Pri pohľade na vznik a usporiadanie sveta sa stanovisko vedy a viery resp. náboženstva značne líši. Na prvý pohľad vyznievajú ich postoje takmer antagonisticky. Dodnes sa v školách učia dva názory na vznik sveta – religiózny i nereligiózny – v mnohých štátoch sa stále vedie diskusia, ako odraziť dva protichodné postoje v učebných osnovách.
Ale je tomu tak naozaj? Odporujú si stanoviská vedy so stanoviskami náboženstiev natoľko, že sú nezlučiteľné? Ako teda definovať vedu a náboženstvo, aké sú medzi nimi rozdiely, čo majú spoločné a aké sú ich pohľady na vznik a vývoj ľudstva?
Čo je veda a čo je náboženstvo?
Veda samotná koná bez akýchkoľvek väzieb na náboženstvo. Platí však zároveň, že Boh ako náboženský termín môže byť konečným vysvetlením vedeckého prístupu, ale Boh nemôže byť podstatou vedeckého vysvetlenia. Kontroverzia medzi vedou a vierou je predmetom skúmania do dnešných časov. Kým niektorí ich vidia ako dva protichodné postoje, iní hovoria, že nie sú v rozpore a navzájom sa dopĺňajú.
Vznik sveta: vedecký pohľad
Hlavným vedeckým vysvetlením počiatku sveta je teória Veľkého tresku (z angl. Big Bang Theory). Vo svojej podstate hovorí, že vesmír vznikol z maličkej gravitačnej singularity, ktorá sa pred 13,7 miliardami rokov začala rozpínať, čo vyústilo do prudkej explózie. Podľa teórie Veľkého tresku teda vznikol vesmír z nekonečne malého bodu o veľkej hustote. Táto singularita bola vlastne začiatkom hmoty a priestoru, ako aj začiatkom času. Vznikol prvý okamih a od neho sa začal odvíjať vývoj vesmíru. Pretože súčasné nástroje neumožňujú astronómom nahliadnuť späť do zrodu vesmíru, veľa z toho, čo chápeme o teórii Veľkého tresku, pochádza z matematických vzorcov a modelov.
V prvej sekunde po vzniku vesmíru bola okolitá teplota 5,5 miliardy stupňov Celzia. Vesmír obsahoval veľké množstvo základných častíc, ako sú neutróny, elektróny a protóny. Tieto sa štiepili alebo spájali, až kým sa vesmír neochladil. Pohyb voľných elektrónov spôsobil rozptyl svetla, ktoré prvýkrát zažiarilo 380 000 rokov po Veľkom tresku. Vďaka gravitácii sa začal priestor zhusťovať, čo viedlo k tvorbe hmlovín, galaxií, hviezd, planét a všetkého, čo dnes môžeme pozorovať vo vesmíre. Takto zjednodušene proces trvajúci miliardy rokov, ktorý viedol ku kozmologickému usporiadaniu, ako ho vnímame dnes.
Vznik sveta: náboženský pohľad
Náboženstvá majú svoju teóriu stvorenia sveta večným a nemenným stvoriteľom. Židovsko-kresťanská tradícia sa opiera o Bibliu, knihu Genezis, kde sa v jej prvej kapitole píše, že Boh na počiatku stvoril Nebo a Zem, oddelil svetlo od tmy, oddelil súš od vody, stvoril všetky hviezdy, planéty, živočíchy i človeka atď. To všetko sa malo udiať za 6 dní.
Po objavení sa teórie Veľkého tresku prvýkrát prezentovanej v roku 1927 sa objavili názory, že vyvracia náboženské videnie sveta, jeho vzniku i vývoja. Nie všetky smery to videli rovnako. Objavili sa dokonca aj filozofické námietky najmä zo strany ortodoxných marxistov, ktorý v tejto teórii videli rafinovaný pokus, ako do modernej prírodovedy prepašovať Boha ako tvorcu.
