Najväčšiu propagáciu socializmu robili herci

Poslanec Národnej rady SR a podpredseda Výboru NR SR pre kultúru a médiá Dušan Jarjabek poskytol pre náš spravodajsko-názorový web exkluzívny rozhovor o postavení slovenskej kultúry v čase socialistického režimu. Podľa jeho názoru jeho najväčšími propagátormi boli práve herci.

Na akej úrovni bola slovenská kultúra pred rokom 1989?

Bola výkladnou skriňou socializmu. Dovolím si povedať, že bola znakom určitej kultúrnosti socialistického režimu a všetkého toho, za čo sa tento režim chcel skrývať. No bola súčasťou socialistickej ideológie. Preto mala jeden obrovský význam, obhajovala veci a výdobytky socializmu oveľa viacej ako napríklad ľudoví milicionári alebo drobní komunisti, ktorí ani nevedeli čo sa častokrát deje v tom kraji, ktorý je vedľa toho iného kraja, kde sa narodili. Pekným príkladom takejto pozitívnej prezentácie socializmu a jeho  obhajoby je dobový seriál „Nemocnica na okraji mesta“. Prostredníctvom neho sa propagácia socialistického zdravotníctva uskutočňovala v tom najlepšom slova zmysle. Niekoľkokrát v ňom bola vyzdvihovaná vedúca úloha komunistickej strany priamo tými hercami, ktorí tam účinkovali.

Čo tým vlastne chcete povedať?

Aby som mohol odpovedať na Vašu otázku musíme prejsť do obdobia po roku 1989. Nikomu vtedy vôbec nevadilo, keď sa v tom čase skladali účty, že títo herci svojou pozitívnou prezentáciou socializmu rovnakým spôsobom,boli podobne ako politici,tak isto zodpovední za jeho dopady na našu spoločnosť.  Všetci tí „zaslúžilí umelci“, ktorí po Nežnej revolúcii z vypočítavosti vracali svoje tituly. Ale nevracali zároveň peniaze, ktoré boli s týmito titulmi spojené. Nevracali ani tie byty, tuzexové autá a všetky ostatné výhody, ktoré mali na základe toho, že boli „zaslúžilými umelcami“ v socialistickom zriadení, čomu sa nebránili a hrdo tento titul do istej doby nosilia hlavne si ho neodmietli prevziať z rúk vtedajších štáto-mocných. Bola to zasa len póza.

Ako ste sa mohli stať zaslúžilým umelcom?

Existovala na vtedajšom Slovkoncerte-umeleckej agentúre, tzv. Umelecká kategorizácia – dvojka, trojka a štvorka tried.M-ka trieda boli zaslúžilí a národní umelci. Podľa toho v akej kategórii ste boli zaradený, vám bola určený honorár za umelecké akcie. Malo to vplyv aj na mesačnú výplatu napr. v divadlách. Táto kategorizácia platila aj pri udeľovaní jednorazových honorárov. Ak napríklad nejaký študent umeleckých vied išiel vtedy robiť kšeft k MDŽ a bol kategorizovaný v trojke triede, dostal za toto vystúpenie 350 až 400 korún. Ale ak na tomto istom vystúpení vystúpil herec alebo spevák, ktorý  bol v M-ke triede, dostal 1 400 alebo 1 800 korún. A pritom v tom čase bol bežný plat v divadle okolo 1 900 až 1 950 korún. Ale to sú  veci, ktoré v tejto chvíli už nikto nerieši. Aj preto niektorí „zaslúžilí umelci“, ktorí boli po roku 1989 aj poslancami v NR SR, by si boli radi vydobyli naspäť to postavenie a úctu, ktoré mali za socializmu. Vrátim sa ešte na chvíľku k seriálu „Nemocnica na okraji mesta“. Ja pri ňom v žiadnom prípade nezhadzujem,ešte raz podotýkam nezhadzujem, tú obrovskú profesnosť a majstrovstvo tých hercov, ktorí v ňom účinkovali a boli herecky aktívni v bývalom režime. Ja iba hovorím jednu vec. Ladislav Chudík zahral tak majstrovsky výnimočného primára, že by si sedemdesiat percent ľudí vo vtedajšom Česko-Slovensku dalo ním pichnúť akúkoľvek vakcínu. Tak to bolo z jeho strany všetko vierohodné a mal obrovskú popularitu Ten seriál robil obrovskú nezastupiteľnú službu socialistickému režimu, konkrétne zdravotníctvu, no a ten režim to všetko financoval. Alebo Major Zeman… Mohol by som menovať do nekonečna.A potom jeden herec vykrikoval na námestí v roku 1989, že komunisti nám zobrali naše tváre. Nebudem menovať. Kto si pamätá vie o kom hovorím. Ja sa preto pýtam.Zobral vám režim vaše tváre? Áno zobral ale dobre ich zaplatil a vy ste sa tomu vtedy nebránili. Na druhej strane sa pranierovali nejakí ujovia a tety z Ľudových milícií napríklad. Pýtam sa, kto robil väčšiu propagáciu režimu umelci alebo milicionári?

