DžaváharlálNéhrú:

„Niet väčšieho nepriateľa vlastnej krajiny ako pseudoelita, ktorú vychovala cudzia krajina.”

Gruzínsko je starobylá krajina pri Čiernom mori, strategicky umiestnená južne od Kaukazu a vložená medzi Rusko, Turecko, Arménsko a Azerbajdžan. V krajine v súčasnosti prebiehajú násilné protivládne demonštrácie, organizované západom podporovanou opozíciou s cieľom zabrániť prijatiu návrhu zákona o „zahraničných agentoch“ o ktorom sa rokuje v parlamente a má byť prijatý 17. mája.

Návrh zákona bol prvýkrát predložený parlamentu pred rokom v marci 2023, po ktorom sa začali protesty opozície, v dôsledku čoho bolo jeho prerokovanie odložené. O rok neskôr sa gruzínske orgány k jeho prerokúvaniu opäť vrátili s vysvetlením, že zahraniční darcovia za posledný rok napriek sľubom o transparentnosti zvýšili tajné financovanie radikálnych skupín a strán v krajine.

Opozícia je presvedčená, že prerokovanie návrhu zákona sa opäť odloží, je len potrebné zabezpečiť účasť más na zhromaždeniach. Predstavitelia vládnucej strany Gruzínsky sen však tvrdia, že nemienia robiť ústupky a zákon bude prijatý.

Napriek protestom priamo pod múrmi parlamentu pokračovala diskusia o návrhu zákona 30. apríla aj 1. mája. „Predstavitelia opozície sa snažia špekulatívne vytvoriť situáciu, akoby niekto neodpovedal na otázky. Naopak, za takú dlhú dobu sme nepočuli ani jednu vecnú otázku. Pokiaľ ide o samotný návrh zákona, ten len stanovuje kritériá na zabránenie vstupu čiernych peňazí do krajiny, na financovanie politických procesov, ktoré presahujú legitímnosť. Zákon vyžaduje len transparentnosť a nie je zákazom činnosti týchto organizácií a médií,” vysvetlil podpredseda výboru pre právne záležitosti, poslanec z vládnucej strany Gruzínsky sen – Demokratické Gruzínsko Davit Matikashvili.

Opozícia, ktorá sa zhromaždila v uliciach Tbilisi, však nechce počuť žiadne rozumné argumenty.

Predseda gruzínskeho parlamentu Šalva Papuašvili neskrýval prekvapenie a poznamenal, že Spojené štáty majú oveľa prísnejšie zákony o financovaní organizácií zo zahraničia. „Neustále nám hovoria, že určujúcim princípom je transparentnosť, že hlavnými princípmi sú právny štát a demokracia… Namiesto listov a vyhlásení by bolo jednoduchšie zverejniť finančné prostriedky, ktoré dnes prichádzajú do Gruzínska z amerického rozpočtu,” povedal Papuašvili.

K účastníkom vládneho zhromaždenia, ktorí prišli z rôznych regiónov Gruzínska, prehovoril Bidzina Ivanišvili, zakladateľ a čestný predseda vládnucej strany Gruzínsky sen.

„Pseudoelita, vychovaná cudzou krajinou, má niekoľko základných charakteristík. Je bez vlasti, nemiluje ani svoju krajinu, ani jej obyvateľov, pretože ich v skutočnosti nepovažuje za svojich. Takýchto ľudí je ľahké ovládať zvonka, pretože sú bez akýchkoľvek zásad. Taká je tvár dnešnej radikálnej opozície a taká bola tvár týchto ľudí, keď boli pri moci,” povedal Ivanišvili.

Na Slovensku okamžite vyše 70 slovenských platforiem mimovládnych organizácií, nadácií, občianskych združení a iniciatív vyjadrilo solidaritu protestujúcim v Gruzínsku a na veľvyslanectvo Gruzínska v Bratislave odovzdali list, v ktorom vyjadrili znepokojenie z návrhu zákona o transparentnosti zahraničného vplyvu a prosbu o prehodnotenie prijatia tohto zákona. Opozičný poslanec Ondrej Dostál informoval, že v prípade, ak by bola podobná legislatíva prijatá aj na Slovensku, aj oni by boli označovaní ako zahraniční platení aktivisti alebo agenti. S poukazom na okolnosť, že predmetný návrh zákona je už predložený aj na rokovanie Národnej rady, mali by sme sa pripraviť na zrkadlový obraz organizovaných gruzínskych opozičných protestov na našich uliciach a námestiach a aj keď sme si na ne už bez povšimnutia zvykli ako na bežne zaužívaný kolorit opozičných akcií,preventívne načrime do tejto oblasti histórie Gruzínska.