Zatiaľ čo Biblia nikdy výslovne neuviedla vek Zeme, veľa biblických vedcov sa pokúsilo odvodiť ju pomocou dátumov a veku v nej uvedených postáv. Pri tomto prístupe sa objavili určité problémy – chronológia po kráľovi Šalamúnovi je zmätočná – napriek tomu prišlo niekoľko pokusov s nápadne podobnými číslami. Učenec Beda Venerabilis na začiatku 8. storočia navrhol, že Zem bola stvorená v roku 3952 pred Kristom, zatiaľ čo vedci Johannes Kepler (16. storočie) a Sir Isaac Newton (17. storočie) stanovili čísla 3992 resp. 4000 pred Kristom. Najslávnejšou však bola Ussherova chronológia, ktorú v roku 1650 predložil arcibiskup z Armaghu, James Ussher. S takmer komickou presnosťou tvrdil, že prvý okamih stvorenia bol večer 22. októbra 4004 pred Kristom. Vedci dnes poukazujú na to, že všetky tieto dátumy by znamenali, že planéta vznikla neskôr, ako sa vyvinul samotný človek.
Akceptácia Veľkého tresku z pohľadu viery
Rádiové datovania pomocou olovených rúd naznačujú, že Zem je stará približne 4,54 miliardy rokov, zatiaľ čo vek vesmíru bol stanovený na vyššie uvedených 13,7 miliárd rokov (niektoré zdroje uvádzajú 13,8 mld.). To sa čiastočne potvrdilo pozorovaním vzdialených hviezd výkonnými ďalekohľadmi, napr. Hubblovým teleskopom, cez ktorý je vidieť galaxie vzdialené viac ako 13 miliárd svetelných rokov. Ak by spomínaný Ussherov dátum mal byť správny, mohli by sme vidieť hviezdy vzdialené len 6 000 svetelných rokov alebo asi šesť percent našej vlastnej galaxie.
Hoci existujú hnutia, ktoré nástoja na tom, aby sa slová z Biblie brali doslova a vedecké teórie o veku Zeme sa odmietli, v cirkevných kruhoch už prevláda názor, že je treba akceptovať výsledky vedy, pretože v ničom neodporujú svätým knihám. Veľký tresk totiž nebol kozmickou explóziou v určitom čase v prázdnom čiernom priestore, ale začiatkom priestoru a času samotného (časopriestoru). Myšlienka, že čas je súčasťou stvorenia, je veľmi ťažko pochopiteľná. Je však blízka názoru, ktorý zaujal sv. Augustín už vo štvrtom storočí. Uvedomoval si, že Biblia učí, že Boh presahuje čas a povedal, že stvorenie prebehlo „súčasne s časom“, nie „v čase“.
Je pravdou, že nech už vesmír vznikol akokoľvek, bol pre našu existenciu dokonale „zladený“. Keby niektoré fyzikálne vlastnosti boli len nepatrne odlišné, žiadne ľudstvo by nikdy neexistovalo. Fyzikálne konštanty a prírodné zákony sú akoby „nachystané“ priamo pre nás. To samozrejme neposkytuje hlavný argument pre existenciu Boha, ale je to úplne zlučiteľné s náboženskou predstavou vesmíru naplánovaného Stvoriteľom.
Astronóm Allan Sandage raz povedal: „Na najhlbšie otázky o živote veda nedokáže odpovedať. Ak sa spýtate, prečo niečo vôbec existuje, dostávate sa za hranice možností vedy.“ A hoci zástancovia Veľkého tresku konštatujú, že ten vyvracia základy náboženskej viery, v súčasnosti sa nezdá, že by náboženstvá Big Bang odmietali ako taký. Naopak, skôr tento jav prijímajú ako to, čo sa dalo očakávať, že za všetkým je inteligentný tvorca. A nehovoríme len o kresťanstve. Mnoho moslimských učencov tvrdí, že vedecká teória Veľkého tresku je už uvedená v Koráne a teda v ničom nepopiera sväté pravdy: „Nebo sme vybudovali silou (mocou veľkou) a rozširujeme ho (zväčšujeme a určujeme mu všetko a máme moc tak vykonať)“ (Korán 51:47). Slovo „rozširujeme“ má pritom odkazovať na rozpínanie vesmíru. Ani hinduizmus celkom Veľkému tresku neodporuje. Verí, že čas nemá absolútny začiatok, ale skôr je nekonečný a cyklický, teda verí vlastne v sériu veľkých treskov. Encyklopédia hinduizmu, ktorá sa odvoláva na Upanišady, konštatuje, že Big Bang pripomína ľudstvu, že všetko pochádza od Brahmy, ktorý je „menší ako atóm a väčší ako ten najväčší“. Dá sa teda konštatovať, že teória Veľkého tresku sa nedostáva do konfliktu s vierou, minimálne nie takým spôsobom než sa to tradične tvrdí.
