Na konci minulého mesiaca Artur Bekmatov ako predseda mimoparlamentného hnutia Socialisti.sk bol na tlačovke Smeru-SSD predstavený ako jeden z troch nezávislých kandidátov na jeho kandidátke. O priazeň voličov sa bude uchádzať pod číslom 150. Svoje plány a priority predstavil v rozhovore pre náš spravodajsko-názorový web.

Akým spôsobom sa kreovala táto spoločná dohoda?

Hnutie Socialisti.sk sa v minulých voľbách síce nedostalo do parlamentu, no prakticky ihneď po voľbách sme sa stali aktívnym opozičným subjektom. Nadviazali sme komunikáciu s ďalšími opozičnými subjektami a jedným z nich bol aj Smer. Participovali sme na viacerých aktivitách opozície – napríklad na petícii za predčasné voľby, v protestnom hnutí proti uzavretiu Dohody o obrannej spolupráci s USA či v protestoch proti kriminalizácii predstaviteľov opozície. Takže komunikáciu sme mali nastavenú.Od začiatku roku sme komunikovali s viacerými subjektami o spoločnom postupe, ale prioritou pre nás bol samostatný postup. V záverečnej etape príprav na odovzdanie kandidátky sme absolvovali ešte posledné rokovania a v rámci nich vedenie Smeru ponúklo nášmu hnutiu účasť na jeho kandidátke. Tento návrh sme prediskutovali na Republikovej rade, ktorá nakoniec rozhodla o spojení síl so Smerom v nadchádzajúcich voľbách. Ako pre Smer, tak aj pre Socialisti.sk je dôležité, aby hlasy ľavicového voliča v týchto voľbách neprepadli. Zároveň si tým vzájomne pomáhame – účasťou na kandidátke Smeru sa rapídne zvýšili šance pre hnutie Socialisti.sk získať možnosť pomáhať ľuďom aj v Národnej rade a na druhej strane je politika Smeru našim zapojením obohatená o autenticky ľavicové témy.

S akými programom sa chcete uchádzať o dôveru ľavicových voličov?

S programom Jedlo miesto zbraní. Chcem upriamiť pozornosť na sociálno-ekonomické témy ako je napríklad úroveň reálnych miezd, ochrana pracujúcich, postavenie odborov, chcem sa pozrieť na prsty nepoctivým pracovným agentúram, zvýšiť ochranu drobných živnostníkov či upriamiť pozornosť na tému skracovania pracovnej doby.S prácou súvisí aj problematika zabudnutých regiónov, ktoré sa vyľudňujú, lebo ľudia ich opúšťajú pre nedostatok pracovných príležitostí. Následne chradne úroveň služieb, dopravná obslužnosť či celková miera občianskej vybavenosti.A na to nadväzuje znižovanie výdavkov na samoúčelné zbrojenie. Nepotrebujeme zbrojiť, ale pomáhať ľuďom prekonať náročné časy.

V prípade Vášho zvolenia za poslanca Národnej rady SR budete podľa dohodnutých pravidiel súčasťou poslaneckého klubu Smer-SSD. Budete mať z jeho strany zabezpečenú istú formu autonómie pri niektorých hlasovaniach a predkladaní vlastných návrhov zákonov?

Nepredbiehajme, prosím. Aj keď je 150. miesto viditeľné, tak si treba uvedomiť, že som na kandidátke najsilnejšej strany. Pokým kandidátom strán, ktoré získajú 5-8% stačí na prekrúžkovanie sa len niekoľko tisíc hlasov, v mojom prípade to je okolo 16 tisíc krúžkov, čo je zhruba taký počet hlasov ako získali Socialisti.sk v minulých voľbách. Prípadné prekrúžkovanie sa do Národnej rady preto bude mimoriadne náročné. Zo svojich aktivít nepoľavím – budem v zabudnutých regiónoch a pred fabrikami. A o všetkom budem verejnosť informovať cez sociálne siete. Nastavenie prípadného fungovania na pôde NR SR má význam až vtedy, pokiaľ sa tam človek dostane. Pre mňa je v tejto chvíli kľúčové, že obom stranám dáva zmysel široká politická autonómia mojej osoby ako zástupcu Socialisti.sk v rámci kampane.

