Mnohí z nás si z času na čas naivne predstavujeme svet, v ktorom sú pokora, slušnosť, pravdovravnosť a morálka neoddeliteľnou súčasťou spoločensko-politických vzťahov. Namiesto osobného osočovania a účelovej manipulácie, jednotlivé politické strany bojujú o priazeň voliča výlučne so svojim politickým programom. V prípade, ak je im na základe výsledkov férových demokratických volieb zverená moc, majú legitímne právo uplatňovať svoj mandát prostredníctvom vlády a parlamentu. Pokiaľ však nenaplnia očakávania svojich voličov, môžu byť v najbližších voľbách nahradení inou politickou silou ponúkajúcou alternatívny spôsob riadenia štátu.

Prejdime teraz do reality. Príchodom Igora Matoviča do vysokej politiky úroveň politickej kultúry postupne klesla na úplné dno. Jeho primitívne a vulgárne vystúpenia mali jediný cieľ – bez akýchkoľvek relevantných dôkazov obviniť svojich politických oponentov z trestnej činnosti. Opakovaná lož sa postupne stala „nespochybniteľnou“ pravdou. Na túto špinavú hru bohužiaľ naskočili aj ostatné politické strany, ktoré boli počas tretej vlády Smeru-SD (2016-2020) v opozícii.

Zlomovým momentom sa stala vražda novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice vo februári 2018. Pred pár dňami sme si pripomenuli jej šieste výročie. Dodnes nie je známy objednávateľ tohto ohavného činu. Pred šiestimi rokmi vtedajšia opozícia okolo prezidenta Andreja Kisku, Igora Matoviča, Richarda Sulíka a Daniela Lipšica, využila smrť dvoch mladých ľudí vo svoj prospech. Ich politickí lokaji za asistencie tzv. mainstreamových médií a rôznych mimovládnych organizácií, zvolávali masívne protestné zhromaždenia. Ich scenár bol od samého začiatku jasne nadstavaný. Za úmrtím novinára stojí Robert Fico a jeho strana Smer-SD napojená na mafiu a organizovaný zločin. To, že zo strany opozície išlo o jasnú dezinformáciu, je dnes známy fakt. Keď bola vyšetrovateľmi vyvrátená verzia o podiele Roberta Fica na usmrtení novinára a jeho snúbenice, našiel sa nový cieľ – Marián Kočner. Napriek tomu, že čelí mnohým podozreniam z ekonomickej trestnej činnosti, nedá sa jasne dokázať na základe aktuálnych dôkazov, že by si objednal likvidáciu Jána Kuciaka. Cynická opozícia a jej mediálni propagandisti sú aj tak presvedčení o jeho vine. V ich ponímaní ako osoba napojená Roberta Fica nechalana jeho príkaz zabiť dvoch mladých nevinných ľudí. Iba na okraj. S Mariánom Kočnerom mal oveľa bližší vzťah napríklad predseda opozičnej SaS Richard Sulík. Ako predseda parlamentu počas vlády Ivety Radičovej sa s ním radil na povestných raňajkách o voľbe generálneho prokurátora. Tento fakt ale nemal vplyv nasledujúce udalosti, ktoré už mali jasne stanovaný scenár – vražda Jána Kuciaka prekreslila politickú mapu na Slovensku. Robert Fico podal na nátlak koaličného partnera Most-Híd  demisiu. Jeho miesto zaujal Peter Pellegrini. O rok neskôr z tejto nešťastnej udalosti politicky vyťažila Zuzana Čaputová, ktorá sa stala na základe klamstiev hlavou štátu. Na jar 2020 bol vďaka týmto istým klamstvám víťazom parlamentných volieb Igor Matovič. Všetko zlé ale bolo na niečo dobré. Za tri a pol roka jeho hrôzovlády veľká časť jeho voličov vytriezvela. Okrem toho, že nedokázal usvedčiť Smer-SSD z kriminálnej trestnej činnosti, pomohol svojim amaterizmom a babráctvom Robertovi Ficovi stať sa po štvrtýkrát slovenským premiérom.

Vraždu Jána Kuciaka zneužila aj Európska únia. Jej politickí predstavitelia dodnes nedokázali odpustiť Robertovi Ficovi jeho suverénne rozhodnutie zastaviť zavedenie povinných kvót na prerozdelenie migrantov medzi jednotlivé členské štáty. Nič to však nemení na veci, že nevyjasnená smrť Jána Kuciaka v súčasnosti najviac polarizuje našu spoločnosť. K upokojeniu situácie by pomohlo jej objasnenie na základe právoplatného súdneho rozhodnutia. Je však v záujme niekoho nájsť skutočného objednávateľa?

Podobným spôsobom sa slovenská spoločnosť rozchádza aj v názore na udalosti u našich východných susedov. Presne 24. februára 2022 ruské vojská zaútočili Ukrajinu a započali tak jeden z najväčších vojnových konfliktov v Európe od skočenia druhej svetovej vojny. Zhoda panuje viacmennej iba v tom, že ako štát máme humanitárne pomáhať civilnému ukrajinskému obyvateľstvu. To čo nás ale rozdeľuje je pohľad na to, kto nesie zodpovednosť za eskaláciu napätia vo východnej Európe. Medzi najväčšiu názorovú skupinu patria ľudia, ktorí na jednej strane odsudzujú agresiu Ruskej federácie, ale pripisujú NATO veľký podiel zodpovednosti za súčasný stav. Sú za vojenskú neutralitu Ukrajiny a prijatie mierovej dohody garantujúcej bezpečnostné záruky pre Ruskú federáciu. Naopak zástancovia ukrajinského postoja za jediného vinníka považujú ruského prezidenta Vladimíra Putina. Podporujú vojenskú pomoc pre Ukrajinu a jej vojenské aktivity za akúkoľvek cenu. Sú tiež za jej okamžité prijatie do NATO. Posledná tretia skupina sú podporovatelia ruských krokov na Ukrajine. Sú presvedčení, že Ukrajina sa musí podvoliť Rusku a Západ musí uznať ruské nároky na ukrajinské územie.

Európa namiesto vojenských riešení by mala hľadať cestu k mieru. Plány francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona bohužiaľ smerujú k prehlbovaniu vojny na Ukrajine. To, že nevylúčil možnosť priameho nasadenia vojakov z členských štátov NATO, neveští nič dobré. Bohu vďaka za premiéra Roberta Fica, ktorý ako prvý prišiel s touto informáciou. Ako zdravo zmýšľajúca časť spoločnosti musíme oceniť jeho vyhlásenie, že Slovensko pod jeho vedením nepošle žiadneho slovenského vojaka na ukrajinské územie. Ak by bola pri moci agresívno-liberálna opozícia, vieme aké by bolo jej rozhodnutie. Poslala by však aj svojich najbližších bojovať za ukrajinské záujmy?

Autor: Matej Mindár