Po zrode verejnosti na konci 18. storočia sa novinárstvo stalo jedným z hlavných nositeľov osvieteného, demokratického budovania občianskej vôle. Táto éra vymedzená rokmi 1789 – 1989 je však mŕtva a problém s pochopením novej situácie majú tak novinári, ako aj politici. Ten základný rozdiel je možné vidieť v dvoch rovinách. Tá prvá je, že médiá už nie sú alternatívnym centrom moci voči štátu, ku ktorému sa utiekali občania, ako to bolo ešte v 20. storočí. Médiá sa transformovali na konzervatívnu mocenskú štruktúru, ktorá sa v digitálnej ére usiluje udržať si informačné privilégiá voči samotným občanom, konštatuje vo svojom článku publicista, politický analytik a vysokoškolský pedagóg Eduard Chmelár.

Pred dvanástimi rokmi som vystúpil na medzinárodnej konferencii na Karlovej univerzite v Prahe s prednáškou, ktorá vyvolala značný ohlas. Vyslovil som v nej predpoklad, že klasická éra žurnalistiky sa skončila a že už nebude možné obnoviť pôvodnú funkciu médií. Argumentoval som tým, že fenomén novinárstva je typický produkt európskej modernity. S novovekom sa zrodilo a s novovekom sa končí. Na všetkých kontinentoch a vo všetkých krajinách s výnimkou Číny zakladali noviny európski kolonizátori. Po zrode verejnosti na konci 18. storočia sa stalo jedným z hlavných nositeľov osvieteného, demokratického budovania občianskej vôle. Táto éra vymedzená rokmi 1789 – 1989 je však mŕtva a problém s pochopením novej situácie majú tak novinári, ako aj politici. Medzitým sa táto moja prognóza, ktorá pred rokmi pôsobila škandalózne, stala aj v zahraničných odborných kruhoch uznávanou realitou.

Ten základný rozdiel je možné vidieť v dvoch rovinách. Tá prvá je, že médiá už nie sú alternatívnym centrom moci voči štátu, ku ktorému sa utiekali občania, ako to bolo ešte v 20. storočí. Médiá sa transformovali na konzervatívnu mocenskú štruktúru, ktorá sa v digitálnej ére usiluje udržať si informačné privilégiá voči samotným občanom. Umelá inteligencia v posledných rokoch tento rozpor ešte viac urýchlila a prehĺbila. Tá druhá rovina spočíva v tom, že samotné médiá opúšťajú klasické pravidlá žurnalizmu ako je objektívnosť, pluralita, overovanie informácií z viacerých na sebe nezávislých zdrojoch atď. Stávajú sa z nich názorové bubliny, ktorým nezáleží na dialógu, nadhľade, dokonca ani na pravde. Žurnalistika stráca podporu verejnosti a v podstate prechádza podobnou krízou ako poézia: čím menej ľudí ju číta, tým viac sa ukája sama sebou. Revolučná zmena oproti ére žurnalistiky spočíva v tom, že občania už nie sú závislí na pasívnom prijímaní spravodajstva od informačných monopolov, majú sami rozširujúce sa možnosti informácie vyhľadávať, prijímať i šíriť. Táto interaktivita zbavuje žurnalistiku exkluzivity. A hoci sa médiá a ich spriaznení politici tejto narastajúcej konkurencii bránia čoraz nepresvedčivejšími výhovorkami, že ich všetci potrebujú, každodenná prax a meniace sa trendy to vyvracajú.

Médiá hlavného prúdu tieto zmeny ešte odmietajú uznať a prispôsobiť sa im. Faktom však je, že hlavným dôvodom rastúceho konfliktu medzi mainstreamovými a alternatívnymi médiami je obyčajný konkurenčný boj. Nemôžem povedať, že tento trend je kvalitatívny posun vpred. Nemecký filozof Jürgen Habermas už pred rokmi varoval, že tým, že z médií mizne pluralitná diskusia, „vysychá diskurzívne srdce verejnosti“. Ešte pred dvadsiatimi rokmi bola „redakčná beseda“ považovaná za žurnalistický žáner. Dnes niečo také v printových médiách prakticky nenájdete. Taliansky spisovateľ a profesor semiotiky Umberto Eco navrhoval, aby noviny opustili bežnú spravodajskú činnosť, ktorú dnes dokážu efektívnejšie nahradiť špecializované portály a sústredili sa na hĺbkové analýzy a expertízy nevyhnutné pre zachovanie diskurzívnej demokracie. Problém je, že naše médiá si tieto zmeny stále odmietajú pripustiť a pri predstave, že by mal byť slovenský čitateľ odkázaný na „analýzy“ Petra Schutza, Moniky Tódovej a Zola Mikeša, musí prísť nejednému inteligentnému čitateľovi mdlo.

Vstúpme teraz do polemiky so samotnými predstavami novinárov. Na začiatok by som rád upozornil, že sa zmenil nielen charakter práce v médiách, ale predovšetkým ich kádrová úroveň. Nemusíme ísť do čias Štúra, Hurbana a Vajanského, ale stačí si pripomenúť, že v 20. storočí predstavovali špičkoví novinári tú najvzdelanejšiu, najrozhľadenejšiu a najváženejšiu spoločenskú elitu. Ľudia ako Milan Hodža, Anton Štefánek, Laco Novomeský, Ladislav Mňačko či Roman Kaliský boli skutočné autority nielen vo svojom odbore. Dokonca ešte v deväťdesiatych rokoch minulého storočia boli zahraničnopolitickí komentátori typu Boris Latta, Július Lörincz, Ján Škoda, Leopold Moravčík, Jaroslav Brabec, ale aj nedávno zosnulý Michal Havran starší svojou rozhľadenosťou, skúsenosťou a vzdelanosťou na úrovni špičkových diplomatov (a viacerí z nich v diplomacii aj skončili). Dnes sú takíto redaktori na smiech. Navyše, všimnite si, čo má spoločné svätá trojica našej žurnalistickej žumpy Arpád Soltész, Peter Schutz a Martin Šimečka – ani jeden z nich si nedokázal urobiť riadnu vysokú školu a všetci urážajú vzdelaných ľudí. A tie kŕčovité komplexy, keď si napríklad Šimečka dovolí urážať popredných slovenských vedcov a umelcov ako „spodinu“, alebo keď primitívi Soltész a Schutz dehumanizujú ľudí s neporovnateľne vyššou kvalifikáciou a morálnou integritou, akú majú oni, až kričia do očí. Z týchto ľudí nielenže preteká zloba a nenávisť, oni sú predovšetkým tak zúfalo hlúpi, že ich posudky a odsudky nemôže brať vážne nikto, kto si čo i len trochu váži vzdelanie, inteligenciu a kompetentnosť.

Zuzany Kovačič Hanzelovej sa dotklo, že som ju v nejakej diskusii na sociálnych sieťach nazval „jednoduchou Zuzankou“. Za toto označenie sa úprimne ospravedlňujem, naozaj sa nepatrí vnášať do vzájomnej komunikácie takéto expresívne tóny. Musím však dodať, že kým ona nie je podľa vlastných slov „zástancom okydávania v médiách“, ja za oveľa horšiu vlastnosť považujem, ak si výhrady nevydiskutujeme úprimne zoči voči, ale „okydávame“ sa za chrbtom, všakáno. Špeciálne táto pani, ktorá priznala, že bola mojou študentkou a že som bol oponentom jej nie veľmi kvalitnej bakalárskej práce, v jednom rozhovore sebavedomo vyhlásila, že ona pre svoju novinársku činnosť nepotrebuje všeobecné vzdelanie. No musím povedať, že tie jej medzery vo vzdelaní aj cítiť. Nedostatok vzdelania totiž nezakryjete sebavedomým štekaním. Zuzana Kovačič Hanzelová je známa tým, že sa často verejne sťažuje, ako jej ľudia verbálne ubližujú. Úroveň našej verejnej diskusie je naozaj alarmujúca, ale ak sa novinárka vystavuje sebaľútosti, mala by si položiť aj otázku, čím k takejto atmosfére prispela, resp. či si je vedomá, koľkým ľuďom ublížila ona sama.

Predovšetkým ma pobavilo, ako novinárka zhodnotila reakcie ľudí na svoj rozhovor so sudkyňou Kosovou. Reakcie tých, ktorí ju chválili, označila za neagresívne, slušné a úctivé. To sú podľa nej tí, ktorí vidia svet vecne. Reakcie tých, ktorých tento rozhovor pobúril, označila za mimoriadne agresívne, vulgárne a pomstychtivé. To sú podľa nej tí, ktorí vidia vo všetkom konšpiráciu… Teda, nech mi pani Kovačič Hanzelová odpustí, ale ťažko označiť toto jej videnie sveta inak ako až primitívne a komicky zjednodušené. Nejde len o to, že novinárka vychádza z nesprávneho predpokladu, že ľudia, ktorí jej posielali slušné a úctivé reakcie, reagujú takto slušne a úctivo za každých okolností. Ubezpečujem ju, že to tak nie je a pri komunikácii s ľuďmi s iným názorom sú minimálne rovnako agresívni ako tí z druhej skupiny. To je práve ten falošný dojem tejto názorovej skupinky, že ubližuje sa iba im, že oni sú tí dobrí, kým tí druhí sú tí zlí, že oni šíria lásku, kým ich oponenti nenávisť. Tak pardon, ale toto je buď fatálny omyl alebo odpudzujúce pokrytectvo, ktoré vyvracia každodenná prax.

Pozrime sa teraz na to, akým spôsobom predstavuje Zuzana Kovačič Hanzelová ľudí: Mimi Šramová – to je hviezda dezinfoscény; František Škvrnda – to je ten, ktorý sedel na konferencii vedľa zakladateľa Zem a Vek.

Ani zmienka o tom, že František Škvrnda je docentom Ekonomickej univerzity a expertom na medzinárodné vzťahy. Keby sa tie noty aspoň dopredu naučila, ale ona prečítala, čo mala nachystané v týchto „kádrových posudkoch“… Rovnako sa správa aj Denník N, ktorý ma uviedol takto: „Poradcom predsedu vlády bude Eduard Chmelár, ktorý často vystupuje v dezinformačných médiách.“ Bodka. Nič viac. Predstavte si, že by takto uviedli bývalého ministra obrany: Jaro Naď, to je ten, kto nadáva ľuďom do opíc. Alebo by o nej napísali, že Zuzana Kovačič Hanzelová, to je tá, ktorá v garáži… radšej ani nebudem pokračovať. Čo je toto za úroveň? Bol som rektorom Akadémie médií, bol som kandidátom na prezidenta SR, bol som poradcom podpredsedu NR SR, bol som šéfredaktorom niekoľkých časopisov, napísal som niekoľko úspešných kníh a desiatky odborných štúdií, som univerzitným pedagógom, politickým analytikom a riadne habilitovaným docentom histórie – môžete si vybrať množstvo serióznych spôsobov, ako ma predstaviť. Ale používať hejt sú rýdzo bulvárne metódy a takto sa žiadne seriózne médiá (za ktoré sa ony tak úzkostlivo vyhlasujú) nesprávajú. Takže si položte otázku, ako inak nazvať takéto postupy médií, ak nie nepriateľské, s vedomým cieľom uškodiť, diskreditovať, pošpiniť, znevážiť. Mimochodom, je až komické, že tí istí, ktorí ma vyhnali z médií hlavného prúdu, mi dnes vyčítajú, že využívam na prezentáciu svojich názorov alternatívne nosiče. Ako si to vlastne predstavujú? Aby som nehovoril, nežmurkal, ba ani nedýchal? Trochu drzé, nie?