Aká bude ďalšia povolebná spolupráca Smeru-SSD a hnutia Socialisiti.sk? Plánujete aj postupné zlúčenie týchto dvoch ľavicových subjektov?

Hnutie Socialisti.sk bude aj najďalej fungovať ako samostatný politický subjekt. Zopakujem, čo som hovoril na spoločnej tlačovej besede – k spojeniu síl vo voľbách nás priviedla aktuálna politická situácia. Ďalší povolebný vývoj sa bude odvíjať od rozloženia síl v novom parlamente. Budeme, samozrejme, radi, ak sa dostaneme do pozície, z ktorej bude možné podporiť pomoc ľuďom v zložitej sociálno-ekonomickej situácii. Rovnako tak kalkulujeme aj s možnosťou zotrvania v opozícii – hovorím o prípade, kedy vládu zostavia pravicové strany.

Ako hodnotíte takmer tri a pol ročné pôsobenie bývalej koalície v rámci vnútornej politiky?

Chaos, amaterizmus, bezohľadnosť k ľuďom a servilnosť voči zahraničiu.

Vaše hnutie a Vy osobne sa netajíte, že máte iný názor k vojne na Ukrajine. Aký by teda mala podľa Vás zaujať postoj naša diplomacia k tomuto konfliktu?

Máme iný názor na jeho riešenie. Rok a pol trvania bojov je dostatočne dlhá doba na to, aby sa ukázalo, že snaha oboch strán o definitívnu vojenskú prevahu smeruje do slepej uličky.Netvrdíme však, že Ukrajina má kapitulovať, ale že úlohou tretích strán v tomto konflikte – ako napríklad Európa a Čína – má byť motivovanie bojujúcich strán k rokovaniam, nie ich hecovanie do ďalších bojov. Aj táto vojna skončí, ako každá vojna. A skončí dohodou. Otázne je len to, kedy si to všetci uvedomíme a budeme ochotní to akceptovať a koľko ľudských životov navyše to bude stáť. Naša diplomacia by mala v prvom rade realizovať vlastnú zahraničnú politiku. Tú nevidím. Vidím len zahraničnú politiku Spojených štátov delegovanú na slovenské úrady. V tomto prípade sa naplno prejavuje ako Slovensko trpí tým, že nemá definované národno-štátne záujmy.

Myslíte si, že Slovenská republika by mala naďalej ostať členom Európskej únie a NATO?

V členstve SR v Európskej únii problém nevidím. Druhá vec je dlhodobá politika Bruselu. Tu si viem predstaviť, že Slovensko by bolo súčasťou snáh o zásadnú reformu Únie, ktorá by priniesla rovnoprávnejšie a spravodlivejšie postavenie členských štátov.Patrím k dlhoročným kritikom aktivít Severoatlantickej aliancie. Vzhľadom ku konfliktu na Ukrajine si však myslím, že SR by mala v krátkodobom časovom horizonte členstvo v NATO využiť na presadzovanie diplomatických ciest riešenia ukrajinsko-ruského konfliktu na pôde Aliancie. A vôbec by som sa nebál na pôde NATO otvoriť aj diskusiu o opodstatnenosti vynakladania 2% HDP na zbrojenie. Pozrite sa, čo priniesol posledný summit v Litve – 2% z HDP už nebudú hornou hranicou, ktorú členské štáty majú dosiahnuť, ale spodnou, ktorú musia vynaložiť.

Tento rok si pripomíname tridsiate výročie vzniku samostatnej slovenskej štátnosti. Čo pre Vás osobne znamená pojem národ, štát a vlastenectvo?

