22. december je deň skutočne bohatý na narodenia významných osobností. Zo svetovej literatúry je to francúzsky dramatik Jean Racine, jeden z trojky francúzskych dramatikov Veľkého storočia (spolu s Molièrom a Corneillom), ktorého snáď každý pozná zo školských pre tragédiu Faidra. V Taliansku sa narodil skladateľ Puccini či básnik Marinetti a taktiež sa v tento deň narodil česká speváčka Věra Špinarová.

FRANTIŠEK XAVER ŠALDA, VEĽKÁ INŠPIRÁCIA LACA NOVOMESKÉHO

„Literatúra je svet hodnôt, vyjadrený svetom foriem.“
– F. X. Šalda

F. X. Šalda (22. 12. 1867 – 4. 4. 1937) patril azda k najvýznamnejším literárnym kritikom u našich českých bratov. Pôsobil od roku 1919 ako profesor románskych literatúr na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Jeho dielo vyznačuje kritická reakcia na pozitivizmus. Najväčší význam majú jeho práce o literatúre, predovšetkým literárna kritika. Je považovaný za zakladateľa českej modernej kritiky a taktiež sa podpísal pod Manifest Českej moderny. Bol pravdepodobne najvýraznejším, najoriginálnejším a najlepším českým kritikom v medzivojnovom období.

Jeho kritiky viedli k presadeniu mladých umelcov (veľmi rýchlo doviedol rozpoznať talent). Kriticky posudzoval aj nepodarené zbierky básnikov, ktorých iných diel si vážil. Davista Novomeský o Šaldovi písal a odvolával sa na neho prakticky od 20. až po 60. roky. Vzor v ňom našiel v tom, že Šalda presadzoval rovnoprávne postavenie medzi Čechmi a Slovákmi ako vzor vzájomného obohacovanie, nie splynutia kultúr.

O Šaldovi si bližšie môžete prečítať tu.

ŠTEFAN MARKO DAXNER, OSNOVOVATEĽ MEMORANDA NÁRODA SLOVENSKÉHO, KTORÉHO INŠPIROVALA ROUSSSEAUOVA SPOLOČENSKÁ ZMLUVA

„Ako kedysi otroctvo vzniklo z nesprávne predpokladaného práva jedného človeka voči druhému, tak aj otroctvo národov vyplýva z falošných pojmov práva. Čo sa týka oblasti vzťahov medzi ľuďmi, tu je už navždy jasno. Darmo si namýšľajú aristokrati zvláštne práva, lebo všetci ľudia majú rovnaké práva. Podobne darmo sa dovoláva niektorý panský národ, že im Boh viacej práva udelil ako národom druhým. Ako prišlo kedysi k boju za oslobodenie od namysleného práva aristokratov, rovnako príde k boju za oslobodenie všetkých národov.“
– Štean Marko Daxner

Štefan Marko Daxner (* 22. december 1822, Tisovec – † 11. apríl 1892, Tisovec) bol slovenský šľachtic, politik, právnik, ekonóm, publicista, národný buditeľ a spisovateľ štúrovskej generácie. Bol iniciátorom celonárodného zhromaždenia v Liptovskom Svätom Mikuláši v roku 1848, spolutvorcom Žiadostí slovenského národa, iniciátorom Slovenského národného zhromaždenia v Martine v roku 1861, hlavným osnovateľom Memoranda národa slovenského a členom prvej slovenskej celonárodnej ustanovizne Tatrína.

Ukážka z Memoranda národa slovenského:

Konečne osvedčujeme, že záujmy národa slovenského ohľadom slobody občianskej sú tie samé, sú jednostajné so záujmami všetkých uhorských, i ohľadu slobody národnej ale so záujmami všetkých doteraz zákonami utláčaných národov, menovite Rusínov, Rumunov, Srbov a Chorvátov, tak?e v priestore tom, ktorý národ slovenský obýva, úplne to isté žiada pre seba (ohľadom totiž národnosti a slobody), Čo bratia Maďari skutočne už majú, a zato aj jeden za všetkých a všetci za jednoho dobre stáť a bojovať chce. Táto solidárnosť, s ktorou pred očami národov slobodných uhorských k záujmom slobody a národnosti sa hlásime, vynútená je utlačením národov nemaďarských.

O Daxnerovi píše aj slovenský filozof Dalimír Hajko vo svojej knihe Slovenské provokácie. „ Daxnerove politické, právnické, sociálno-filozofické a etické úvahy boli zväčša skôr reagovaním na konkrétne praktické potreby než výsledkom imanentného filozofického vývinu,“ píše Hajko.