Evolúcia: Veda vs viera
Je to už viac ako 150 rokov, čo Charles Darwin priniesol svoje dielo O pôvode druhov, ktoré prevrátilo dovtedajšie myslenie o vzniku sveta, ľudí i živočíchov naruby. Teória evolúcie narazila na náboženský pohľad stvorenia sveta Bohom. Podrobne sa tu totiž opisuje objavovanie procesov evolúcie, čo spôsobilo najväčšie rozdelenie medzi katolíckou cirkvou a empirickou vedou od čias Galilea. Táto kontroverzia postupne naberala na sile aj intenzite. Myšlienka, že človek nebol stvorený na Boží obraz, ale vyvinul sa z opičích predkov, zdesila mnohých kresťanov. Biblický výklad je totiž jasný: „Boh stvoril človeka na svoj obraz; na Boží obraz ho stvoril. Stvoril ich ako muža a ženu.“ (Gn 1, 27)
Väčšina vedcov tvrdí, že evolúcia je dobre zavedená vedecká teória, ktorá presvedčivo vysvetľuje pôvod a vývoj života na Zemi. Len veľmi málo biológov dnes spochybňuje základnú myšlienku evolúcie. Najstaršími dôkazmi o evolúcii sú fosílne nálezy (tzv. „prechodné články“), ktoré študuje paleontológia, a výsledky porovnávacej anatómie. Fyzika prispela k súčasným poznatkom o evolúcii hlavne metódami datovania fosílnych nálezov na základe rádioaktívneho rozpadu prvkov, geológia zase poznatkami o ukladaní geologických vrstiev, pohybe kontinentov, zmenách klímy, zloženia atmosféry Zeme a podobne. Novšie dôkazy poskytuje hlavne molekulárna biológia (porovnávanie sekvencií DNA), ale aj biochémia, fyziológia, ekológia alebo etológia.
Náboženské tradície sa líšia v reakcii na takýto popis vývoja človeka. Napríklad ázijské náboženské svetonázory nepredpokladajú všemocného stvoriteľa Boha a často svet vnímajú nábožensky ako vzájomne prepojené a dynamické. Majú preto tendenciu vedecké dôkazy o evolúcii skôr akceptovať. Pre židovské, kresťanské a islamské tradície má však potvrdenie Boha – Stvoriteľa vo vzťahu k svetu ústredné miesto. Mnoho jednotlivcov v týchto monoteistických tradíciách všeobecne uznáva, že Boh stvoril hmotný svet väčšinou prostredníctvom evolučných procesov. V postoji k daným problémom sa vyvinuli v podstate nasledujúce skupiny názorov, ktoré sa snažia dať odpoveď na evolúciu. Všetky z nich sú kreacionistické, teda veria v Boha ako stvoriteľa Zeme, ale pristupujú k evolučným teóriám (a zároveň Veľkému tresku) rozlične.
Kreacionisti tzv. „mladej Zeme“ sa domnievajú, že posvätný text Biblie poskytuje neomylnú pravdu o tom, ako vznikol vesmír, všetok život a ľudstvo. Konkrétne teda stvorenie trvalo šesť 24-hodinových dní a Zem je stará 6 až 10 000 rokov. Ľudské bytosti boli vytvorené priamym činom božského zásahu.
