Krajský sudca Peter Šamko označil postupy prokuratúry ako nedôstojné pre inštitút, ktorý má reprezentatívne fungovať a obhajovať zákon čo najúčinnejšie, najlegálnejšie a bez prejavu svojvôle. Na dôvažok skonštatoval, že to bol aparát, kontrolujúci sám seba. Vrchným kontrolórom bol Daniel Lipšic.
Daniel Lipšic si vytvoril na Úrade špeciálnej prokuratúry kult osobnosti, podliehajúci reálnej paranoji, keď aj o sťažnostiach na špeciálnych prokurátorov rozhodoval iba on sám. Aby nezabudol zdôrazniť svoju nadradenosť, obchádzal rozhodnutia generálneho prokurátora Maroša Žilinku. Takéto konanie označil ako neprípustné.
U občanov, ktorí sa nechali zmanipulovať rečami o „únose právneho štátu,“ pričom nemajú ani tušenia, o čom hovoria a čo podporujú, panuje presvedčenie, že špeciálna prokuratúra je dôležitosť sama a rieši tie najvýznamnejšie prípady ochraňujúce snáď samotnú existenciu Slovenskej republiky. Peter Šamko, ktorý pracuje ako krajský sudca situáciu osvetľuje: „Nie je to tak. Rieši aj veľa prečinov, extrémizmus, alebo peňažné tresty a trestné rozkazy.“ To nie je zasa nič tak významné, aby jej bol kladený prílišný existenčný dôraz. „Riešia skôr vybranú, selektívnu trestnú činnosť. Vraždy, alebo závažné prípady majú na starosti Okresné súdy v sídle kraja,“ dodáva Šamko. Sám nevidí dôvod, aby tento byrokratický subjekt bol polenom pod nohami prokuratúr, ktorých význam je nespochybniteľný.
„Nevidím dôvod, aby táto špecializovaná zložka prokuratúry zostala. Každý orgán verejnej moci a zvlášť prokuratúra by mala byť pod kontrolou.“ To je to, čo naša jurisdikcia podľa Šamka postráda. „Ak podáte pokyn na vznesenie obvinenia, o prípadnej sťažnosti rozhoduje sám pán Lipšic. To znamená, že tento úrad rozhoduje o všetkých podstatných veciach v prípravnom konaní úplne sám…“
Upravenie fungovania ÚŠP sa vymklo akýmkoľvek pravidlám. Konala nesystematicky. Ak bolo potrebné niečomu takémuto zamedziť, je nutné povolať k činnosti generálneho prokurátora a zasiahnuť prostredníctvom známeho paragrafu 363, ktorý je tŕňom v očiach špeciálnej prokuratúry aj do všetkého vidiacich a vševediacich očí médií.
Lipšicovo ego a ambície prekračovali jeho kompetencie
Generálny prokurátor sa pokúsil nesystematické konanie ÚŠP obmedziť a nastaviť všeobecný poriadok. „Maroš Žilinka sa ich snažil nejako kontrolovať, alebo im nastavovať mantinely paragrafom 363 a videli sme, ako to dopadlo. Verejným osočovaním generálneho prokurátora zo strany ÚŠP. Absolútne si neviem predstaviť, že by sme my na Krajskom súde takto kritizovali Najvyšší súd.“ Daniel Lipšic si to evidentne predstaviť vie, pretože jeho predstavivosť má prekvapujúce miery a ambicióznosť nedozierne výšiny.
„Tamojší prokurátori prestali rozhodovať o sťažnostiach voči obvineniam, pretože ak by to urobili a zamietli by to, uznesenie by bolo právoplatné a mohlo byť napadnuté paragrafom 363,“ vyjadril sa Peter Šamko. Úrad špeciálnej prokuratúry sa snažil dostať z hry najdôležitejšie osoby, ku ktorým patril sám generálny prokurátor Maroš Žilinka. „Rozhodovanie naťahovali až do podania obžaloby. A keď tak urobili, vtedy podali obžalobu a generálny prokurátor už nemohol uplatniť paragraf 363. Nielen že nemajú kontrolu, ale aj tá, ktorá bola možná, bola obchádzaná,“ dodal.
Daniel Lipšic bude aj naďalej pracovať na tom, aby zdôrazňoval význam inštitúcie, ktorá slúžila iba na to, aby jej prostredníctvom ovládal aj zákonom stanovené vyššie inštancie a mohol prostredníctvom ÚŠP manipulovať s právom na Slovensku beztrestne a nepredvídateľne. Upevňovala jeho osobnú moc a zamedzovala konať jurisdikcii promptne a adekvátne. Nebola iba negatívne pôsobiacim byrokratickým elementom, ale uplatňovala si právo stanovovať spravodlivosť podľa svojich predstáv a potrieb.
Článok vyšiel na: www.hlavnydennik.sk. Autor článku: Dušan Janek
