Tohto týždňová debata v parlamente ohľadom vyslovovania dôvery vláde, v dôsledku ústavného zákona o dlhovej brzde, znova ukázala na beznádejne zúfalú úroveň parlamentnej debaty. Iste, nikto nečakal akademickú debatu na úrovni absolventov Brečtanovej ligy ( tzv. Ivy leags – teda najznámejších univerzít na východnom pobreží USA – Harward, Yale či MIT, ale agresivita, plytkosť a úbohosť niektorých príspevkov osobitne Jozefa Pročka a Ľubomíra Galka prerazila všetky dná. Treba pritom zdôrazniť, že problém a to dlhodobo je v znení ústavného zákona o dlhovej brzde. Tento zákon bol prijatý v roku 2011 a keďže je ústavný, je extrémne ťažké ho zmeniť a to aj napriek tomu, že v mnohých ohľadoch sa ukazuje ako prekonaný, nevyhovujúci súčasnej situácii a dokonca brzdiaci ekonomiku, osobitne v časoch recesie, či veľmi nízkeho ekonomického rastu. Bohužiaľ politika má tú nemilú vlastnosť, že častokrát racionálne argumenty sú to posledné, čo pri rozhodnutiach zaberá. Aj preto veľmi potrebná novela tohto zákona bola vždy odložená či neúspešná, keďže narazila na tupo ideologické obsesie rozpočtového jastraba Richarda Sulíka, ktorý síce uznával potrebu či až nevyhnutnosť novely tohto ústavného zákona, ale podmienil ho prijatím takzvanej daňovej brzdy, čo bolo jednak absolútne iracionálne, jednak úplne politicky nepriechodné. Aj preto bola debata o dôvere vlády, zúfalo povrchná, plytká a tupo agresívna. Pritom cesta našej spoločnosti z takzvanej pasce stredne príjmových krajín, v ktorej sa nachádzame, vedie len cez celospoločenskú dohodu, v ktorej by sa všetci relevantní politickí aktéri dohodli na nemenných prioritách, ktoré nespochybní žiadna garnitúra. Znamenalo by to dohodu v zmysle, že napriek tomu, že sa budú jednotlivé politické garnitúry striedať, isté priority ostanú nemenné. Napríklad priorita podpory vzdelávania, podpory vedy, vytváranie vhodných podmienok pre čo najrýchlejší transfer nápadov či patentov do praxe a vytvorenie podmienok, pre to, aby sa tieto úspešné firmy stali globálnymi a priniesli masívny inovačný impulz do celej spoločnosti. Bohužiaľ história nás učí, že pasci strednepríjmových spoločností sa podarilo vyhnúť len takým spoločnostiam, ktoré mali buď veľmi dlho režim- nazvime to osvietenej autokracie, ako takzvané Ázijské tigre, teda Južná Kórea, Taiwan, či Singapúr, alebo naopak štáty, kde panuje vysoká miera politickej kultúry, ako sú severské štáty, osobitne Fínsko, kde sa politický aktéri dokázali dohodnúť na záväzných a nedotknuteľných pravidlách, napriek striedaniu sa jednotlivých politických garnitúr. Obávam, sa, že absencia čo len porovnateľnej úrovne politickej kultúry, je handicapom , ktorý zo Slovenska robí spoločnosť ktorá nedokáže prekonať pascu strednepríjmových krajín.
