NázoryVo veku 74 rokov zomrel exminister kultúry Ivan Hudec

Vo veku 74 rokov zomrel exminister kultúry Ivan Hudec

-

Vo veku 74 rokov zomrel exminister kultúry Ivan Hudec

Jeho úmrtie potvrdil pre portál Veci Verejné rodinný príslušník Ivana Hudeca.

MUDr. Ivan Hudec (nar. 10.07.1947, v Nitre, † 6./7. 2. 2022 Bratislava ) bol slovenský spisovateľ, dramatik a autor literatúry pre deti a mládež.

[* 10. 7. 1947 Nitra – † 6./7. 2. 2022 Bratislava]

Ivan Vojtech Hudec, MUDr., slovenský spisovateľ, prozaik, dramatik, publicista, kultúrny historik, ochotnícky režisér, herec, kultúrno-osvetový činovník, donátor, genealóg, praktický lekár, vedecký a riadiaci pracovník, bývalý poslanec Slovenskej národnej rady, Národnej rady Slovenskej republiky, a minister kultúry SR, osobnosť, ktorá sa nezameniteľným spôsobom pričinila o zavŕšenie národnoemancipačných úsilí slovenského národa začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia a o vznik samostatnej Slovenskej republiky, dlhoročný člen Spolku slovenských spisovateľov, sa narodil 10. 7. 1947 v Nitre ako prvý zo štyroch synov Vojtecha a Veroniky Hudecovcov. Žil v Bratislave, bol ženatý, má tri deti: dcéry Alexandru (1971), Barbaru (1994) a syna Gregora (1975). Dnes, 7. 2. 2022 ráno, sme sa v redakcii dozvedeli smutnú správu, že už nie je medzi nami.

Do základnej školy chodil v rodisku. Študoval na Strednej priemyselnej škole chemickej v Bratislave (1962 – 1966), kde aj maturoval. Absolvoval Lekársku fakultu UK v Bratislave (1966 – 1972).

Pôsobil ako lekár na internom oddelení žilinskej nemocnice – Okresného ústavu národného zdravia (OÚNZ) v Žiline (1972 – 1973), v Nemocnici akademika Ladislava Dérera v Bratislave na Kramároch (1973 – 1975), ako odborný asistent na Katedre rádiodiagnostiky v Inštitúte pre ďalšie vzdelávanie lekárov a farmaceutov v Bratislave (1975 – 1978). Pôsobil vo Fakultnej nemocnici v Bratislave a zároveň bol výskumným pracovníkom Výskumného ústavu humánnej bioklimatológie v Bratislave (1978 – 1982). Potom pôsobil na Kysuciach, kde bol vedúcim lekárom Oddelenia všeobecného lekárstva v Nemocnici s poliklinikou v Čadci (1982 – 1985). Pôsobil ako námestník riaditeľa pre liečebno-preventívnu starostlivosť v Diagnosticko-liečebnom ústave (Štátneho ústavu národného zdravia; 1985 – 1990). Publikoval viac ako 50 odborných prác doma i v zahraničí, okrem iného vypracoval metodiku počítačového zberu dát pre rádiodiagnostiku, organizačné postupy na určenie výkonov praktického lekára. Po novembri 1989 vstúpil do politiky. Bol poslancom Slovenskej národnej rady (1990 – 1992, SNR), do ktorej bol zvolený za KSS, neskôr pretransformovanej na Stranu demokratickej ľavice (SDĽ, 1990). V ďalšom volebnom období (1992 – 1994) bol opäť poslancom SNR, po vzniku samostatnej Slovenskej republiky premenovanej na Národnú radu SR (NR SR), do ktorej kandidoval za SDĽ, no neskôr pôsobil ako nezávislý poslanec. V nasledujúcich voľbách ho opätovne zvolili za poslanca NR SR, za koalíciu Hnutie za demokratické Slovensko-Roľnícka strana Slovenska (HZDS-RSS). Bol ministrom kultúry Slovenskej republiky (1994 – 1998). Potom ho znova zvolili za poslanca NR SR (1998 – 2002), do ktorej kandidoval za HZDS. Neskôr pôsobil ako externý kultúrny radca Vyššieho územného celku Trenčianskeho samosprávneho kraja. Vykonával aj súkromnú lekársku prax a bol majiteľom vydavateľstva Print-Servis (1992 – 2012). Venoval sa skúmaniu rodov a zostavovaniu rodokmeňov, o. i. zostavil rodokmeň Jána Palárika (* 27. 4. 1822 Raková – † 7.12.1870 Majcichov), niektorých repatriantov z Dolných zemí a obyvateľov odňatých slovenských regiónov, napr. severného Spiša (v súčasnosti včleneného do Poľska).

