Ako majestátne znie slovo defenestrácia. A pritom ide o obyčajné vyšmarenie ľudí z okna. Podľa dostupných informácií šlo väčšinou o nedobrovoľné výskoky. Takýmto štýlom sa rebelanti v Prahe trikrát zbavili vysokých funkcionárov mesta. Ide z gruntu o český vynález. Hoci aj v biblických a starovekých časoch nájdeme podobné individuálne prípady, na českom území sa stalo vyhadzovanie z okna masovým nástrojom na vyriešenie politických a náboženských sporov.
Keď ide o náboženstvo, okná sa otvárajú
Prvé významné vyhodenie z okna v Čechách siaha do roku 1419, kedy vzplanuli husitské vojny a aj vďaka tejto udalosti trvali skoro 15 rokov. Vtedy sa riešili mimoriadne dôležité cirkevné veci, ako je spôsob prijímania eucharistie. Katolíci zanovito tvrdili, že prijímať možno len telo Kristovo, teda spapať na omši len oplátku. Husiti ale nástojili na tom, že by bodlo prijímať aj z kalicha, teda krv Kristovu v podobe vínka. Keďže to mohli konzumovať len z kalicha, nazvali samých seba kališníci, alebo stúpenci prijímania pod obojakým spôsobom.
O tolerancii v tom čase ani nechyrovali a už vôbec nie o náboženskej. Kto vládol, ten rozhodoval o viere, a na smolu husitov to bola práve druhá strana. Kráľ Václav IV. len nedávno vydal zákaz podávania Pánovej večere pod obojím a katolícki správcovia mesta húfne zatýkali tých, ktorí sa opovážili pri náboženských úkonoch usrknúť si trošku omšového. Situácia sa z horúcim letom tohto roka stále viac vyostrovala.
Husiti a ich „správny“ spôsob vybavovania vecí
V júli 1419 zažil Václav IV. udalosť, na ktorú nebol teda zvyknutý. Ľudový vodca, husitský zeman, Mikuláš z Husi si ho dovolil spolu so zástupmi ľudí vyhľadať, keď bol na návšteve kostola sv. Apolinára v Prahe, a verejne ho tam požiadať o to, aby svoj prísny zákaz zrušil. Kráľ bol známym cholerikom, tu sa však spočiatku nezmohol ani na slovo. Len prekvapene gánil na prosebníka, čo si to vlastne dovoľuje. Aby prostý človek priamo oslovil svojho panovníka, to bolo niečo neslýchané. Vidiac však početnosť ľudu sa kráľ ovládol a odvetil, že túto žiadosť starostlivo zváži.
Keď sa spokojný ľud rozpustil, zavolal si Mikuláša bokom, aby mu zvestoval, ako si on predstavuje zváženie návrhu: „Ty tkáš tkanivo, ktorým by si ma vypudil z kráľovstva; ja ti však z neho urobím oprátku, na ktorej ťa potom zavesím.“ Kráľ tentokrát svoj sľub nedodržal a Mikuláša nedal obesiť, vypovedal ho však z mesta. Žezlo po ňom prevzal okamžite radikálny kňaz Ján Želivský. Tento už dlhodobo na svojich omšiach brojil proti panstvu a to nie práve najprívetivejším jazykom, na kňaza bol jeho slovník snáď až príliš nevyberavý. Burcovanie ľudu nakoniec viedlo k nevyhnutnej explózii.
Zbesilá nedeľa, ktorá zmenila históriu
V oný sparný deň, v nedeľu 30. júla 1419 mal Ján Želivský jedno zo svojich ďalších kázaní. Hoci ako jeden z vedúcich kališníkov často videl mreže žalára z vnútornej strany, v ten deň bol výnimočne na slobode a keďže mu čerstvý vzduch alebo ono víno zrejme už poriadne stúplo do hlavy, začal klásť také nemiestne požiadavky, ako bolo prepustenie podobne zmýšľajúcich kamarátov z väzenia. Ako nálada medzi ľudom zhustla, bol vhodný čas hnev nasmerovať na vrchnosť. Želivský usporiadal sprievod, ktorý viedol v čele držiac žrď so sviatosťou oltárnou, aby bolo jasné, na koho strane je Kristus. Zavelil vydať sa smerom na kostol svätého Štefana, ktorý bol vtedy katolícky a kde kedysi kázal, kým ho odtiaľ nevypudili. Motivovala ho tak aj osobná pomsta.
