Slovenský verejný priestor opäť rozvírila ostrá diskusia po výroku, ktorý mal zaznieť od novinárky Moniky Tódovej. Tá mala prirovnať postavenie LGBT komunity na Slovensku k situácii Židov počas fašizmu. Výrok vyvolal okamžitú a mimoriadne ostrú reakciu časti verejnosti.
Medzi najtvrdších kritikov sa zaradil historik a bývalý poslanec Anton Hrnko, ktorý sa k téme obsiahlo vyjadril na sociálnych sieťach.
HRNKO: „SKORO MI VYLIETLI OČI Z JAMÔK“
Hrnko vo svojom vyjadrení uviedol, že ho výrok šokoval a považuje ho za extrémne neprimeraný.
„Keď som to videl, skoro mi oči z jamôk vypadli,“ napísal s tým, že ho prekvapuje, kam podľa neho môže zájsť verejná nenávisť a ideologická zaslepenosť.
Zároveň naznačil, že výrok považuje za útok na vlastnú spoločnosť a zdravý rozum.
KRITIKA IDEOLÓGIE A LGBT DEBATY
Hrnko vo svojom texte rozvíja aj širšiu kritiku spoločenskej diskusie o LGBT téme. Tvrdí, že časť konzervatívnej verejnosti síce akceptuje existenciu ľudí s odlišnou sexuálnou orientáciou, no odmieta podľa neho „ideologické presadzovanie zmien spoločnosti“.
Podľa neho je rodina historicky viazaná na reprodukciu spoločnosti a nie na koncepty postavené výlučne na „láske medzi partnermi“, ako to formuluje moderná debata.
Zároveň tvrdí, že snahy meniť tradičné spoločenské usporiadanie sú v rozpore s dlhodobo fungujúcimi historickými modelmi.
POROVNANIE S FAŠIZMOM? HRNKO HOVORÍ O ZNEUŽÍVANÍ HISTÓRIE
Najostrejšia časť jeho reakcie sa týka samotného prirovnania k obdobiu fašizmu. Hrnko upozorňuje, že podľa neho ide o neprimerané zľahčovanie historických udalostí druhej svetovej vojny.
Tvrdí, že väčšina dnešnej spoločnosti nemá osobnú skúsenosť s vojnou, a preto si podľa neho neuvedomuje rozsah prenasledovania Židov v tom období.
Porovnávanie súčasných spoločenských sporov s holokaustom preto považuje za nebezpečné a historicky zavádzajúce.
Dokonca tvrdí, že takéto výroky môžu viesť k relatívnemu zľahčovaniu holokaustu a skresľovaniu historickej pamäte.
VÝZVA NA REAKCIU INŠTITÚCIÍ A OSTRO KRITICKÝ ZÁVER
Hrnko vo svojom texte vyjadruje prekvapenie, že sa k výroku nevyjadrili napríklad zástupcovia židovskej náboženskej obce ani relevantné inštitúcie.
Zároveň ironicky spochybňuje selektívny prístup k verejným výrokom, keď sa podľa neho niektoré skupiny riešia prísnejšie než iné.
Jeho reakcia tak vyznieva ako širšia kritika spoločenskej a mediálnej roviny debaty.
ROZDELENÁ SPOLOČNOSŤ A OSTREJŠIA DEBATA O HRANICIACH
Celá kauza opäť otvára otázku hraníc verejného diskurzu, používania historických paralel a citlivosti pri téme menšín. Kým jedna strana hovorí o slobode prejavu a upozorňovaní na spoločenské problémy, druhá varuje pred zľahčovaním historických tragédií.
Diskusia tak pokračuje a emócie na oboch stranách neustále rastú.
-rvv-