Nezameniteľným spôsobom sa pričinil o zavŕšenie národnoemancipačného úsilia slovenského národa začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia a o vznik samostatnej Slovenskej republiky (1. 1. 1993). Už pred rokom 1989 bol spoluautorom výzvy Vzduch našich čias (1986, s Petrom Šterlingerom, Drahoslavom Machalom, Ľubošom Juríkom, Jaroslavom Bednárikom a i.), signovanej 24 spisovateľmi strednej povojnovej generácie slovenských spisovateľov, ktorú predniesli v Trenčianskych Tepliciach a uverejnili v Novom slove pri príležitosti 50. výročia pamätného Kongresu slovenských spisovateľov, publicistov a vedeckých pracovníkov v Trenčianskych Tepliciach z roku 1936, podľa I. Hudeca „prvého národného zjazdu slovenských spisovateľov, ktorý jednoznačne a priam prorocky určil budúcnosť orientácie našej kultúry antifašisticky, demokraticky a ľavicovo“. Bol aj spoluautorom ďalšej výzvy prednesenej pri príležitosti 140. výročia Žiadostí slovenského národa z roku 1848 na Mohyle M. R. Štefánika na Bradle (1988), kde jej signatári (okrem I. Hudeca D. Machala, Ľ. Jurík, P. Štrelinger, D. Mikolaj, M. Zimková) žiadali prijať slovenskú ústavu, slovenskú štátnu vlajku s historickým znakom a ďalšie štátotvorné atribúty. Ako poslanec SNR sa zasadil za navrátenie historického symbolu – slovenského dvojkríža na trojvrší do štátneho znaku vtedajšej federatívnej ČSR a hlasoval za jeho prijatie ako štátneho znaku Slovenskej republiky, ktorý schválila SNR ako Zákon o používaní štátneho znaku, štátnej vlajky, štátnej pečate a štátnej hymny SR (1. 3. 1990). Od roku 1991 sa zapájal aj do činnosti Umeleckého odboru Matice slovenskej (UM MS), ktorý národne uvedomoval slovenskú inteligenciu a ktorého členmi boli osobnosti slovenskej kultúry, literatúry, publicistiky a vedy ako Peter Štrelinger, Drahoš Machala, Vlado Kompánek (predseda výboru UM MS), Tibor Andrašovan, Ida Rapaičová (podpredsedníčka), Marta Podhradská, Miroslav Pius, Milan Laluha, Ondrej Zimka, Gustáv Valach, Ever Puček, Dušan Roll, Ján Tužinský, Imrich Kružliak, Ján Smolec, Ondrej Mlachovský a i. Bol jednou z rozhodujúcich osobností Kongresu slovenskej inteligencie na Donovaloch (30. 5. 1992), s Romanom Kaliským, Drahošom Machalom, Petrom Štrelingerom a ďalšími osobnosťami, ako aj pri vyhláseniach Stálej konferencie slovenskej inteligencie, ktoré významne ovplyvnili pohyb k samostatnej slovenskej štátnosti. Ako poslanec SNR bol poverený zostavením textu Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky (17. 7. 1992). Rozhodujúcu úlohu zohral pri schvaľovaní Ústavy Slovenskej republiky (1. 9. 2017), ktorá umožňovala vznik samostatnej Slovenskej republiky, keďže poslanci HZDS a SNS rozhodnutí za ňu hlasovať mali v SNR len 89 hlasov a potrebná ústavná väčšina bola 90 hlasov. Ako poslanec za SDĽ sa vzoprel straníckej disciplíne a bol ochotný hlasovať bez akýchkoľvek podmienok za jej schválenie. Vďaka jeho postoju sa rozhodlo o výsledku hlasovania, keďže sa k nemu pridala aj väčšina poslancov SDĽ a za prijatie Ústavy SR napokon hlasovalo 114 poslancov. Je aj autorom preambuly Ústavy SR, ktorá je v jej úvode dodnes. Bol aj členom Klubu ľavicových spisovateľov (1996), v ktorom formulovali s D. Machalom a P. Šterlingerom tézu Štát bez kultúry nemá zmysel! a poukázali na potrebu všestrannej spoločenskej podpory slovenskej pôvodnej tvorby, nášho umenia a slovenskej kultúry a ich náležitého postavenia v samostatnej Slovenskej republike. Je členom Kysuckej kultúrnej akadémie v Bratislave, ktorú spoluzakladal (1993, s Antonom Blahom, Ferom Repákom, Jozefom Potočárom, Ondrejom Zimkom, Petrom Papšom, E. Romanom, Ladislavom Polkom, Ladislavom Ostrákom, Jánom Sventekom a i.).

