Top témou ostatných dní je črtajúci sa konflikt medzu vládou a prezidentkou. Náš ústavný systém je parlamentná demokracia, a teda prezident či prezidentka nemá právo zvrátiť výsledky volieb. Pri nominácii Rudolfa Huliaka tak však prezidentka robí. Výhrady voči jeho nominácii nie sú ústavné, ale vecné. Nestotožnila sa s jeho environmentálnym programom a rozhodla sa tak nadužívať svoje kompetencie a verejné oznámila, že ho nemieni do funkcie ministra menovať. Ba dokonca išla tak ďaleko, že vyhlásila, že nevymenuje žiadnu vládu v prípade, ak v nej nebude minister životného prostredia, ktorý jej vyhovuje. Nad konzekvenciami takého vyjadrenia sa ešte zamyslíme, ale poďme si povedať, ako sa vyvíjala judikatúra Ústavného súdu v tejto oblasti. V Ústave SR z roku 1992 bola formulácia povinnosti prezidenta pri menovaní vlády v nedokonavom vide, teda prezident vymenúva členov vlády na návrh premiéra. V prvom konflikte medzi premiérom Mečiarom a prezidentom Kováčom tak v kauze odvolania ministra Kňažka Ústavný súd rozhodol, že prezident môže, ale nemusí odvolať/menovať člena vlády, ktorého mu navrhne premiér. To potom rezultovalo do rozhodnutia prezidenta Kováča nemenovať Ivana Lexu na pozíciu ministra privatizácie. Situácia sa zásadne zmenila, keď sa v roku 1999 prešlo z parlamentnej voľby prezidenta na priamu, teda občanmi, vtedy sa však do ústavy dostal dokonavý vid slovesa vymenovať – vymenuje. No a bolo jasné, že prezident nemôže, ak nechce hrubo porušiť ústavu, ignorovať návrh premiéra. Aj preto si Kiska nedovolil nevymenovať Sakovú za ministerku vnútra, aj keď bola blízkou spolupracovníčkou ministra Kaliňáka. Pred tým však využil Mazákovu fintu a stopol Ráža mladšieho, ale len v čase, keď Pellegrini nebol oficiálne poverený zostavením vlády, ale len konzultáciami o sformovaní parlamentnej väčšiny. Dnes prezidentka chce využiť podobnú fintu. Fico nie je designovaný (poverený) premiér, ale je len poverený vyjednávaním o sformovaní parlamentnej väčšiny, a preto Čaputová skúša Mazákov princíp aplikovať aj pri rokovaní o súčasnej vláde. To, že tým ide hrubo proti pravidlám parlamentnej demokracie a pokúša sa zvrátiť výsledky volieb, ju zjavne netrápi. Rozohrala však veľmi riskantnú hru. Môže nepoveriť Fica zostavením vlády, ale v parlamente nie je nikto iný, kto by parlamentnú väčšinu dokázal vyskladať. Predlžovanie súčasnej politickej agónie, keď vládne jedná či druhá vláda v demisii v podstate od 15. decembra minulého roku, je neudržateľné a zjavne to odporuje zodpovednosti prezidentky udržiavať ústavné orgány funkčné. Ódorova vláda bez dôvery nedokáže v podstate nič – ani prijať akýkoľvek zákon, ani prijať rozpočet. Je jasné, že predlžovanie agónie je neprijateľné a je aj prekvapivé, že prezidentka ide do takejto veľmi nebezpečnej hry. Druhá možnosť je, že obídením víťaza volieb, ktorý dokázal sformovať parlamentnú väčšinu, sa snaží o vyvolanie nelegitímnych predčasných volieb. Tie sa dajú vyvolať troma spôsobmi: 1. ústavným zákonom, na ktorý treba deväťdesiat hlasov, ktoré ale nie sú, 2. zablokovaním parlamentu na tri mesiace, teda ak by nebol uznášaniaschopný za takú dobu, 3. ak trikrát v priebehu pol roka po voľbách nie je vyslovená dôvera trom vládam, vtedy môže prezidentka rozpustiť parlament a vypísať nové voľby. Je možné, že sa hrá aj touto kartou, že zostavením vlády nebude poverený víťaz volieb, ale druhý, štvrtý a piaty na páske a páni Šimečka, Matovič či Majerský nezostavia vládu s dôverou. Ak sa tak stane, môže prezidentka parlament rozpustiť. To by však znamenalo hrubé porušenie všetkých pravidiel parlamentnej demokracie. Iste, môže to byť len nátlak, hranie naozaj na hranu a na to, kto skôr ustúpi. Ale pristúpenie na takúto hru znamená hrubé porušenie charakteru nášho štátu, kedy by si prezidentka takto uzurpovala pozíciu prezidentky v prezidentskom, nie parlamentom systéme. Toto z princípu nemôžeme dopustiť, preto je nevyhnutné, aby sa k takémuto konaniu vyjadril Ústavný súd. Bez jeho jasného judikátu nám hrozí, že takéto lámanie demokracie a demontáž parlamentnej demokracie sa stane normou, nie excesom.