Keď mladá žena menom Charlotte Cordayová 13. júla 1793 vkročila do obchodu so slovami „potrebujem nôž na chlieb“, nikto netušil, že to bude nástroj jedného z najznámejších atentátov v histórii. Monsieur Badin ukázal niekoľko rôznych kúskov a Charlotte sa rozhodla pre nôž so slonovinovou rukoväťou a širokou čepeľou. Badin si ju dobre zapamätal, bola totiž krásna a mala zvláštny hlboký hlas.
Keď Charlotte opustila obchod, podujala si zohnať si koč. Nasadla do jedného a kočišovi povedala: „K Maratovi“. Sama nevedela, kde revolučný vodca býva, avšak považovala za samozrejmé, že každý v Paríži musí vedieť, kde žije. Ani kočiš to však nevedel, no opýtal sa kolegu a ten mu poradil. Konečne vyrazili.
O pár hodín neskôr stála Charlotte pri vani Jeana-Paula Marata. Napriek jeho slabej fyzickej konštitúcii a chronickému ekzému, Marat zo svojej vane ovládal tok revolučného hnevu. A práve tu našiel svoju smrť.
Charlotte Cordayová: Z kláštora k vražde
Charlotte, narodená v radoch nižšej šľachty, vyrastala v pokore kláštornej školy. Veľmi rada čítala a jej obľúbenou historickou postavou bol Brutus, jeden z vrahov Caesara, ktorého považovala za hrdinu bojujúceho za slobodu. V roku 1789 sa rozhodla stať sa mníškou. Revolúcia sa však rozšírila po celom Francúzsku a to zmenilo jej plány. Otec Charlotte Corday aj ona spočiatku podporovali revolúciu, názor však zmenili po poprave kráľa Ľudovíta XVI. 21. januára 1793. „Úbohé Francúzsko je vydané na milosť a nemilosť týmto ničomníkom“, napísala priateľovi.
Definitívnym zlom priniesla brutálna udalosť, ktorej bola Charlotte svedkom. V meste Caen, kde žila, mal mestských vojakov na starosti mladý poručík. Bol príbuzný pani, ktorá viedla kláštornú školu. Keď sa ľudové nepokoje rozšírili aj do Caen, dav v hneve roztrhal poručíka na kusy a napichol mu hlavu na tyč. Bol prevezený do kláštornej školy, kde zdesená Charlotte Cordayová uvidela odseknutú hlavu. Niektorí historici sa domnievajú, že práve po tejto udalosti sa Charlotte Cordayová rozhodla zachrániť Francúzsko zavraždením revolučného vodcu Marata.
Jean-Paul Marat: Muž s perom ostrým ako britva
Jean-Paul Marat (1743–1793) bol francúzsky lekár, novinár a revolucionár, ktorý sa stal významnou osobnosťou počas Francúzskej revolúcie. Bol jedným z najradikálnejších vodcov, spájaný s jakobínmi a silným zástancom násilia a teroru na podporu revolúcie. Ako novinár viedol noviny L’Ami du peuple, v ktorých ostro kritizoval rivalov revolúcie a vyzýval k represáliám proti nepriateľom republiky. Marat bol známy svojimi extrémnymi názormi a vyzýval k masovým popravám. Trpel vážnym ekzémom, ktorý ho nútil tráviť dni vo vani. Táto „vanička revolúcie“ sa stala miestom, kde plánoval likvidáciu svojich odporcov – a napokon sa stala aj jeho hrobom.
Posledné prípravy
Osudový deň
Keď Charlotte vystúpila z koča, zazvonila pri Maratových dverách. Otvorila jeho žena Simonne Evrard. „Potrebujem vidieť občana Marata“, povedala Charlotte. „Je chorý a neprijíma návštevy“, odpovedala Simonne a zavrela dvere. Charlotte ostala ko obarená. Čo teraz s vražedným plánom? Vrátila sa do hotela a napísala Maratovi list. Vraj má informácie o sprisahaní v Caen. Poslala ho po kuriérovi, prešlo pár hodín, no Marat neodpovedal. Charlotte napísala ďalší list, strčila si ho do vrecka a vydala sa do Maratovho sídla. Dvere boli tentokrát otvorené a v byte bolo niekoľko ľudí. Riešili výtlačok ďalšieho čísla revolučných novín. Charlotte sa snažila potichu zakradnúť, ale Simonne ju zbadala a opäť zastavila.
