Moderná medicína je plná pokrokových zázrakov – ale čo taká história? Ak si myslíte, že smrť bola definitívnou bodkou, mýlite sa. Pre našich predkov bola len začiatkom… no, povedzme si úprimne, nie celkom osvedčených liečebných praktík. Prášky z nebožtíkov, krv gladiátorov a tonikum z lebiek dokazujú, že v minulosti žiadna mŕtvola nebola celkom zbytočná.
„Doktor, bolí ma hlava!“ – „Počkajte, dám vám kúsok lebky.“
Áno, čítate správne. Kedysi sa na bolesti hlavy, epilepsiu či ako prevencia proti cievnym príhodám používal prášok z ľudských lebiek. A nebol to hocijaký prášok – bol to kráľovský recept! Dobre si to uvedomoval aj anglický kráľ Karol II., ktorý nechal vytvoriť tonikum zložené z rozdrvených lebiek a alkoholu. Po nej sa ľudia mali cítiť razom ako rybička a voilà, na svete boli King’s Drops – Kráľove kvapky. Tie vraj dokázali postaviť na nohy aj tých najbiednejších. To znie pomaly ako stredoveký Red Bull, čo poviete?
„Krv gladiátora? Prosím dvakrát!“
Starí Rimania nepoznali tabletky na epilepsiu. Miesto toho si jednoducho odpili z teplučkej krvi čerstvo zabitého gladiátora. Tento „koktail“ mal byť liekom na všetky neduhy. Časom, keď sa zakázali gladiátorské zápasy, epilepsia sa v Ríme naďalej liečila pitím krvi, tentoraz popravených nedobrovoľníkov. Údajne sa Rimanom pri tom netočila hlava viac ako po víne.
„Vylieči vás obesenec.“
Stredovek bol plný popráv, ale na popravisku sa nechodilo len pre zábavu. I samotní kati spracovávali telá odsúdených, z ktorých získavali lebky a tuk. Nedostatok čerstvého tovaru spôsoboval tlačenicu chorých ľudí na popraviskách s nádejou, že sa im ujde pohárik krvi práve popraveného človeka. Všeobecne sa tiež verilo v liečivú silu obesencov. Než teda takto popraveného človeka pochovali, nechali ho ešte hodinu visieť, aby mohli k nemu prichádzať zástupy ľudí. Ruku obesenca si prikladali na líce alebo hrudník, pretože mala liečiť kožné choroby, pakostnicu či hemeroidy. Ak bola obeseným nešťastníkom žena, k mŕtvole sa púšťali aj nemocné deti, pretože ich mal vyliečiť smrteľný pot zosnulej. A ani lano neostalo bez úžitku. Keď povraz splnil svoju úlohu, začal sa používať ako liek proti migréne tým, že si ho užívateľ omotal okolo čela.
Chýrna cukrovinka: Mŕtvola v mede
Iná legendárna liečivá látka pozostávala len z dvoch jednoduchých ingrediencií: mŕtvola a med. Tento človek medonosný vznikol jednoduchým namočením mŕtveho tela do medu. Mnoho starších mužov na konci života dobrovoľne odkázali svoje telo pre proces mumifikácie. A s procedúrou začali ešte za života. Kým ešte dýchali, jedli a kúpali sa v mede a keď už bolo po nich, ich pozostatky uložili do kamennej rakvy a zaliali medom. Po zhruba storočí sa rakva odkryla a našla sa utešená cukrovinka, o ktorej sa hovorilo, že uzdravuje choroby a ktorá sa na uliciach predávala za vysokú cenu.
Alternatívny recept
No a na záver k tejto téme zaujímavý recept od významného nemeckého lekára a farmakológa z prvej polovice 17. storočia, Johanna Schrödera. Išlo o medicínsku náhradu, ak by po ruky neboli prášky z múmie: „Vezmite čerstvú, nedotknutú mŕtvolu ryšavého muža (pretože takíto majú redšiu krv a ich mäso je chutnejšie) vo veku asi 24 rokov, ktorý bol popravený a zomrel násilnou smrťou. Nechajte mŕtvolu uležať jeden deň a noc na slnku a pod mesiacom, keď bude priaznivé počasie. Mäso potom nakrájajte na kúsky a posypte myrhou a troškou aloe. Potom ho na niekoľko dní naložte do alkoholu, následne kusy nechajte vysušiť na tienistom mieste. Týmto sa budú podobať údenému mäsu a nebudú páchnuť.“
K tomu stačí už len dodať, dobrú chuť!
Autor: Marek Kurta