Akým spôsobom propagovali komunistický režim hudobníci, speváci a sólisti?

To sa nedá absolútne porovnávať. Hneď poviem aj prečo. Keď si zoberieme napríklad v divadle operu alebo balet tak napríklad známa talianska opera La Traviata sa vždy rovnako hrala Bratislave, Banskej Bystrici, New Yorku, Miláne alebo Paríži. A treba tiež povedať, že až na malé výnimky to  bolo vždy v taliančine. Všade vo svete rovnako sa tiež hrávali napríklad inštrumentálne skladby. Klaviristi vždy mali pred sebou tie isté skladby. Napr. Čajkovského b-mol koncert alebo iná inštrumentálna skladba. Ťažko tam budete niečo meniť. Noty nepustia.Alebo naša vtedajšia filharmónia keď išla s niečím do zahraničia, rovnako hrala ako napríklad Viedenská filharmónia. Takže v tejto časti umenia v porovnaní napríklad  s kinematografiu išlo o istú kvalitu, ktorú rozoberali tí istí hudobní kritici či už vo Viedni alebo v Bratislave. Ale aby som bol ozaj spravodlivý, boli rôzne festivaly politickej piesne, dokonca jeden pán hudobný skladateľ napísal Kantátu na komunistickú knižku. Bolo tiež všeličo, čo sa javí dnes absurdné. Ide len o to, kto sa dnes trápne vyviňuje a klame len preto, že by bol znova rád na spoločenskom výslní. Treba ale povedať, že socialistický realizmus sa nie len dotkol ale aj rozkvital vo všetkých druhoch umenia.

Vráťme sa však naspať k našim hercom. Prečo podľa Vás boli v novembri 1989 schopní zo dňa na deň meniť svoje politické presvedčenie? Bolo to z ich strany účelové a pragmatické rozhodnutie?

To sa ich treba spýtať. Ja nikomu do svedomia nechcem chodiť a ani nemôžem. Nemám to ani v pláne v budúcnosti. Je to čisto otázka na konkrétnych hercov prečo sa takto rozhodli.

Ako vnímate fakt, že niektorí z nich podpísali aj Antichartu a po revolúcii boli veľkými zástancami demokratizačných zmien?