Keď sa o prvom texte zákona diskutovalo 7. marca 2023, veľvyslanectvo  USA v Tbilisi napísalo: Dnes je čierny deň pre demokraciu v Gruzínsku a dodalo, že„zákon spochybňuje záväzok vládnucej strany k euroatlantickej integrácii.“

Šéf diplomacie Európskej únie Josep Borrell povedal, že predmetný zákon je „nezlučiteľný s hodnotami a normami EÚ“ a varoval, že jeho „konečné prijatie by mohlo mať vážne dôsledky na vzťahy medzi Tbilisi a Bruselom, čo ovplyvnilo úsilie bývalej sovietskej republiky o vstup do bloku EÚ.“

Európsky parlament dokonca navrhol, aby bol Gruzínsku odňatý štatút kandidáta na členstvo v EÚ, pretože bezpečnostné sily zaobchádzali s demonštrantmi príliš tvrdo. Objavili sa návrhy na uvalenie sankcií na Ivanišviliho a poslancov strany Gruzínsky sen a dokonca na zastavenie európskeho financovania gruzínskych projektov.

Prezidentka Gruzínska Salomé Zurabišviliová – naturalizovaná gruzínska francúzska diplomatka a študentka Zbignieva Brzezinského na Kolumbijskej univerzite, ktorá bola v čase protestov v Spojených štátoch, tiež podporila demonštrantov napriek tomu, že bola členkou vládnej strany, od začiatku vystupovala proti návrhu zákona a už dopredu vyhlásila, že zákon bude vetovať. Z USA poslala výzvu protestujúcim a národu, ak sa o zákone bude definitívne hlasovať: „Obraciam sa na vás, ktorí ste dnes večer na Rustaveli Avenue, kde som bola niekoľkokrát. Dnes som v New Yorku so Sochou slobody, ktorá stojí za mnou. Je to symbol, za ktorý Gruzínsko vždy bojovalo a za ktorý sme prišli dodnes. Som s vami, pretože dnes zastupujete slobodné Gruzínsko.Tento zákon, ktorý nikto nepotreboval, neprichádza z ničoho nič. Je to diktovaný Moskvou.“

Predseda druhej opozičnej strany „Národné zjednotené hnutie“, Levan Khabeishvili, apeloval na pokračovanie v protestoch každý deň až do zrušenia legislatívy.

Zelenský podporil protesty posolstvom: „Prajem vám demokratický a európsky úspech.“

14. marca 2023 gruzínsky premiér kritizoval ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského za podnecovanie protestov v Tbilisi a radil mu, aby najskôr rokoval o záležitostiach svojej krajiny.

„Po prvé, postarajte sa o seba a svoju krajinu, my sa postaráme o tú našu,“ povedal gruzínsky premiér Irakli Garibašvili v reakcii na vyjadrenia Zelenského, ktorý  predniesol prejav ku Gruzíncom a povedal, že ukrajinský ľud chce, aby krajina „dosiahla demokratický a európsky úspech“.

IrakliGaribašvili v rozhovore pre gruzínsku televíznu stanicu Imedi uviedol, že keď si človek, ktorého krajina je vo vojne, nájde čas na to, aby sa vyjadril k ničivej demonštrácii niekoľkých tisícov ľudí „je to jasný dôkaz, že má záujem o to, aby sa v Gruzínsku niečo dialo a prinieslo zmenu,“ povedal politik.

Gruzínsky premiér Irakli Garibashvili takisto potvrdil, že Kyjev vyvinul tlak na niektoré krajiny, hraničiace s Ruskom, aby otvorili „druhý front“ a uviedol: Ukrajina sa pokúsila zatlačiť Gruzínsko do vojny proti Moskve.Gruzínsko sa mohlo zmeniť na bojisko, keby sa opozičným lídrom podarilo prevziať kontrolu nad krajinou. Ukrajinské pokusy o otvorenie „druhého frontu“ proti Rusku v Gruzínsku  sú priamym citátom toho, čo povedal premiér na tlačovej konferencii: „Títo ľudia (gruzínska opozícia) sú spojencami ukrajinskej vlády. Predstavte si, že by títo ľudia boli dnes na čele gruzínskej vlády,“ povedal Garibashvili.

