Ukazuje sa, že ratifikácia zmluvy DCA vyjde koalíciu poriadne draho. Opozícia v maximálnej miere využila túto politickú tému a urobila všetko, čo je v jej silách, aby ju zastavila. V konečnom dôsledku to ratifikáciu zmluvy nezastavilo, koalícia nakoniec naškrabala sedemdesiatdeväť hlasov, ale cena za to bude naozaj nemalá.

Ratifikácii zmluvy predchádzala séria protestných mítingov pred Národnou radou SR či pred Prezidentským palácom, kde sa jasne ukázalo, že prednedávnom nadobro odpisovaná opozícia dokáže naplniť námestia, ale koaliční politici nemôžu vyjsť na ulicu bez ochranky. Uvidíme teda, ako sa ratifikácia tejto zmluvy prejaví na preferenciách opozície a koalície.

Každopádne aj spôsob prejedávania zmluvy bol veľmi divoký. Časť opozície, predovšetkým politici Ľudovej strany Naše Slovensko sa snažili okupovať rečnícky pult. Stali sme aj svedkami súboja dvoch štátnych vlajok – slovenskej kontra nechcene kežmarskej, pretože poslanci SaS otočili ukrajinskú vlajku naopak. Vzájomne sa polievali vodou a k fyzickým potýčkam nebolo nikdy bližšie než v tento utorok.

Ďalším paradoxom ratifikácie bola skutočnosť, že koalícia nedovolila prehovoriť svojmu nominantovi – generálnemu prokurátorovi Marošovi Žilinkovi. Na zablokovaní jeho vystúpenia v parlamente sa podieľala dokonca aj jeho „domovská“ strana SME RODINA. Nakoniec však jeho dvadsaťštyristranový prejav, v ktorom dopodrobna vysvetlil svoje výhrady k zmluve, predniesol opozičný podpredseda parlamentu Juraj Blanár. V prejave generálneho prokurátora najviac zarezonovalo jeho konštatovanie, že zmluva, ktorú mieni parlament ratifikovať, je horšia než zmluva o dočasnom pobyte vojsk, ktorú vláda ČSSR podpísala po okupácii v roku 1968. Toto konštatovanie dobiela vytočilo viacero koaličných poslancov.

Medzitým sa odohrávala veľká dráma aj v koaličnom zákulisí. Počet poslancov, ktorí neboli ochotní podporiť ratifikáciu zmluvy, sa blížil k hranici, keď jej osud bol neistý. Dráma sa odohrávala predovšetkým v klube OĽANO, kde neposlušných poslancov bolo pôvodne podstatne viac, nakoniec však „proti prúdu“ išli len poslankyňa Romana Tabak a poslanec Milan Kuriak. Veľký boj o „dušu“ poslanca Juraja Gyimesiho zviedol minister obrany Jaroslav Naď, ktorý sa údajne svojmu náhradníkovi vyhrážal, že opustí post ministra a tým ho z parlamentu vytlačí. Nakoniec po ratifikácii verejne prehlásil, že demisiu mal už pripravenú a podal by ju, ak by zmluva neprešla.

Naopak, ako vrcholný prejav politického gýču možno vnímať postoj strany SME RODINA. Po prieskume, ktorý si dala strana urobiť, jej vyšlo, že slovenská spoločnosť je na tejto téme polarizovaná: polovica nesúhlasí s ratifikáciou zmluvy DCA a druhá polovica má so zmluvou DCA zásadný problém nemá. Po tomto výsledku sa na klube údajne dohodlo, že poslanci budú mať zelenú kartu s tým, že polovica ratifikáciu zmluvy podporí, polovica nepodporí a predseda strany Boris Kollár sa trápne a alibisticky zdrží. Tento krajne obojaký postoj však len degraduje túto stranu a jej vedenie, lebo v zásadných veciach nikdy nedokáže zaujať jasný postoj.

Nakoniec teda bola zmluva DCA ratifikovaná sedemdesiatimi deviatimi hlasmi, no napriek nominálne ústavnej väčšine ratifikácia zmluvy stála a padala na podpore či nepodpore troch poslancov. Koalícia tak tesne zvíťazila, ale za cenu „krvavých“ strát, takže toto politické víťazstvo je Pyrrhovým politickým víťazstvom. Ešte jedno podobné víťazstvo a koalícia sa nadobro rozsype.

Zdroj: cz.sputniknews.com