme, že dočasným prezidentom sa v roku 2004 stal sunnita G. al-Jawár. Od roku 2005 je irackým prezidentom, ktorého volí parlament, kurdský politik a sú dvaja viceprezidenti – sunnita a šíita. Prezidentom je od októbra 2018 B. Sálih (*1960).
Poslanci (329) sa pôvodne volili na základe zoznamu kandidátov v obvodoch, ktorými boli guvernoráty (provincie). V decembri 2019 sa uskutočnila volebná reforma, ktorá rozdelila provincie na volebné obvody a uľahčila vstup nezávislých kandidátov do parlamentu. Osem miest je vyhradených pre menšinové skupiny (Asýrčanov, Mandejcov, Jezídov a Šabakov).
Zatiaľ boli zverejnené výsledky po spracovaní necelých 95 % hlasov odovzdaných vo voľbách. Účasť na nich bola 41,05 %, čo bolo o 3,52 % menej ako v roku 2018.
Neoficiálne je víťazom volieb znovu koalícia M. al-Sadra (zasa aj s Irackou komunistickou stranou), ktorá môže získať o vyše 20 kresiel viac ako v roku 2018. Viac ako 30 kresiel predbežne získala novovytvorená Strana pokroku vedená M. Al-Halbousím (*1981, od septembra 2018 predseda parlamentu, od augusta 2017 do septembra 2018 guvernér provincie Anbar, predtým podnikateľ), koalícia Štátu práva, vedená bývalým premiérom (máj 2006 – september 2014) N. al-Malíkim (*1950) a Kurdská demokratická strana na čele s M. Barzáním (*1946, od júna 2005 do októbra 2017 prezidentom Irackého Kurdistanu). Okrem nich má šancu získať aspoň jedno kreslo 14 ďalších koalícií a strán a okrem nich asi 40 nezávislých kandidátov.
Na výsledkoch volieb sa veľa už asi nezmení. Situácia v Iraku zostáva nestabilná, štát bude zápasiť so sociálno-ekonomickými, politickými i bezpečnostnými problémami. Časť subjektov chcela voľby bojkotovať ale nakoniec sa ich zúčastnili. Samozrejme, že voči výsledkom volieb sú rôzne námietky, ale treba s určitým nadhľadom oceniť fakt, že sa uskutočnili v relatívne pokojnej atmosfére. Zostavovanie vlády po voľbách bude trvať týždne možno aj mesiace. Zdedí „horu“ problémov a ťažkostí a otázne je aká bude kontinuita boja o moc a spôsob riešenia problémov.
Existujú dva základné varianty zamerania novej vlády. Prvým variantom je nacionalistická vláda, ktorá môže prispieť k posilneniu irackej identity. Druhým variantom je vláda založená na konfesionálnom základe, čo povedie k pokračovaniu komplikácií a sporov vo fungovaní štátu. Vytvorenie prozápadnej (prowashingtonskej) vlády je nepravdepodobné.
Na záver uvedieme dve všeobecné konštatovania a memento. Prvé konštatovanie je alibistické – štát, ktorý je už takmer 20 rokov po vojne a 10 rokov po odchode okupačných vojsk môže takto protirečivo fungovať naďalej. Po úteku USA z Afganistanu sa objavili aj názory, že Irak môže byť ďalším ohnivkom v reťazi štátov, ktoré USA opustia. Uvidí sa, ako sa k tejto otázke postaví nová vláda. Druhé konštatovanie je pesimistické – Irak sa môže rozpadnúť na tri časti – sunnitskú, šíitsku a kurdskú, čo by malo negatívne dôsledky pre región. Je preto aj v záujme medzinárodného spoločenstva, aby sa tomuto vývoju zabránilo.
Mementom je, že USA nie sú schopné vyriešiť žiadny problém bezpečnosti v súčasnom svete, čo platí aj v Iraku. Hoci zostali jedinou superveľmocou s veľkým vplyvom, ich konanie už neprináša nič dobré. Ich pozíciu a rolu vo svetovej politike, bezpečnosti i ekonomike treba síce rešpektovať, ale spájať sa s nimi a podporovať ich zištné kroky je čoraz protirečivejšie.
Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave
