Máme po parlamentných voľbách a tak sa zamýšľam.

Niekedy sa mi zdá, že náš štát bude treba vytvoriť na iných hodnotách, s príťažlivým a reálnym veľkým snom. 

A potom mi napadne otázka , že s kým a pre koho.  Zdá sa, že väčšine táto forma štátu vyhovuje.

Je to smutné.

Obávam sa, že demokracia generuje politikov, ktorí sú obrazom svojich voličov a plne zodpovedajú vnútornému obrazu spoločnosti.

Spoločnosti, ktorá sa má v zásade dobre, takže signifikantná časť jej občanov má pocit, že si môžu dovoliť voliť ľudí bez najmenšej politickej skúsenosti, premiérov, ktorí v živote neboli ani len starostami malého mesta.

V zásade však tých, ktorí dokážu najpresvedčivejšie sľubovať raj na zemi a to, čo vidia na očiach potenciálnym voličom, ako napríklad istoty či tradičné hodnoty.

Takéto prostredie nemôže vygenerovať žiadnych štátnikov. Štátnici sa od politikov líšia tým, že svoje národy vedú k nejakým definovaným cieľom, kým politici sú vedení prieskumami verejnej mienky a kalkuláciami, ktorý krok im vynesie maximum hlasov a znovuzvolenie.

V normálnych časoch sa však nikto, ani to máličko ľudí, čo na to majú predpoklady, nemôže stať štátnikom pred tým, ako by sa najprv dostal do politiky a stal sa politikom.

Obávam sa, že to, k akému cieľu by mala naša spoločnosť smerovať, prevažná väčšina voličov netuší. Vedia len, čo by chceli oni, a volia tých, ktorí im to najhlasnejšie sľubujú.

Ide pritom často o úplne protichodné ciele. Jedni chcú slobodu, druhí poriadok, jedni chcú rozvoj, druhí ochranu prostredia a klímy. Politika prestáva byť politikou a stáva sa kabaretom bez riešení pre ľudí.

Ťažko sa mi akceptuje realita, že neustále volíme menšie zlo. Asi je to  maximum, ktoré môže demokracia vygenerovať.

Zmenu môže priniesť len hlboká existenciálna kríza spoločnosti, ktorá by ňou otriasla a postavila pred ňu jasný, každému zrozumiteľný cieľ.