Počas svojho pôsobenia vo funkcii ministra kultúry SR sa koncepčne a intenzívne venoval podpore a rozvoju národnej kultúry, vrátane budovania jej inštitucionálnych foriem, ako aj koncepcii, rozvoju a skvalitňovaniu miestnej a regionálnej kultúry. Po slovenskom ministrovi kultúry Miroslavovi Válkovi je dodnes považovaný za najlepšieho ministra kultúry, keďže bol posledným koncepčným ministrom veľkých kultúrnych, národných i regionálnych a miestnych projektov. V rámci Ministerstva kultúry SR (MK SR) založil Sekciu štátneho jazyka a národného písomníctva MK SR, založil, resp. transformoval aj viaceré organizácie zriadené MK SR a definoval ich úlohy a poslanie národných kultúrnych inštitúcií. Medzi ne patrilo najmä Národné literárne centrum (NLC), ktoré inicioval a zriadil a ktorého súčasťou bol aj Dom slovenskej literatúry (DSL) a knižná distribučná sieť Hrebenda, určená pre šírenie pôvodnej slovenskej a prekladovej literatúry. V rámci vydavateľskej činnosti DSL NLC inicioval vytvorenie a vydanie kolektívnych diel významných slovenských historikov Dokumenty slovenskej národnej identity štátnosti (1998, 1999) a edície Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov, ktorej prvá časť mala podnázov Územie Slovenska pred príchodom Slovanov (1998). Pritom inicioval získavanie dokumentov o dejinách Slovenska a Slovákov aj zo zahraničných archívov. V rámci NLC podporil aj vznik a vydávanie nového literárneho mesačníka Literika. Po jeho odchode z funkcie ministra kultúry (1998) NLC, žiaľ, z hľadiska obsahu činnosti i personálneho obsadenia dramaticky zredukovali a premenovali na dnešné Literárne informačné centrum, pritom zrušili aj knižnú distribučná sieť Hrebenda a neskôr i časopis Literika. Ako minister kultúry inicioval usporiadanie celoštátnych konferencií o miestnej kultúre, podporil vznik a pravidelné usporadúvanie celoštátnej súťaže kroník, monografií miest a obcí a kultúrno-historických publikácií Slovenská kronika, ktorá sa uskutočňuje dodnes, i celoštátnej súťaže mestských, obecných a regionálnych novín Miestne noviny, ktorá už, žiaľ, zanikla. Inicioval napísanie kultúrnohistorických charakteristík ôsmych nových krajov Slovenskej republiky a vydávanie slovníkov slovenských nárečí. Založil aj Národné centrum mediálnej komunikácie (1997), ktoré vzniklo zo štátneho Novinárskeho študijného ústavu, s hlavným poslaním zisťovať sledovanosť médií a výskumy verejnej mienky, vrátane prieskumov volebných preferencií, ktoré ich uskutočňovalo s pozoruhodne presnými výsledkami, na rozdiel od súkromných, neraz politicky predpojatých prieskumných agentúr (neskôr, v r. 2001 ho takisto zrušili, resp. jeho pracovníci prešli do Národného osvetového centra, kde sa realizuje výskum kultúry). Inštitucionálne podporil aj vydávanie tradičných slovenských tradičných hodnototvorivých literárnych, umeleckých a kultúrnospoločenských časopisov ako Literárny týždenník či Dotyky tak, aby neboli odkázané na svojvôľu meniacich sa politických garnitúr, čo jeho nástupcovia, žiaľ, opätovne zrušili. Počas pôsobenia vo funkcii ministra kultúry osobitne podporoval rozvoj vzťahov so slovenskými krajanmi, bol prijatý prvý zákon o zahraničných Slovákoch, založil Dom zahraničných Slovákov, začal vychádzať časopis Slovenské zahraničie. Okrem toho inicioval budovanie pamätníkov významných slovenských osobností žijúcich a pôsobiacich v zahraničí. Všetky inštitucionálne formy podpory slovenskej kultúry, ktoré inicioval a založil, a ktoré jeho nástupcovia nezlikvidovali, pretrvávajú ako životaschopné projekty a dodnes pomáhajú rozvoju našej kultúry, literatúry či umenia.

