Dejiny sú plné veľkých bitiek, slávnych víťazstiev a monumentálnych činov. No nie všetci panovníci odchádzali z tohto sveta so vztýčenou hlavou na bojisku či v obklopení verných poddaných. Niektorých porazil nepriateľ, proti ktorému nepomôže ani armáda, ani kráľovská koruna: vlastné telo.
Kráľ, ktorého porazila ranná potreba
Britský kráľ Juraj II. vládol rozsiahlemu impériu, prežil vojny, diplomatické konflikty aj dvorské intrigy. Nakoniec ho však zradilo niečo, čo pozná každý smrteľník – zápcha.
V osudné ráno roku 1760 sa panovník zobudil, vypil svoju obľúbenú horúcu čokoládu a vybral sa na miesto, kam chodia aj králi pešo. O niekoľko minút neskôr sa ozval hlasný rachot. Keď komorník vbehol dnu, našiel na podlahe ležiaceho kráľa bez známok života.
Lekárska správa neskôr potvrdila, že kráľ pri nadmernom tlačení utrpel ruptúru (roztrhnutie) aorty. Predstava, že vaša posledná minúta na tomto svete zahŕňa polorozopnuté nohavice a úpornú snahu na záchodovej mise, je skutočne tou najvyššou formou panovníckej potupy.
Slávnejšia podoba kráľa Juraja II.
Švédsky šampión v prejedaní
Ak by existovala historická súťaž v prejedaní, švédsky kráľ Adolf Frederik by bezkonkurenčne získal zlatú medailu. A zároveň aj Darwinovu cenu.
V roku 1771 sa tento panovník rozhodol osláviť príchod pôstneho obdobia pred Veľkou nocou tak, že sa poriadne „natlačí“. A slovo „poriadne“ v kráľovskom slovníku znamenalo gastronomickú samovraždu.
Jeho posledné menu pozostávalo z homárov, kaviáru, kyslej kapusty, údených sleďov, ktoré zapíjal potokmi šampanského. To by samo o sebe priemerný žalúdok možno rozdýchal, no Adolf Frederik mal slabosť pre sladké. Ako dezert si rozkázal semlu – tradičné švédske kysnuté pečivo plnené mandľovou pastou a krémom, ktoré sa podáva v miske s horúcim mliekom. Kráľ ich zjedol presne 14 porcií…
Jeho tráviaci trakt vyhlásil okamžitý bankrot a panovník v ten večer zomrel na brutálne zažívacie problémy. Švédi ho dodnes vtipne nazývajú „kráľ, ktorý sa ujedol k smrti“.
Adolf Frederik a jeho obľúbená selma
Pápež verzus mucha: Súboj, ktorý nečakal nikto
Ak si myslíte, že zomrieť na záchode je zlé, čo tak udusiť sa lietajúcim hmyzom?
Pápež Hadrián IV. (jediný Angličan, ktorý kedy sedel na pápežskom stolci) mal v roku 1159 rozbehnutú skvelú kariéru. Mal rešpekt, moc a cirkev pevne v rukách. Potom sa však vybral na prechádzku do mestečka Anagni.
Keďže bolo horúco, pápež sa chcel osviežiť a napil sa vody z miestnej fontány (podľa iných zdrojov z pohára vína). Smola bola, že vo vode plávala mucha (alebo osa). Adrian IV. ju nešťastne vdýchol, hmyz sa mu zasekol v krku a vyvolal okamžitý opuch a dusenie.
Keďže v 12. storočí ešte nikto nepoznal Heimlichov manéver a lekári namiesto prvej pomoci radšej púšťali žilou, pápež sa v priebehu niekoľkých minút udusil pred očami svojho vydeseného sprievodu.
Hadrián IV., keď ešte nebol toľko smädný
Ponaučenie pre moderného človeka
Dejiny nám jasne ukazujú, že nech už máte na hlave akokoľvek drahú korunu alebo pápežskú tiaru, biológia je neúprosná. Keď na vás príde rad, osud si nevyberá vznešené kulisy.
Takže, milí čitatelia, keď budete nabudúce sedieť pri stole a premýšľať, či si dať ten štrnásty koláč, spomeňte si na Adolfa Frederika. Trocha skromnosti v jedle vám môže zachrániť život – alebo aspoň reputáciu v budúcich učebniciach dejepisu!
Autor: Marek Kurta