Tbilisi sa doteraz zdržalo účasti na západných sankciách uvalených na Rusko za vojenskú operáciu na Ukrajine a Garibashvili v apríli povedal, že jeho krajina sa nezúčastní na konflikte, pretože by to bolo v rozpore s národnými záujmami Gruzínska.

Rusko prostredníctvom Sergeja Lavrova varuje: Vstup Gruzínska do NATO vyvolá strašný konflikt.To ukazuje, že Washington sa snaží otvoriť nový front v Gruzínsku proti Moskve, ale Rusko už vyhlásilo, že sa nebude nečinne prizerať, ako zareaguje.

Sergej Lavrovsa domnieva, že situácia okolo návrhu zákona o zahraničných agentoch v Gruzínsku bola len zámienkou na začatie pokusu o zmenu režimu násilím.

„Niet pochýb o tom, že zákon o registrácii mimovládnych organizácií, ktoré dostávajú najmenej 20% svojich finančných prostriedkov zo zahraničia, bol len zámienkou na to, aby vo všeobecnosti inicioval pokus o zmenu moci silou,“ povedal. .

Podľa ministra sú udalosti v Gruzínsku organizované zo zahraničia, poháňané túžbou vytvoriť faktor nestability v blízkosti ruských hraníc.

Vysokí predstavitelia NATO obhajujú vstup Gruzínska do Atlantickej aliancie okrem iného aj z dôvodov výstavby vojenskej základne v enkláve Krtsanisi a odblokovania prác na výstavbe kľúčového ropovodu Baku-Tbilisi-Ceyhan, špeciálne navrhnutého na zabezpečenie toku azerbajdžanskej ropy na európsky trh, ktorý obchádza Ruskú federáciu.

Je to v súlade so scenárom, ktorý v marci 2021 načrtol generálny tajomník Jens Stoltenberg, podľa ktorého „rozšírenie Atlantickej aliancie smerom k Čiernemu moru predstavuje predpoklad európskej a globálnej bezpečnosti“. Vyhliadka, ktorú podľa Stoltenberga Rusko nebude mať ako odvrátiť na rozdiel od toho, čo sa stalo s blitzkriegom v auguste 2008.

GRUZÍNSKA REVOLÚCIA GEORGIA SOROSA V ROKU 2003

Prezident Gruzínska Eduard Ševarnadze, bývalý sovietsky minister zahraničných vecí, bol na Západe známy ako oddaný priateľ demokracie a liberálny čestný človek. Z funkcie prezidenta bol zosadený v prevrate, vedenom chránencom Georgia Sorosa – Michailom Saakašvilim, ktorý bol oslavovaný ministerstvom zahraničných vecí USA a médií.

Saakašvili viedol tisíce „spontánnych“ demonštrantov z celého Tbilisi, ktorí mávali kvetmi, keď vtrhli do prezidentského paláca. Bolo to počas mrazivej gruzínskej zimy, keď akékoľvek ruže, ktoré boli čierne a krehké, museli byť privezené nákladným autom za pomoci toho istého bankrollu, ktorý financoval flotilu prenajatých autobusov pre demonštrantov – Georgea Sorosa. Bývalý člen gruzínskeho parlamentu povedal, že tri mesiace pred „ružovou revolúciou“ od augusta do októbra, minul Soros 42 miliónov dolárov na zvrhnutie Ševarnadzeho.

Soros sa verejne zaviazal financovať „demokratické“ prezidenstvo Michaila Saakašviliho, rovnako ako sa verejne zaviazal k zničeniu Georgea W. Busha, ktorého prirovnal k Jásirovi Arafatovi a Hitlerovi. Soros a OSN vyplácali mzdy všetkým najvyšším vládnym predstaviteľom Saakašviliho – ministrom, poslancom, policajtom s bizardným odôvodnením, že tým zabraňujú korupcii.