Ivan Hudec začínal ako dramatik, spoluzakladateľ študentského divadielka malých javiskových foriem U Rolanda (1970), v ktorom bol autorom, režisérom, hercom a organizátorom a pre ktoré spoločne s Petrom Belanom spoluautorsky pripravil 11 hier. Z nich bola najúspešnejšia Ostrovy (1974, knižne vyšla až r. 1992 spolu s ďalšími dvoma hrami pod názvom Triptych o Džure, Ostrovoch a Dravcovi). Neskôr sa dramatickej tvorbe venoval iba príležitostne, spoločne s Petrom Valom napísal dramatický triptych z veľkomoravského obdobia Knieža (1986), Bratia (1988), Kráľ Svätopluk (1990). Hra Knieža vyšla v knihe Historické hry (1987, ďalší autori: Ján Solovič, Mikuláš Kočan) a všetky tri hry v knihe Veľká Morava: Knieža, Bratia, Kráľ (1989). Ťažisko jeho literárnych aktivít spočíva v oblasti prózy. Knižne debutoval románom Hriešne lásky osamotených mužov (1979), v ktorej mužskí „hrdinovia“ troch manželských dvojíc nevedia zladiť svoje profesionálne a osobné záľuby s nárokmi manželského spolužitia. Zbierka poviedok Bozk uličníka (1981) obsahuje humorne ladené, miestami absurdné príbehy zo života súčasníkov – ľudí z vidieckej i mestskej society a rozličných profesijných prostredí, najmä z medicíny a športu, poviedky v nej svojou kompozíciou a štylistickými prostriedkami smerujú ku groteske. V románe Ako chutí zakázané ovocie (1981), na príbehu troch lekárov, ktorí spolupracujú pri náročnom medicínskom experimente, zobrazil medziľudské vzťahy v špecifickom prostredí kardiológov. Svoj pozitívny vzťah ku Kysuciam, ktorý nadobudol k tomuto severoslovenskému regiónu počas svojho pôsobenia v nemocnici v Čadci, vyjadril v historickom románe Pangharty (1985), v ktorom zobrazil drsnú kysuckú realitu 17. storočia v paralele s bližšou minulosťou 20. storočia. Román má bohato členený dej s množstvom sociálnych a národopisných detailov, opisuje v ňom históriu kraja a život jeho osadníkov, v ktorom sa vďaka oneskorenému nástupu industrializácie po stáročia do súčasnosti uchovali živé tradície a kultúrne prejavy ľudu ako mnohoraké autentické zvyky, folklór, ľudová slovesnosť od rozprávky až po mýtus, či mágia. V románe pomenoval aj jazykové a materiálne zdroje ľudovej kysuckej kultúry siahajúce k pohanským časom a až do starého indoeurópskeho priestoru. V románovej novele Čierne diery (1985), v ktorej sa vrátil do súčasnosti, prevládajú spoločenskokritické tóny, ide v nej o príbeh človeka, ktorého opantala chamtivosť a mamonárstvo a ktorého jediným cieľom sú peniaze. V románovej novele Experiment „láska“ (1989) zobrazil príbeh mladej ženy, ktorú láska a vytúžené materstvo vyliečia z nádorového ochorenia, no zároveň v nej kriticky diagnostikuje viaceré románové postavy zvláštnou chorobou – „rakovinou duše“. V knihe Záhadný úsmev štrbavého anjela (1987), ktorá je súborom sedemnástich poviedok, sa sústredil na vykreslenie charakteru a psychického rozpoloženia súčasného človeka v hraničných situáciách. Vyšla mu historizujúca prozaická groteska s prvkami irónie a paródie Praotec Samo (1990) o zakladateľovi prvého štátneho útvaru na našom území. Je spoluautorom knihy bizarných historických a mysterióznych poviedok o slovenských hradoch a ich obyvateľoch Biela pani, mŕtvy pán… (s Petrom Jarošom, 1992). Je autorom rekonštrukcie staroslovanskej mytológie v beletrizovanej forme Báje a mýty starých Slovanov (1994), ktorá neskôr vyšla aj v USA v angličtine (2000), srbčine (1998), češtine (1994) a v ďalších jazykoch, vrátane čínštiny. Literárnou kuriozitou je jeho novela Život v zátvorke (1988), ktorú preložili z rukopisu do maďarčiny a v slovenčine zatiaľ nevyšla. Zostavil antológiu Eros: Erotické poviedky (1989) do ktorej aj autorsky prispel (spoluautori: Peter Jaroš, Lajos Grendel, Tomáš Janovic, Pavol Vilikokovský, Oľga Feldeková, Dušan Dušek, Dušan Mitana, Vincent Šikula, Milan Lasica, Rudo Sloboda a i.). Jeho prozaické diela vyšli v dvanástich jazykoch, o. i. v českom, maďarskom, poľskom, ruskom a ukrajinskom preklade. Ako kultúrny a politický publicista príspevky publikoval v Slovenskom rozhlase, v periodikách, najmä v Literárnom týždenníku, denníku Slovenská Republika, v Slovenských národných novinách a inde, v ktorých sa osobitne venoval témam štátu, menšín a kultúry, popri nich napísal zborník politických komentárov Slovensko vlasť moja (1994). Je spoluzostavovateľom publikácie Slovensko – osud náš (Výber z činnosti MK SR v rokoch 1994 – 1998) (2006). Zostavil a spoluautorsky napísal monografie obcí Radava v minulosti a dnes (2008) a Trnové (2010), ktorá získala 1. miesto v kategórii Knihy o obciach v súťaži Najkrajšia kniha a propagačný materiál za rok 2010 Krajskej knižnice v Žiline. Je autorom a spoluautorom viacerých televíznych, rozhlasových a divadelných scenárov. Jeho osobnými záľubami okrem literatúry sú futbal a tenis.