Kreacionisti tzv. „starej Zeme“ sa domnievajú, že Biblia je neomylným popisom toho, prečo vznikol vesmír, celý život a ľudstvo, ale pripúšťa, že „dni“ stvorenia sú metaforické a môžu predstavovať veľmi dlhé časové obdobia. Aj keď mnohé aspekty prírody môžu byť dôsledkom priamych činov Božieho stvorenia, prinajmenšom zastávajú názor, že samotný začiatok vesmíru, pôvod života a pôvod ľudstva sú dôsledkom odlišných činov božského zásahu v pozadí.
Teistickí evolucionisti sú treťou skupinou. Tvrdia, že Sväté Písmo poskytuje neomylný popis toho, prečo vznikol vesmír, všetok život a ľudstvo. Tiež však zastávajú názor, že z väčšej časti je rozmanitosť prírody od hviezd po planéty až po živé organizmy vrátane ľudského tela dôsledkom božského využívania nepriamych vývojových procesov, teda evolúcie Pre mnohých, ktorí zastávajú toto stanovisko, je však samotný začiatok vesmíru, pôvod života a pôvod toho, čo je pre človeka charakteristické, dôsledkom priamych činov božského zásahu v poradí prírody.
Evoluční teisti sú poslednou vymenovanou skupinou. Ich názor je taký, že Biblia síce svedčí o konečnom božskom zdroji všetkej prírody, nijako však nešpecifikuje prostriedky tvorenia. Ďalej tvrdia, že samotným dôkazom stvorenia je fakt, že božstvo sa vytvára iba nepriamo prostredníctvom evolučných procesov bez zásahu do poriadku prírody.
Zástancovia teórie existencie inteligentného tvorcu (z angl. intelligent designer) sa teda vo všeobecnosti domnievajú, že existujú prvky prírodného sveta, pre ktoré neexistujú žiadne prirodzené vysvetlenia, a že tieto vlastnosti sa môžu analyticky ukázať ako výsledok nejakého vyššieho tvorcu. Logika ich argumentov si vyžaduje, aby bol tento tvorca mimo prírody alebo nadprirodzený.
Ak sa vrátime späť k vedcom, nie všetci z nich však zavrhujú náboženskú teóriu tvorcu. Mnoho vedcov sa pripája k názoru, že za samotným projektom niekto musel byť, nebolo to dielo náhody. Až dokonalé usporiadanie prírodných fenoménov a tá doposiaľ nevyvrátená jedinečnosť vo vesmíre ťahá myšlienky k tomu, či nebude niečo pravdy aj na religióznom výklade. Je to vlastne zmes vedy a viery, keď hovoríme o skupine vedcov zastávajúcich názor, že život je príliš komplexný na to, aby sa vyvinul úplne prirodzenými procesmi a že vonkajšia, prípadne božská sila musela zohrávať úlohu pri vzniku a rozvoji života.
Existujú však aj hlasy, že evolúcia je stále len teóriou, nie potvrdeným vedeckým faktom. Mnoho vedcov však tvrdí, že je to rovnako nepopierateľný fakt ako existencia gravitácie. Ak má byť teda evolúcia rovnako zaručenou záležitosťou ako fyzikálne zákony, prečo je stále len teóriou? Vysvetlenie môžeme vidieť prvé v narazení na náboženské myslenie väčšiny ľudí obývajúcich našu planétu. Pre mnohých je darwinovský pohľad na život – panoráma nekonečného boja a neustálej zmeny – v rozpore s biblickým príbehom stvorenia a v našom kultúrnom prostredí je v rozpore s židovsko-kresťanským poňatím aktívneho a milujúceho Boha, ktorý sa stará o svoj výtvor. Niektorí oponenti evolúcie navyše tvrdia, že Darwinove myšlienky sa ukázali ako sociálne a politicky nebezpečné. Obzvlášť zastávajú názor, že myšlienka prežitia len tých najschopnejších je zneužívaná rôznymi diktátormi na ospravedlnenie ohavných zločinov, od nútenej sterilizácie až po masovú genocídu.
