Súčasná koalícia pri svojom nástupe vyhlasovala, že bude najreformnejšou vládou po roku 1993. Dnes už môžeme smelo konštatovať, že nebude. Našťastie.
Sledujúc, ako sa vyvíja osud dvoch „najkľúčovejších“ reforiem tejto vlády, teda nová súdna mapa z pera ministerky spravodlivosti Márie Kolíkovej a daňová revolúcia, vzniknuvšia z náhodných nápadov ministra financií Igora Matoviča, zdá sa už takmer isté, že nič alebo takmer nič z ich zámerov sa nenaplní.
Paradoxne pritom Mária Kolíková to mala našliapnuté celkom dobre. Presadila zásadné ústavné novely a kreovala Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, čím dala správnemu súdnictvu úplne inú váhu. No a potom prudko narazila. Strata politickej podpory vlastnej strany ZA ĽUDÍ a expremiéra a stále šéfa najsilnejšej koaličnej strany OĽANO Matoviča sa nemohla neprejaviť.
Jej reforma je totiž okrem iného aj veľmi nepopulárna, takže na jej presadenie treba obetovať značnú časť politického kapitálu. A to žiaden z jej koaličných partnerov nie je ochotný obetovať. Navyše, Kolíkovej sa podarilo niečo, čo sa len tak nevidí – proti svojej reforme súdnictva (súdna mapa) si poštvala v postate celú justičnú obec.
No a vtedy jasne preukázala, že je všetko iné, len nie krízová politická manažérka. Miesto toho, aby hľadala spojencov a presviedčala argumentami, pracovala s médiami a získala si podporu tých najmienkotvornejších, tak začala z pôvodných zámerov rapídne zľavovať, až nakoniec ten veľký „súdny tresk“ skončil ako smiešny paškvil, z ktorého ostala len redukcia troch či štyroch marginálnych okresných súdov. Týmto kompromisom, ktorý kľudne môžeme nazvať aj ako takmer bezpodmienečná kapitulácia, stratila akúkoľvek vážnosť a aj posledné zvyšky politického rešpektu.
Podobne, ak nie ešte horšie, je na tom daňová revolúcia, ktorú tak veľkolepo označil a zvestoval sám Igor Matovič. Odhliadnuc od skutočnosti, že už od začiatku robil všetko preto, aby reforma neprešla, porušil všetky politické pravidlá, s nikým nevyjednával a nezískaval žiadnu podporu, len použil systém jednania fait accompli, teda postavil svojich politických partnerov pred hotovú vec. A to si politik, ktorý nedisponuje parlamentnou väčšinou, jednoducho dovoliť nemôže.
Napriek sérii fatálnych chýb by presadenie jeho reformy nemuselo byť úplným debaklom, ak by Matovič ovládal aspoň základnú abecedu politiky. Tá spočíva v postupnom a systematickom vyjednávaní, presviedčaní svojich partnerov a predovšetkým, a to je kľúčové – v robení kompromisov. Takáto triviálnosť je jasne nad Matovičov mentálny horizont, čo bude takmer s istotou rezultovať do úplného krachu „jeho revolúcie“.
Paradoxne, pritom jeho „úhlavný“ koaličný kritik minister hospodárstva Richard Sulík jeho výplody apriori neodmietol, ale dal si prácu s akýmsi semaforom a niečo vyše tridsať opatrení rozdelil nasledovne: tie, s ktorými nemá žiaden problém, označil zelenou farbou, o tých, ktoré označil žltou farbou, je ochotný diskutovať a v zásade po ich technicko-legislatívnom vyladení by ich mohol aj podporiť, nesúhlasí s opatreniami, ktoré označil červenou farbou, no a nakoniec je čierna, cez ktorú vlak nejde!
Ak by bol Matovič aspoň ako-tak vyzretou a dospelou osobnosťou, už by o jednotlivých bodoch horúco vyjednával a pokúšal sa aj s pomocou kompromisov presadiť čo najviac zo svojej vízie. Je úplne jasné, že niečoho takého Matovič nie je schopný, a tak celá jeho daňová revolúcia skončí skôr, než začala. Chvalabohu. Slovensko sa tak vyhne jeho katastrofálnym experimentom, a to je dobrá správa, I keď vznikla len ako vedľajší a nezamýšľaný dôsledok jeho neschopnosti.
Zdroj: cz.sputniknews.com