Soros odviezol Saakašviliho a jeho aktivistov na seminár, ktorý sponzoroval v Belehrade na tému, ako zinscenovať vlastnú „zamatovú revolúciu.“ V dobovej tlači sa písalo, že za toto by si možno Soros zaslúžil aj nejaké extra uznanie okrem nepopierateľného faktu, že od svojho „pomazania“ v pokrivených voľbách v januári Saakašvili pôsobil skôr ako „zúrivý nacionalista a autoritársky zločinec než ako demokrat chrliaci lupienky ruží.“ 

„Je to demokracia v porcelánovom obchode,“ napísali 28. marca New York Times. „Rastúci počet kritikov však tvrdí, že nový prezident využíva svoju nadobudnutú popularitu na to, aby obmedzil právne predpisy, porušoval ľudské práva a umlčal názory opozície.“

Volebná kampaň Saakašviliho mala dominanciu v médiách, najmä v vplyvnej Sorosom financovanej televíznej stanici Rustavi 2, ktorá fungovala ako Saakašviliho vlastný kanál pre parlamentné voľby.

Pre britskú helsinskú skupinu pre ľudské práva už nebolo prekvapením, keď Saakašvili nahradil gruzínsku štátnu vlajku vlajkou vlastnej strany …

THE GLOBE AND MAIL dňa 28. novembra 2003 publikoval nasledovný článok:

Gruzínska vzbura niesla stopy Sorosa

Bolo to vo februári, keď miliardár a finančník George Soros začal klásť murivo na zvrhnutie gruzínskeho prezidenta Eduarda Ševardnadzeho.

V tom istom mesiaci poslali finančné prostriedky z jeho Inštitútu otvorenej spoločnosti 31-ročného aktivistu z Tbilisi menom Giga Bokeria do Srbska, aby sa stretol s členmi hnutia Otpor (Odpor) a rozanalyzovali, ako využili pouličné demonštrácie na zvrhnutie diktátora SlobodanaMiloševiča. Potom v leteSorosova nadácia zaplatila spiatočnú cestu aktivistov Otporu do Gruzínska, ktorí viedli trojdňové kurzy, učiace viac ako 1000 študentov, ako zinscenovať pokojnú revolúciu.

Minulý víkend bol Liberty Institute, ktorý pán Bokeria pomohol založiť, nápomocný pri organizovaní pouličných protestov, ktoré nakoniec prinútili pána Ševardnadzeho podpísať rezignačné dokumenty. Pán Bokeria hovorí, že práve v Belehrade sa naučil hodnotu uchopenia a udržania morálnej pozície a ako využiť verejný tlak – taktiku, ktorá sa ukázala ako presvedčivá v uliciach Tbilisi po tohtomesačných poznačených parlamentných voľbách.

V Tbilisi sa spojenie s Otporom považuje len za jeden z niekoľkých prípadov, v ktorých pán Soros značne postrčil hnutie proti Ševardnadzemu: financoval tiež populárnu opozičnú televíznu stanicu, ktorá bola kľúčová pri mobilizácii podpory pre tohto týždňovú „zamatovú revolúciu“ a údajne poskytol finančnú podporu mládežníckej skupine, ktorá viedla pouličné protesty.

Má tiež vrúcny vzťah s hlavným oponentom pána Ševardnadzeho, Michailom Saakašvilim, právnikom s newyorským vzdelaním, od ktorého sa očakáva, že vyhrá prezidentské voľby, naplánované na 4. januára. Minulý rok pán Soros osobne odovzdal pánovi Saakašvilimu cenu nadácie za otvorenú spoločnosť.

„Je všeobecne akceptovaná verejná mienka, že pán Soros je osoba, ktorá plánovala zvrhnutie Ševardnadzeho,“ povedal Zaza Gachechiladze, šéfredaktor The Georgian Messenger, anglického denníka so sídlom v hlavnom meste.

V očiach zamestnancov pána Sorosa sa to všetko dialo v mene budovania demokracie. Laura Silberová, hlavná politická poradkyňa Open Society, uviedla, že nadácia sponzorovala výmenu, pretože „niektoré skúsenosti sú veľmi preložiteľné“ medzi Gruzínskom a Srbskom. V súčasnej politickej klíme v Gruzínsku to podľa nej „vyzerá viac nabité, ako to je“.