Niektorí z nich boli potom aj v parlamente. Viete len títo herci zabúdajú na jednu vec. Tí čo podpísali tú Antichartu a boli zároveň „zaslúžilými umelcami“, boli pre svoju lojalitu režimu odmeňovaní vtedajšou totalitnou mocou za svoju lojalitu. Viem o tom svoje. Zaujímal som sa o to  zisťoval som si všetko  o týchto veciach u rôznych šéfov komunistickej strany, hercov, ktorí vtedy v divadlách pôsobili. Mnohí z nich už nie sú medzi nami. A povedali mi jednu podstatnú vec. Každý jeden „zaslúžilý umelec“ bol na návrh divadla schvaľovaný najskôr v rámci Základnej organizácie Komunistickej strany Slovenska pôsobiacej v divadle. Následne bol tento návrh posunutý na Mestský Výbor a Ústredný výbor Komunistickej strany Slovenska. Nie žiadne kádrovanie tu nechcem  zavádzať  pre pána Jána, len mi ide na nervy a je to tupo smiešne predstierať, že sme sa všetci narodili po roku 1989. Naopak, je pre nás obrovskou výhodou, že to tak nie je lebo máme pamäť.

Akú rolu v tomto procese zohrala centrálna Komunistická strana Česko-Slovenska?

Tá schvaľovala iba „národných umelcov“, ktorí boli už iná sorta. My ale teraz hovoríme o „zaslúžilých umelcov“. Ale na druhej strane objektívne treba povedať, že mnohí z nich si tento titul naozaj zaslúžili pre svoj talent a majstrovstvo. Ale niektorí boli činní aj stranícky. Na to netreba zabúdať. A okrem toho mnohí boli zároveň aj najväčšími kamarátmi s tými najväčšími komunistickými potentátmi a radi sa tým chválili. Hoc po 89-tom to skrývali a prechádzali na druhú stranu ulice, aby sa s nimi náhodou nestretli.

Faktom je tiež, že mnohí spomínaní herci po Nežnej revolúcii sympatizovali s novým česko-slovenským prezidentom Václavom Havlom a zároveň sa prikláňali k idey čechoslovakizmu. Ako hodnotíte tento problém?

To je opäť otázka na nich. Zrejme vtedy vedeli čo robia a prečo to robia.

A ako vnímate ďalšiu skutočnosť, že časť z nich podpísala aj vyhlásenie „Za spoločný štát“ a tým pádom bola proti vzniku samostatnej Slovenskej republiky?

Legitímne bolo vtedy byť za Slovenskú republiku aj za zachovanie spoločného štátu. Referendum o tejto otázke jednoducho nemohlo byť, pretože podľa toho čo dnes hovoria nestranní právnici a politológovia, vtedajšia spoločensko-politická situácia bola jednoducho neriešiteľná. Ja sám môžem potvrdiť ich tvrdenia, keďže som v tej dobe veľmi pozorne vnímal všetky udalosti a procesy, ktoré prebiehali medzi Novembrom 1989 a 1. januárom 1993. Nakoniec aj keď vzniklo Česko-Slovensko na troskách Rakúsko-Uhorska tiež nebolo referendum. A tá doba po páde totalitného komunistického režimu dohnala našich vtedajších politických predstaviteľov k riešeniam, ktoré pokladali za najvýhodnejšie pre Českú republiku a Slovenskú republiku, ale aj pre samotnú Európu.

V akou stave sa podľa Vás nachádza súčasná slovenská kultúra?

Dnes už nie je tou výkladnou skriňou súčasného demokratického režimu. Ale to ešte neznamená, že by sme na ňu mali zabúdať. Ktosi múdry raz povedal, že o koľko viacej zavriete divadiel o toľko viacej väzníc musíte postaviť. A toto všetko hovorím len preto, aby sme si objasnili postavenie kultúry pred rokom 1989 a po roku 1989. Bohužiaľ dnes sa tá kultúra dostala na dno spoločnosti, čo je strašné. Je ako keby nedôležitá, čo je fatálny omyl.

Prečo podľa Vás súčasná kultúra, hlavne kinematografia a divadlo, už neprodukuje také osobnosti ako predtým?

