Príhovor Z. Čaputovej na konferencii o našej zahraničnej politike v niektorých aspektoch vybočuje z jej bežných prejavov, ktoré bývajú skôr abstraktnými slohovými cvičeniami, než politickými prejavmi.
Dôležitým politickým aspektom jej príhovoru je jednoznačné zdôrazňovanie správnosti našej zahraničnej politiky napriek tomu, že podľa jej vlastných vyjadrení narastá rozpor medzi zahranično-politickými rozhodnutiami štátu a postojmi občanov. Už menej štátnicky charakter má jej návrh, ako tento rozpor prekonať. Podľa jej receptu je to možné zmeniť postupne, trpezlivým vysvetľovaním a dialógom „so všetkými, ktorí hľadajú a sú zmätení“. S tými, ktorí „nehľadajú a nie sú zmätení“, teda majú iný názor ako ministerstvo zahraničných vecí, sa dialóg podľa všetkého nevedie. Tí podľa Z. Čaputovej spadajú pod kompetenciu iných štátnych orgánov.
V príhovore Z. Čaputovej nikde nenarazíte ani len na náznak názoru, že štát by mal svoju zahraničnú politiku viesť v súlade so záujmami občanov, ktorí sú podľa našej ústavy zdrojom všetkej politickej moci. Teda štát by mal viesť dialóg nielen s tými, ktorí „hľadajú a sú zmätení“, ale predovšetkým by mal viesť dialóg s tými, ktorí majú odlišný pohľad na smerovanie našej zahraničnej politiky. Z jej pohľadu občan nie je základom politickej moci, ale je len objektom politickej manipulácie.
Prezidentka vyhlasuje našu zahraničnú politiku za správnu preto, že „stojíme na správnej strane dejín“. Napriek tomu občianska podpora tejto politiky, nachádzajúcej sa na „správnej strany dejín“, neustále upadá. Napríklad podpora transatlantickej orientácie je u nás zo všetkých krajín NATO najmenšia rovnako, ako sa kroky vlády v zahraničnej politike dostávajú do stále väčšieho rozporu s postojmi občanov. Uvedené konštatovania znamenajú, že slovenskí občania sa svojimi postojmi stavajú proti „dejinám“ sveta a naopak, naša politická reprezentácia na čele s prezidentkou sú na „správnej strane dejín“ sveta. Z. Čaputová vo svojej „dejinnosti“ prehliada, že zahraničná politika štátu musí vychádzať v prvom rade zo záujmov jej občanov, a nie z „pohybu“ dejín, ktoré sa okrem toho v EÚ, ako aj v NATO už dlhodobo prekrúcajú a falšujú. Naša súčasná zahraničná politika nie je celkom zjavne v súlade s vôľou občanov a občania majú tiež veľmi vážne pochybnosti aj o tom, či je politika v súlade s „dejinami“.
Správnosť našej zahraničnej politiky podľa Z. Čaputovej plynie z toho, že sme na strane svetového poriadku, ktorý sa opiera o „spoločné pravidlá“ a odmietame jeho zmenu, ktorá by sa opierala o „sféry vplyvu“. Neviem, kto uvedenú formuláciu vložil do prejavu Z. Čaputovej, ale z vecného hľadiska je to len propagandistický obrat, ktorý chce vyvolať dojem, že usporiadanie sveta, ktoré podporujeme, je usporiadaním, ktoré sa opiera o slobodne dohodnuté „spoločné pravidlá“.
Uvedené tvrdenie Z. Čaputovej je zjavnou manipuláciou s existujúcimi faktami. V prvom rade tie tzv. spoločné pravidlá dnešného reálneho svetového poriadku sú vo svojej podstate svetu nanútené imperialistickou politikou USA. Spoločné dohodnuté pravidlá, obsiahnuté v Charte OSN, boli po rozpade socializmu jednostranne nahradené pravidlami USA. Post-socialistické európske štáty sa tak ocitli pod ekonomickým, ideologickým a vojenským tlakom USA a NATO, ocitli sa vo sfére vplyvu USA. Naši ponovembroví politici, nepripravení na zmeny, ktoré sa udiali po rozpade socialistického tábora, nastolili v zahraničnej politike kurz smerujúci k transatlantickej spolupráci bez toho, aby sa občania mohli k danej orientácii vyjadriť, t. j. vohnali nás do NATO. „Spoločné pravidlá“, o ktorých hovorí Z. Čaputová, tak nie sú spoločne dohodnutými pravidlami, ale pravidlami, ktoré sme pod tlakom USA spoločne akceptovali s inými štátmi.