Marat práve sedel vo vani vo svojej izbe a písal. Svoj ekzém si liečil bylinnými kúpeľmi, takže niektoré dni musí sedieť aj niekoľko hodín vo vani. Započul ženský rozhovor a v ňom informácie o sprisahaní. Spomenul si na list, čo dnes prečítal, a zakričal, že Charlotte príjme. Charlotte sa posadila vedľa vane a Marat ju požiadal, aby mu diktovala mená sprisahancov. Stihol ešte poznamenať: „Nebude to dlho trvať, kým ich tu v Paríži všetkých posekám gilotínou!“, keď v tom Charlotte vytiahla nôž, ktorý si kúpila len pár hodín predtým, a vrazila ho Maratovi priamo do hrude. Nôž prenikol do pľúc a preťal hlavnú krčnú tepnu. Charlotte sa otočila a zamierila k dverám. Marat ešte za ňou zakričal: „Poď sem!“, ale už sa sunul dolu vaňou, ktorá sa farbila do červena.
Po atentáte: Hrdinka alebo zločinec?
Do izby vbehla Simonne: „Bože môj, ty si ho zabila“, plakala. V byte sa niektorí rozbehli pre pomoc a iní sa vrhli na Charlotte. Netrvalo dlho a prišla polícia. Charlotte pokojne vyhlásila, že svoj čin vykonala pre dobro Francúzska. Odviezli ju do väznice a postavili pred súd, ktorému čelila s neuveriteľným pokojom a dôstojnosťou. Výsledok bol vopred daný – trest smrti.
Charlotte na svoju obhajobu povedala: „Vedela som, že sa chystá zničiť Francúzsko. Jedného som zabila, aby som zachránila státisíce.“ To ju od gilotíny nezachránilo. Po vynesení rozsudku Charlotte ešte požiadala súd, či by ju mohol nejaký maliar namaľovať, súd to povolil, a tak nám ostala zvečnená jej podobizeň. Pred popravou si sama ostrihala vlasy a dva pramene dala svojim žalárnikom ako suveníry. Prevzal si ju známy kat Sanson. Naložil ju na káru a spoločne sa vydali na popravisko. Ako prechádzala ulicami, tisíce ľudí na ňu kričali a nadávali jej. „Zdá sa vám cesta pridlhá?“, spýtal sa kat. „Myslím, že dorazíme včas“, odpovedala lakonicky.
Konečne dorazili na miesto činu a spustil sa jemný letný dážď. Keď spadla čepeľ gilotíny, dav nadšene zaburácal. Po Cordayovej dekapitácii muž menom Legros zdvihol jej hlavu z koša a udrel ju po líci. Na zdesenie všetkých hlava Charlotte ukázala výraz „jednoznačného rozhorčenia“. Dnes už vieme, že po oddelení hlavy od trupu ešte chvíľku existuje vedomie, v tých časoch ale len sťažka, takže pre prítomných to bol desivý zážitok. Po poprave jakobíni nechceli veriť, že za atentátom nebude muž, a preto nariadili skontrolovať panenstvo nebohej. Na ich prekvapenie bola Charlotte naozaj pannou.
Nesplnený sen
Charlottin sen o záchrane státisícov sa nekonal, ba naopak. Ešte na Maratovom pohrebe Robespierre sľuboval, že rozpúta také peklo, aké svet ešte nevidel: „Marata najlepšie pomstíme tým, že budeme loviť jeho nepriateľov bez milosti a bez váhania…“ Priame následky Cordayovej činu boli presne opačné, než mala v úmysle. Marat sa stal mučeníkom revolúcie a od septembra 1793 do júla 1794 Francúzsko opanovala vláda teroru. Celkový počet obetí počas desaťmesačnej vlády teroru sa pohybuje niekde medzi 30-50 000, denne pod gilotínou skončilo 50-60 ľudí.
Tento príbeh pripomína, že aj malý nôž na chlieb dokáže zmeniť svet – ak ho drží ruka rozhodnutá písať dejiny. Len zvyčajne to nevychádza podľa predstáv, pretože platí stará známe: Homo putat, Deus mutat. Človek mieni, Pán Boh mení…
Autor: Marek Kurta