Riešenie je veľmi jednoduché: vráťte sa k serióznej novinárskej práci. V starých dobrých časoch platilo, že ak niekto napíše nepresnosť, nepravdu alebo vyslovenú lož, dotknutý požiada v zmysle zákona o opravu alebo sa jeho omyl vyvráti racionálnymi argumentmi, faktami a dôkazmi. Ak namiesto toho zovšeobecňujeme a označíme celé médium za dezinformačné, prípadne (ako to bolo za minulej vlády) celé ho zakážeme za jediný prejav, vymyká sa to z akéhokoľvek rámca slobody prejavu a nejde o nič iné ako o nekalý konkurenčný boj. Lebo takouto istou metódou môžem označiť za dezinformačné médiá červené denníčky N, Sme a Aktuality.sk a verte mi, že tam nájdem viac klamstiev a bludov, ako sami tušia. Už rešpektovaná medzinárodná organizácia na ochranu slobody prejavu Article 19 vo svojej správe uviedla, že spoločenský dosah dezinformácií sa preceňuje a tzv. boj proti dezinformáciám nie je nič iné ako diskurz cenzúry. Inými slovami, v demokratickom právnom systéme sú neprípustné konkrétne zákonom vymedzené prejavy, nie celé médiá.

Z uvedených dôvodov, ak sa niektorí polovzdelaní publicisti vysmievajú Erikovi Kaliňákovi, že použil výraz „občianske médiá“, dokazujú tým iba vlastnú hlúposť a obmedzenosť. Hoci ja osobne ten výraz nepoužívam, mladý Kaliňák nepovedal nič nesprávne. Keby si otvorili aspoň klasickú, aj u nás používanú učebnicu žurnalistiky, ktorej autorom je nemecký profesor Stephan Ruß-Mohl, hneď v úvode nájdu známu formuláciu, že nie všetko, čo vychádza z médií, je žurnalistika. Prekvapenie? Novovek nevynašiel médiá, ale žurnalistiku. Médiá boli aj hlinené sošky skarabeov v starovekom Egypte, na ktoré sa zapisovali správy alebo voskové tabuľky Acta diurna v starovekom Ríme alebo bambusové doštičky Ti-pao v starovekej Číne. Médiá predstavovali aj rímske amfiteátre, v ktorých cisári podávali masám zábavnou formou propagandu. Médiami boli aj dymové signály pôvodných obyvateľov Ameriky alebo dedinskí bubeníci a trubadúri v stredovekej Európe. Médiá sú len nosiče informácií, a tak ako v minulosti, ani dnes by sa nemal obsah správ hodnotiť podľa toho, ktoré médiá ich prinášajú.

Áno, tvrdím, že prísne kritériá na žurnalistiku dnes nespĺňa väčšina médií a je úplne jedno, či ich nazvete serióznymi alebo dezinformačnými – to nie sú odborné výrazy, ale emotívne prívlastky. Ak šéfredaktorka spravodajstva RTVS pretláča tézu, že ich novinári nemusia byť objektívni, ak červené denníčky uverejnia bez ospravedlnenia zjavné lži o cestách vládnych predstaviteľov bez toho, aby si svoje dezinformácie overili podľa pravidiel aj z iných zdrojov a bez toho, aby sa za svoje klamstvá ospravedlnili, ničím sa nelíšia od alternatívnych médií. Médiá sú dnes len jednostranné nosiče, ktoré vytvárajú priestor pre obľúbených politikov – nie pre demokratickú konfrontáciu rôznych názorov.

Ak chceme s týmto stavom niečo robiť, novinári musia nájsť v sebe zmysel pre poctivosť, férové pravidlá a sebareflexiu. Určite to nedosiahneme tak, že sa budeme správať ako Marián Leško v relácii Do kríža, ktorý nebol schopný priznať už aj v odbornej literatúre potvrdenú vec, že aféra Russiagate – najväčšia mediálna lož od čias klamstiev o zbraniach hromadného ničenia v Iraku – bola kompletne vymyslená novinármi. Táto falošná stavovská solidarita je jedným z hlavných dôvodov klesajúcej kvality médií. Ale poctivá žurnalistika je už aj tak mŕtva a ilúzia, že médiá sú nevyhnutné pre demokraciu, je len mystická ideológia.

Zdroj: Facebook Eduard Chmelár / InfoVojna