Vlastný štát je predovšetkým privilégium. Svoju nezávislosť by sme si mali nesmierne vážiť, lebo aj súčasnosť ukazuje, že mať svoj štát a nezávislosť nie je samozrejmé. Stačí sa pozrieť, ako urputne o svoju slobodu zápasia Katalánci, Palestínčania či Kurdi. Národy bez štátu nečelia len útlaku sociálnemu, ale navyše aj útlaku kultúrnemu.Preto je dôležité si uvedomovať hodnotu tohto privilégia a neskĺzavať každoročne k povrchnému politikárčeniu. Udalosti z rokov 1992-1993 boli totiž prirodzeným vyvrcholením viac ako stopäťdesiat rokov trvajúceho procesu národnej emancipácie. Procesu, ktorému vložili svoju pečať všetci počnúc Štúrom, Hurbanom, Hodžom, cez Daxnera, Vajanského, Dulu, Rázusa, Husáka, Clementisa – a áno – až po Mečiara či Weissa.Môžeme každú zo spomínaných osobností hodnotiť osobitne ako politika – nekompromisne pomenúvať kritické momenty u Mečiara, Husáka, ale trebárs aj Štúra. Netreba však zabúdať na to, že všetky tieto osobnosti prispeli svojim vkladom do procesu, na konci ktorého je samostatné Slovensko. Vlastenectvo preto pre mňa znamená viac ako len sporadický výbuch živelnej eufórie spôsobenej športovým úspechom. Alebo memoriálová turistika nezvratne zavŕtaná do minulosti bez záujmu o súčasnosť a budúcnosť. Je to predovšetkým uvedomenie si zodpovednosti za budúcnosť štátu a jeho obyvateľov a miera aktívneho zapojenia sa do budovania štátu.Len štát, ktorý je politicky suverénny, ekonomicky sebestačný, sociálne spravodlivý, a ktorý kultúrne napreduje môže byť pre svojich obyvateľov vlasťou, na ktorú sú hrdí preto, ako to u nich funguje, a nie napriek tomu ako to nefunguje. A práve v dňoch ako je 1. január či 17. júl by malo odznieť, že sa nestačí uspokojiť s existenciou vlastného štátu, ale treba dbať o jeho napredovanie a rozvoj.

Otázka na záver. Akú budúcnosť má podľa Vás Slovenská republika v strednodobom a dlhodobom horizonte?

Pred tridsiatimi rokmi sme na jednej strane získali samostatnosť štátu, no na strane druhej sme sa postupne vzdali ekonomickej sebestačnosti, dôstojného života, suverenity a najnovšie prichádzame aj o slobodu prejavu. Máme vlastný štát, v ktorom nám ale nič nepatrí, ktorý neháji naše záujmy, v ktorom nikomu nezáleží na názore bežného človeka a na chod ktorého strácame dosah. Jediné, čo tu môžeme je prežívať tu a platiť dane. Sme tak len nájomníkmi a Slovenská republika má už dávno iných majiteľov. Čím sa naplnili slová Vladimíra Mináča, ktoré napísal vo svojich Návratoch k prevratu: „…vo vlastnom dome budeme len sluhami a naša nová sloboda bude len vetcho prikrývať našu obstarožnú porobu.“A čoraz viac vo mne silnie pocit, že ak v horizonte niekoľkých rokov nenastanú v našej spoločnosti radikálne zmeny, tak sa ocitneme v slepej uličke. Preto hovorím, že si svoj štát musíme vziať naspäť. V prvom rade sa musíme zbaviť strachu zo slova „plánovanie“. Je prirodzené a nevyhnutné, že pokiaľ chceme budovať a posilňovať svoj štát, tak si musíme určiť ciele a priority – v ekonomike, sociálnej oblasti, vzdelávaní, zdravotníctve, rozvoji regiónov, doprave či v kultúrnom napredovaní. Štát sa musí prestať kolenačkovať pred zahraničnými investormi a miesto toho musí zakladať svoje vlastné podniky. Tie rozmiestniť do upadajúcich regiónov, kam sa zahraničným investorom nechce, a na tieto podniky napasovať vzdelávací systém – najmä stredného odborného školstva. Ak udržíme život v týchto regiónoch, tak v nich udržíme aj dopravu, zdravotnú starostlivosť, kultúru a služby. Plánovanie nie je prežitkom, ale nevyhnutnosťou.V opačnom prípade zostaneme len obrovskou výrobnou halou Európy, z ktorej domáci odchádzajú za lepšími pracovnými podmienkami na Západ a na ich miesto prichádza lacná pracovná sila zo zahraničia.

Zhováral sa: Matej Mindár