Takto to však pán Ševardnadze nevidel:

„George Soros je namierený proti gruzínskemu prezidentovi,“ povedal na tlačovej konferencii v Tbilisi týždeň pred svojou rezignáciou – bolo to najmenej tretíkrát počas protestov, čo sa sťažoval na Sorosa. Pohrozil zatvorením kancelárií Open Society v Georgii s tým, že nie je úlohou pána Sorosa „zapájať sa do politických procesov“.

Pán Bokeria, ktorého Liberty Institute dostal peniaze od Open Society a Eurasia Institute, podporovaného americkou vládou, hovorí, že tri ďalšie organizácie zohrali kľúčovú úlohu pri páde pána Ševardnadzeho: strana Národné hnutie pána Saakašviliho, televízna stanica Rustavi-2 a Kmara! (GeorgianforEnough!), mládežnícka skupina, ktorá vyhlásila vojnu pánovi Ševardnadzemu v apríli minulého roka a začala plagátovú a graffiti kampaň útočiacu na vládnu korupciu.

Všetci traja majú väzby na pána Sorosa. Podľa správ gruzínskej tlače dostal Kmara v apríli počiatočný grant vo výške 500 000 dolárov, z ktorých niektoré mohli byť použité počas troch týždňov pouličných protestov, keď prilákal demonštrantov z vidieka a postavil reproduktory a obrovskú televíznu obrazovku uprostred davov okolo budovy parlamentu.

Rustavi-2 dostal počiatočné peniaze od pána Sorosa, keď bol spustený v roku 1995 a viac finančných prostriedkov pred rokom, keď založil anti-Ševardnadze noviny 24 hodín.

Pozorovatelia tvrdia, že úlohu Rustavi-2 počas protestov je ťažké preceňovať. Kanál začal svoju kampaň pred rokmi, keď produkoval populárny animovaný film s názvom Our Yard, v ktorom bol animovaný prezident zobrazený ako krivý dvojitý dealer.

Vláda sa dvakrát pokúsila zatvoriť stanicu po tom, čo jej reportéri odhalili korupciu na rôznych vládnych ministerstvách a vo vnútornom kruhu pána Ševardnadzeho. A bol to Rustavi-2, ktorý ukázal gruzínskemu ľudu, aké chybné boli parlamentné voľby 2. novembra, vysielajúc exitpolly, uskutočnené americkými mimovládnymi organizáciami, ktoré boli v rozpore s oficiálnymi výsledkami. Počas protestov, ktoré nasledovali, to bol kanál, ktorý všetci sledovali pre najnovšie správy.

„Boli tribúnou,“ povedal pán Bokeria. „Ľudia vedeli, kde získať skutočné informácie. Boli informovaní o podrobnostiach volieb, kedy ísť do ulíc, kde a ako.“

Medzitým pán Saakašvili, muž, od ktorého sa očakáva, že nahradí pána Ševardnadzeho, má vzťah s pánom Sorosom, ktorý sa datuje do konca roku 2000, keď finančník uskutočnil prvú z niekoľkých návštev Tbilisi.

Pán Soros prišiel do krajiny na pozvanie pána Ševardnadzeho – obaja sa poznajú od roku 1980, keď bol Gruzínec pozvaný sovietskym ministrom zahraničných vecí (Ševarnadzem) založiť otvorenú spoločnosť Gruzínsko, s deklarovaným cieľom vybudovať demokratické inštitúcie a občiansku spoločnosť. Na tej istej ceste sa však stretol s pánom Saakašvilim a verejne ocenil program, ktorý vtedajší minister spravodlivosti propagoval na riešenie problému korupcie v krajine.

O necelý rok neskôr pán Saakašvili opustil svoj post kvôli pomalému pokroku pána Ševardnadzeho v implementácii programu a vstúpil do opozície. Po jeho odchode sa vzťah pána Sorosa s pánom Ševardnadzem začal zhoršovať.

V polovici roku 2002 pán Ševardnadze podal svoju prvú z mnohých sťažností na politické zasahovanie pána Sorosa do krajiny a krátko nato viac ako tucet mladých ľudí vtrhlo do kancelárií Inštitútu slobody pána Bokeriu, rozbilo počítače a zbilo niekoľko členov personálu. Pán Soros odpovedal tým, že počas tlačovej konferencie v Moskve naznačil, že vláde pána Ševardnadzeho nemožno dôverovať, že usporiada riadne parlamentné voľby v roku 2003.