Ona ich produkuje, len sa o nich nevie. Tieto osobnosti, ktoré určite existujú, nemajú možnosť sebarealizácie, aká bola za bývalého režimu. Vnímanie štátu sa v tejto veci totálne stratilo. Nezabúdajme ani na to ako dlho trvalo kým sa vôbec na Slovensku po Nežnej revolúcii pohla filmová tvorba a štandardizovala sa ako tak oblasť kultúry. Hovorím o všetkých žánroch.

Ako vnímate fenomén bulvarizácie a vytváranie kvázi celebrít?

Viete ja nemám rád slovo celebrita. To je jedna vec. A druhá vec je taká, že sila hlavne komerčných médií a peňazí, je dnes obrovská. Dnes keď sa vám to oplatí vyrobíte z kohokoľvek celebritu. Takto vyrobíte nielen herca a moderátora, ale kohokoľvek, kto je v spoločnosti nejakým činný. Aj v politike dokážete vyrobiť celebritu. Ale to je už oveľa horšie. Za mesiac vyrobíte mediálne a s peniazmi kohokoľvek. Aj prezidenta ak chcete.

Akým spôsobom podľa Vás prispieva bulvarizácia na spoločnosť ako celok?

To je fantastická otázka čo ste mi teraz položili. Jej dôsledkom je dnes bohužiaľ totálne plagiátorstvo, totálna nevzdelanosť a totálny generačný rasizmus. Do popredia sa dostávajú ľudia bez akýchkoľvek skúseností. A takto je to so všetkým. Dostali sme sa do situácie keď prestáva platiť ako hodnota vzdelanie. Dnes sa ľudia chvália tým, že napríklad nečítajú knihy.Za mojich mladých čias by to bola najväčšia hanba na svete. Preto sme ich všetci čítali. Tá povinná literatúra mala svoj význam. Pozrite sa kam sa dnes pohlo naše školstvo. Naši žiaci a študenti si v rámci povinnej literatúry robia výcuc z výcucu. Keď si iba ten obsah prečítajú na internete, strácajú pocitový zážitok, ktorý by im napríklad dopomohol k tomu, aby kvalitnejšie žili, vedeli sa v spoločnosti lepšie pohybovať a mali v sebe nejaké zásady dobra a zla. A o toto všetko prichádzajú lebo nečítajú. Oni si iba prečítajú obsah na internete a z toho nemajú nič.

Kam môže až môže dospieť tento stav?

Ako spoločnosť môžeme dopadnúť veľmi zle. Dnes sa začína stále viac a viac hovoriť o umelej inteligencii. A toto je záver toho celého. Tak ako z rôznych príčin zanikli grécke, rímske a iné veľké ríše, tak naša súčasná západná civilizácia robí všetko preto, aby rovnako zanikla. Vďaka umelej inteligencii nebude musieť robiť nič ani sa vzdelávať. Všetko za nás vytvorí umelá inteligencia. Mám pocit ako keby naša spoločnosť chcela zožrať sama seba. Svojim konaním a benevolenciou pácha časovo cielenú samovraždu.

Otázka na záver. Akú má podľa Vás budúcnosť tradičná slovenská a európska kultúra? 

Jedine takú akú si my sami vytvoríme. Ako spoločnosť musíme vytvoriť pre ňu také podmienky, aby mohla naďalej existovať pre budúce generácie. Popri tom ale nesmieme podľahnúť kultúrnej globalizácii. To je najhoršia vec na svete, čo nás mohla postihnúť. Pre progresívnych liberálov je všetko národné spiatočnícke a neperfektívne. V jednej krásnej operete sa hovorí, že len ženy s minulosťou majú nejakú budúcnosť. Ak by som to mal parafrázovať na štát a spoločnosť  tak poviem: „Len štát, ktorý má nejakú minulosť a môže sa odvolávať na svoje národné korene,národnú identitu a národné bohatstvo, môže mať nejakú budúcnosť.“ Keď si my tú minulosť  umelo odstrihneme,  zabudnime vôbec na to, že sme.

Zhováral sa: Matej Mindár