Bol nositeľom najvyššieho štátneho vyznamenania Rad Andreja Hlinku I. triedy (1998), laureátom viacerých literárnych cien, za knihu Báje a mýty starých Slovanov (1994) získal ocenenie Najkrajšia detská kniha zimy (autor ilustrácií Karol Ondreička) – v kategórii Najkrajšie a najlepšie detské knihy jari, leta, jesene a zimy na Slovensku (1994) od medzinárodného domu umenia pre deti Bibiana. Získal aj ocenenie Osobnosť Kysúc – za celoživotné dielo (2011).

BOl dlhoročným členom Spolku slovenských spisovateľov.

Viac tu: https://www.spolok-slovenskych-spisovatelov.sk/products/hudec-ivan/

Podporte spravodajský portál Veci Verejné prevodom na náš účet:

SK72 8330 0000 0028 0108 6712

Podporte spravodajsko-názorový portál Veci Verejné

Vychádzať môžeme len vďaka vašej pravidelnej podpore. Ak považujete našu činnosť za dôležitú a potrebnú, podporte náš spravodajsko-názorový portál pravidelnou mesačnou sumou 5, 10 či 15 eur, prípadne podľa vašich možností na číslo účtu IBAN: SK7283300000002801086712

Ďakujeme. Aj vďaka vám môžeme robiť sociálne a vlastenecky orientovanú žurnalistiku.

spot_img

Bulletín - Veci verejné

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne

ZANECHAJ KOMENTÁR

Zdaj komentár
Zadajte svoje meno

- Reklama -

Mohlo by Vás zaujímaťČLÁNKY
Odporúčane pre Vás