„Je potrebné mobilizovať občiansku spoločnosť, aby sa zabezpečili slobodné a spravodlivé voľby, pretože existuje mnoho síl, ktoré sú odhodlané falšovať alebo zabrániť tomu, aby voľby boli slobodné a spravodlivé,“ povedal Soros. „Toto sme robili na Slovensku v čase vlády Vladimira Mečiara, v Chorvátsku v čase Franja Tudžmana a v Juhoslávii v čase Miloševiča.“

Sorosove peniaze a zdanlivo dobré úmysly boli spočiatku vítané v bývalých sovietskych štátoch, keď sa otvorená spoločnosť nasťahovala po páde železnej opony, ale niektoré z týchto vzťahov sa odvtedy rozpadli. Ukrajina a Bielorusko vylúčili Open Society, obvinili organizáciu z politického zasahovania a kancelárie nadácie v Moskve boli nedávno prepadnuté maskovanými ozbrojencami kvôli zjavnému sporu o nehnuteľnosti.“

Michail Saakašvili viedol krajinu k ozbrojenej konfrontácii s Ruskom v roku 2008, ktorá sa skončila za šesť dní porážkou Gruzínska. Saakašvili dúfal v priamu intervenciu NATO, ktoré však obozretne odstúpilo.

Bývalý prezident po svojej porážke vo voľbách v roku 2012 požiadal o azyl novú ukrajinskú vládu po Majdane, ktorá ho dokonca vymenovala za guvernéra Odesy, mesta obývaného proruskými Rusmi a mal pod kontrolou aj masakre, ako ten, ktorý v roku 2014 uskutočnili polovojenské nacisticko-fašistické gangy v Paláci odborov mesta. Saakašvili sa potom pokúsil vrátiť do Gruzínska, kde bol na príkaz novej vlády zatknutý.

Príklady tzv. farebných revolúcií: 

Revolúcia ruží v Gruzínsku (teda nie ružová revolúcia), ktorá zvrhla vládu Eduarda Ševarnadzeho, ktorého nahradil opozičný kandidát Michail Saakašvili (23.november 2003),

Buldozérová revolúcia v Srbsku, ktorej výsledkom bolo zvrhnutie vlády prezidenta SlobodanaMiloševiča z postu prezidenta Juhoslovanskej republiky 5. októbra 2000,

Oranžová revolúcia na Ukrajine – dlhodobá kampaň na podporu Viktora prezidentského kandidáta Juščenka, ktorá sa uskutočnila po protestoch na uliciach a vynútila si konanie druhého kola prezidentských volieb 2004),

Tulipánová revolúcia v Kirgizsku, ktorej úlohou bolo zvrhnúť prezidenta AskaraAkajeva po voľbách na prelome februára a marca 2005,

Džínsová revolúcia v Bielorusku – išlo o neúspešný pokus o zvrhnutie vlády bieloruského prezidenta Alexandra Lukašenka v roku 2006,

Brezová revolúcia v Ruskej federácii – hrozba kremeľskej moci zo strany prozápadnej opozície, ktorej cieľom bolo zvrhnutie vlády Vladimíra Putina alebo jeho prominenta v prezidentských voľbách v roku 2008  za finančnej podpory západných mimovládnych organizácií podľa vzoru farebných revolúcií.

Charakteristické črty farebných revolúcií:

Masové protesty a demonštrácie, ktoré organizujú prívržencii opozície po voľbách, podľavýsledkov ktorých opozícia prehrala. V takomto prípade porazená strana tvrdí, že voľby boli zmanipulované alebo boli nespravodlivé a že sa v nich neprejavila pravá vôľa národa. Výsledkom týchto masové protestov je buď opakovanie hlasovania (Ukrajina) alebo násilne prevzatie moci určitou skupinou ľudí a vykonaním nových volieb (Juhoslávia, Gruzínsko, Kirgizsko). V oboch prípadoch sa prívrženci opozície dostávajú k moci.

Revolúcia prebieha za značného skandovania protikorupčných a radikálno-demokratických hesiel. Kľúčovou v tomto prípade je „suverenita národa“ čo sú tí, ktorí sa „zišli na ulici“ a „bojujú“ proti ostatným.

Revolúcii predchádza postupné formovanie mládežníckych organizácií.

Dana Bystrická