Bol zástancom pokojných zmien, nie revolučných, a to aj napriek tomu, že nadväzoval na rovnostárske idey Francúzskej revolúcie a dokonca poznal filozofiu kresťanského utopistu Lamennaisa. Daxner ideu občianstva podľa Hajka chápal v rousseaovskom zmysle spoločenskej zmluvy. Hajko píše: „Sociálny kontrakt má podľa Daxnera garantovať rovnosť ľudí pred zákonom, politickú rovnoprávnosť, „občiansku slobodu“ (Daxner, 1861, s. 23), má byť presiaknutý „duchom politickej rovnosti“ (Daxner, 1861, s. 19) a má z neho vyplývať „zásada rovnoprávnosti všetkých národov“ (Daxner, 1861, s. 26).

GEJZA VÁMOŠ, POZORUHODNÝ ZJAV SLOVENSKEJ LITERATÚRY

„…stále obnovovanie života nám uberie nádeje na smrť, akokoľvek by sme
si ju priali my, vlastnou svojou diferencovanosťou unavené a vysokou zložitosťou mučené komplexy tohto sveta…“ (Gejza Vámoš v dizertácii Princíp krutosti)

„Nič, vy vyšší človek – povedala sotva slyšateľne. Vytrhla sa z mojich rúk, tam stála bledá, bez slz a so stisnutými rtami, dívala sa na mňa, cezomňa, cez moje impozantné teorie, ďalej kdesi do bezodného Niču, kde nieto logiky, dobrej výchovy, ideálov, vyšších ľudí a kde uvidela nejaký šedivý, kalný chaos, čo sa menuje: Život “ (z tvorby autora)

K externým spolupracovníkom medzivojnového DAVu patril aj slovenský spisovateľ a lekár Gejza Vámoš (* 22. december 1901, Dévaványa, Uhorské kráľovstvo – † 18. marec 1956, Muriaé, Brazília). Autora sa preslávil najmä románom Atómy Boha, dielom Odlomená haluz, a taktiež titulmi Jazdecká legenda a napokon Editino očko. Posledné dva menované tituly ešte stále ponúka Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov:

Autor je známy svojim filozofickým nihilizmom, naturalizmom a pesimizmom (ovplyvnila ho tvorba A. Schopenhauera, F. Nietzscheho a O. Weiningera.). Doktorát z filozofie získal na UK v Bratislave, pôsobil ako kúpeľný lekár v Piešťanoch (No a vzhľadom na to, že všetko som všetkým súvisí, medzi jeho pacientov sa zaradil aj vyššie spomínaný F. X. Šalda). Zo Slovenska odišiel v roku 1939 po tzv. bahnianskej afére, žil v Číne a ostatok života napokon v Brazílii. Za zmienku stojí aj vydanie jeho dizertačnej práce Princíp krutosti či dielo Hrušovianski hriešnici, ktorá taktiež vyšlo vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov. Býva taktiež označovaný za prvého slovenského postmodernistu.

Dobré vzťahy mal s davistom Jánom Poničanom a Daniel Okáli o ňom dokonca napísal knihu.

ŠTEFAN MORAVČÍK, JEDEN Z NAJÚSPEŠNEJŠÍCH SLOVENSKÝCH POETOV

Štefan Moravčík je slovenský básnik, prozaik, esejista a prekladateľ, autor literatúry pre deti a mládež. Študoval odbor filozofia a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po štúdiu pracoval ako tlačový redaktor vo vydavateľstve Tatran. V období normalizácie nesmel publikovať (1970 – 1979). Bol knihovníkom v Univerzitnej knižnici (1972 – 1976), referentom Zväzu slovenských výtvarných umelcov (1976 – 1981), neskôr pôsobil ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ (1981 – 1994), potom ako šéfredaktor časopisu Slovenské pohľady.

Študoval na filozofickej fakulte Univerzity Komenského odbor filozofia – dejepis. Pracoval ako tlačový redaktor vo vydavateľstve Tatran, v rokoch 1972 – 1976 pracoval v Univerzitnej knižnici v Bratislave, v Zväze slovenských výtvarných umelcov. Od roku 1981 bol redaktorom vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ a od roku 1994 je šéfredaktorom časopisu Slovenské pohľady.

Prvé diela publikoval v študentských časopisoch Echo a Reflex, v literárnom časopise Mladá tvorba a v časopise Slovenské pohľady, zúčastňoval sa literárnych polemík a napokon v roku 1969 debutoval i knižne zbierkou básní Slávnosti baránkov. Jeho tvorba sa vyznačuje najmä hravosťou a experimentovaním s jazykom. Vo svojich básňach sa venuje rôznorodým témam, od erotiky cez prírodu až po spoločnosť. Okrem básnických zbierok píše tiež prozaické i básnické diela pre deti a mládež.

Vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov mu vyšlo niekoľko kníh ako reedícia Moravianskej Venuše, Motýlie mukylásky, Vruby do medu či Chcete vidieť zlatú Bratislavu? a Náš pes má kuraciu hlavu.

Pre ďalšie decembrové výročia pozri tu.

pripravil lp