Zhrnutie
Je zjavné, že veda a náboženstvo nie sú tak ďaleko od seba, ako sa to na prvý pohľad zdá. Hoci je veda od viery úplne nezávislá, náboženstvá si hľadajú tiež svoju cestu k vede a snažia sa nové fakty často prijať ako zdôvodnenie náboženských právd. Aj v katolíckej cirkvi prebehlo prijatie teistickej evolúcie – viera, že Boh je hlavnou silou procesu evolúcie. Pápež František nie je prvým pápežom, ktorý verejne vyhlasuje, že evolúcia je zlučiteľná s učením cirkvi. V roku 1950, v encyklike Humani Generis, pápež Pius XII. uviedol, že katolícke učenie o stvorení môže existovať súčasne s evolučnou teóriou. Pápež Ján Pavol II. išiel v roku 1996 o niečo ďalej a nazval evolúciu „viac ako hypotézu“.
Zatiaľ čo existujú prúdy, ktoré na Písmo nedajú dopustiť, väčšina teológov už od takéhoto postoja ustúpila. Rímskokatolícka cirkev v Anglicku a vo Walese sa napríklad vyjadrila, že Bibliu nesmieme brať doslova: „Nemali by sme očakávať, že v Písme nájdeme úplnú vedeckú presnosť alebo úplnú historickú presnosť.“
Zároveň môžeme konštatovať, že veda a viera sa navzájom nevylučujú, tak ako jedna osoba môže byť vedcom a zároveň veriacim človekom. Na rozdiel od stereotypného názoru je tiež pravdou, že človek nemusí byť ateistom, aby sa stal vedcom. Prieskum vo vedeckých kruhoch z roku 2005, ktorý prebehol na špičkových výskumných univerzitách, zistil, že viac ako 48% z vedcov malo náboženskú príslušnosť a viac ako 75% si myslí, že náboženstvá prinášajú dôležité pravdy.
V skutočnosti ľudia mnohých rôznych náboženských vyznaní a úrovní vedeckej odbornosti vôbec nevidia rozpor medzi vedou a náboženstvom. Mnohí jednoducho uznávajú, že tieto dve inštitúcie sa zaoberajú rôznymi oblasťami ľudskej skúsenosti. Veda skúma prírodný svet, zatiaľ čo náboženstvo sa zaoberá duchovným a nadprirodzeným svetom – preto sa tieto dva môžu navzájom dopĺňať. To neznamená, že veda a náboženstvo sa nikdy nedostanú do konfliktu. Aj keď sa tieto dve oblasti všeobecne zaoberajú rôznymi oblasťami (prírodnými verzus duchovnými), vznikajú niekedy nezhody tam, kde sa stretávajú hranice týchto oblastí. A niekedy sa stane, že jedna strana tieto hranice prekročí, čím nastáva stret. Napríklad ak bude náboženský výklad bezpodmienečne presadzovať, že Zem bola stvorená za šesť pozemských dní, automaticky sa dostane do konfliktu s vedou. Prijatie vedeckého svetonázoru si však nemusí vyžadovať vzdanie sa náboženskej viery.
Veda hovorí, že svet vznikol Veľkým treskom a vývoj podľa Darwina začína jednoduchým vznikom života v jednej bunke. Na druhej strane veda nemôže (minimálne zatiaľ) povedať nič o tom, čo predchádzalo Veľkému tresku, ani o tom, ako bol život vložený do tejto jednoduchej bunky. V podstate nám veda nemôže povedať, odkiaľ sme prišli, kam smerujeme a určite nie prečo sme tu. Tieto otázky sú záležitosťou náboženstva a filozofie. Veď aj Albert Einstein poznamenal: „Veda bez náboženstva je chromá a náboženstvo bez vedy je slepé.“ Ak dokážeme pochopiť význam týchto dvoch disciplín, ich funkcie a limity, potom by veda a náboženstvo mohli existovať spoločne a vzájomne sa obohacovať.
P.S. Zaujímavý pohľad na evolúciu z biblického hľadiska prináša aj voľne dostupné dielo: Revolúcia v evolúcii.
Autor: Marek Kurta