Keď však došli na miesto, dvere kostola boli zatvorené. To im našťastie nerobilo žiadny problém. Rozhorčený ľud bol už vybavený kyjakmi, vidlami, lopatami a všetkým čo v stodolách našli, a tak vráta poľahky vypáčili. Po vstupe dovnútra vyhnali odtiaľ všetok katolícky klérus i miništrantov, zničili výzdobu aj obrazy, niektorí si uľavili rozsekaním lavíc. Želivský následne dav utíšil, aby opätovne prehovoril. Ostro napadol mestských konšelov (v stredoveku členovia mestskej rady), poukázal na diskrimináciu v pití vína a demonštratívne začal rozdávať davom prijímanie „pod obojím“. Keď sa obrad prijímania skončil, Ján Želivský vyzval ľudí, že netreba ostať len pri rečiach o nespravodlivosti, rozhodne treba konať. Všetci sa takto posilnení rozhodli vykročiť smerom na Novomestskú radnicu, kde dokonca i v nedeľu zasadali konšelovia na nadčas, keďže vyhrotená situácia v meste im bola dobre známa.
Keď sa vyhadzuje jedna radosť…hocikto!
Keď ľud konečne dorazil na miesto, začal sa vyhrážať mestským radným, že ich veru aj napadnú, keď neprepustia okamžite z väzenia všetkých prívržencov prijímania pod obidvomi spôsobmi. Nedokázali sa dohodnúť. Konšeli sa vraj z okien ľudu len vysmievali a dokonca začali po nich hádzať nejaké predmety, spomína sa aj kameň hodený priamo do Jána Želivského s monštranciou v ruke.
Po nesplnení požiadaviek rozzúrený dav vtrhol teda nahor, vyrazili dvere radnice a všetkých do jedného postupne vyhadzovali von oknom, pod ktorým ich už netrpezlivo očakávali rozpálení vzbúrenci s nastraženými kopijami. Kto nestihol zomrieť na kopiji, toho dorazili na zemi. Takto kruto skončili nepriatelia konzumácie vína. Neboli však jedinými obeťami tohto dňa. Rozvášnení husiti totiž vyhadzovali rad radom, čo im prišlo, a tak okrem mestských radných tu schytili nejakého služobného, tam zdrapili náhodného návštevníka radnice, takže počet nútene vyšmarených na dlažbu Dobytčieho trhu stúpol na desať až štrnásť (zdroje sa líšia).
Kráľ, zúrivosť a porážka
Celá udalosť mala taký dosah, že kráľa Václava IV. od hnevu takmer roztrhlo. Tento obzvlášť popudlivý človek vzbúrencov sprosto preklínal a prisahal, že ich do jedného vyhladí. Dokonca keď ho v jeho amoku prerušil istý dôverník slovami, že on tušil, že sa niečo takého stane, kráľ sa neho oboril s dýkou a dozaista by ho bol usmrtil, keby… Keby naňho odrazu neprišla náhla nevoľnosť. Jeho nezastaviteľná zúrivosť mala svoje následky. Kráľ klesol k zemi, keď mu zmeravela ľavá časť tela. Dostal mozgovú mŕtvicu, z ktorej sa už nepozviechal. Na smrteľnej posteli nedokázal prijať pre neustále dávanie ani poslednú sviatosť oltárnu. Zomrel len osemnásť dní po tejto udalosti v hrozných stonoch…
Svoje si užil ale aj po smrti. O rok vyrabovali husiti kláštor v Zbraslavi, kde ležali i jeho ostatky. Keď sa vysporiadali so všetkým živým, vrhli sa i na jeho hrobku. Vytiahli telo z hrobu a pohodili ho na oltár. Potom ho posmešne korunovali korunou zhotovenou zo sena a do lebky mu liali pivo posmešne hovoriac: „Veď, keď si bol nažive, rád si s nami popíjal! Hoci následne celý kláštor podpálili, zvyšky jeho telesnej schránky boli zachránené istým rybárom nemom Moucha a dnes Václav IV. odpočíva v katedrále sv. Víta v hrobke českých kráľov.
Moralita príbehu: Okná sú nebezpečné, keď ide o moc
Takže nabudúce, keď sa budete pozerať na okno, zamyslite sa – či už ide o defenestráciu v politickom, náboženskom alebo jednoducho nešťastnom kontexte, vždy to môže byť rozhodujúce. A najmä si pamätajte: v Čechách nie je vždy najlepšie „hádať sa cez okno“.
Autor: Marek Kurta