NATO je existujúcim dôkazom toho, že nie sme na strane „spoločných pravidiel“, ale pod vplyvom záujmov USA. Ak by sme boli na strane „spoločných pravidiel“, teda pravidiel fixovaných v Charte OSN, tak podľa princípu rovnosti všetkých štátov, obsiahnutého v Charte OSN, by NATO muselo zaniknúť, pretože zjavne odporuje princípu rovnosti v oblasti bezpečnostnej politiky v Európe. Svojou štruktúrou vytvára „najbezpečnejší klub“ pre určitú skupinu štátov, ktorý však na strane druhej ohrozuje bezpečnosť štátov, ktoré v danom „klube“ nie sú. „Klub“ NATO odporuje aj Charte európskej bezpečnosti, schválenej všetkými krajinami OBSE v Istanbule (1999), kde sa požaduje rovná bezpečnosť pre všetky štáty Európy, a nielen pre štáty NATO (bod 8).
Neustále opakované tvrdenie, že NATO je najbezpečnejším klubom sveta, a to napriek tomu, že nás jeho politika v súčasnosti posúva nad priepasť atómovej vojny, sú presne tými tvrdeniami našich politikov, ktoré vyvolávajú u občanov nielen „otázky a oprávnené obavy“, ale sú aj zdrojom „narastajúcej nevôle voči krokom, ktoré naša diplomacia podniká na presadzovanie našich národných záujmov“.
„Nekompetentnosť“ občanov, ktorí by mali byť podľa ústavy jediným zdrojom všetkej politickej moci, vyjadrovať sa k zahraničnej orientácii našej republiky, prezidentka jasne deklaruje tvrdením, že v predvolebnej kampani by otázka našej zahraničnej politiky nemala byť predmetom diskusií. Diplomacia by mala podľa nej stáť nad týmto predvolebným virvarom a mala by „uvádzať veci na pravú mieru“, pretože podľa nej je to práve naša diplomacia, ktorá presadzuje „naše národné záujmy“, hoci v národe tieto kroky diplomacie vyvolávajú „narastajúci odpor“.
Bez zaujímavosti nie sú ani odporúčania Z. Čaputovej ministerstvu zahraničných vecí, ako prekonať odpor občanov k jeho „národnej“ zahraničnej politike. Podľa jej mienky je potrebné viac zdôrazňovať prospech, ktorí majú občania, obce či mestá z existujúcej zahraničnej politiky. V uvedenej súvislosti prezidentka nespomenula „prospech“ našich občanov, miest a obcí, ktorí majú z nárastu zbrojárskej výroby, pretože by to bol asi do očí bijúci rozpor s tzv. hodnotovou politikou, rozpor, ktorý by odhaľoval „hodnotovú dvojtvárnosť“ jej politiky. Zdôraznila prospech, ktorý budeme mať z rekonštrukcie vojnou zničenej Ukrajiny, na ktorej „obrane“ sa dodávkami našich zbraní aktívne podieľame.
Je príznačné, že prezidentka ani slovom nespomenula nutnosť ministerstva zahraničných vecí viesť neúnavný diplomatický boj za mierové riešenie konfliktu na Ukrajine. Naopak, chválila ministerstvo za obhajobu dodávok zbraní na Ukrajinu, za presadzovanie ekonomických sankcií proti Ruskej federácii, zjednodušene, chválila ministerstvo nie za politiku mierovej spolupráce, ale za politiku vojnovej konfrontácie.
Prejav Z. Čaputovej na konferencii o našej zahraničnej politike možno hodnotiť ako obhajobu zahraničnej politiky, ktorá nás vohnala do vojenského konfliktu s Ruskom a ktorá nie je ochotná pristúpiť na jej zmenu, a to ani napriek tomu, že odpor verejnosti k danej politike narastá. Politiku ministerstva zahraničných vecí vníma ako politiku, ktorá presadzuje „naše národné záujmy“, hoci veľká časť občanov jej jasne odkazuje, že je to politika odporujúca našim národným záujmom.
Jednoznačná podpora našej súčasnej zahraničnej politiky zo strany prezidentky sa pravdepodobne opiera o domnienku, že rozpor jej politiky s postojmi občanov je len dočasnej povahy, je dôsledkom nejakého nedorozumenia a v krátkom čase sa urovná. Nechce pripustiť, že uvedený rozpor je v určitej miere prejavom všeobecnejšieho rozporu, rozporu medzi súčasným usporiadaním sveta, ktorý nerešpektuje dohodnuté „spoločné pravidlá“ a jednostranne presadzuje záujem USA, a formujúcim sa novým multipolárnym usporiadaním sveta, ktoré by sa malo opierať o vzájomný konsenzus všetkých rozhodujúcich mocností sveta. Na uvedenom základe by nové usporiadanie sveta malo mať demokratický charakter oproti súčasnému unipolárnemu, nedemokratickému usporiadaniu sveta.
Z. Čaputová svojím vystúpením dokazuje, že je na strane „starého“ unipolárneho sveta, a nie na strane „nového“ multipolárneho sveta, ktorý sa formuje. Do akej miery je jej strana tou „správnou“ stranou dejín, ukáže blízka budúcnosť.
Zdroj: noveslovo.eu
