Dražby II

Milí naši sledovatelia, 

dnes budeme pokračovať v téme týkajúcej sa dobrovoľných dražieb. Je to náročná téma, takže ten, komu sa nechce čítať tento dlhý článok, nech sa páči, vypočujte si nás na 

Minule sme si povedali niečo o tom, ako dražobný proces začína, akým spôsobom sa je možné brániť a naznačili sme niečo aj o procesnej obrane. Venovali sme sa prípadným neprijateľným zmluvným podmienkam  v spotrebiteľskej zmluve. Povedali sme si to, akým režimom by sa mal vzťah dlžníka a veriteľa spravovať. A napokon, že ak sa dlžník rozhodne proti dražbe brániť, je oslobodený od súdnych poplatkov. 

Teraz si poukážeme na tieto práva: 

1.

Niečo k právu na obydlie a k vlastníckemu právu

Považujeme za potrebné poukázať na skutočnosť, že Dražba ako  inštitút  uspokojenia záložného veriteľa má byť inštitútom  ultima  ratio. 

Dobrovoľná dražba  podstatným  spôsobom  zasahuje  do  práva  vlastniť  majetok  podľa  čl.  20  Ústavy  SR s dosahom na  ústavné  právo  na  obydlie   podľa  čl.  19 Ústavy  SR.  A to bez  akejkoľvek   preventívnej  ingerencie  súdnej  moci.   Záložca je počas  trvania  záložného  práva vystavený rozhodovaniu a vôli záložného  veriteľa. 

Čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje každému právo vlastniť majetok a každému vlastníkovi rovnaký obsah a ochranu jeho vlastníckeho práva. Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky toto ustanovenie nezaručuje právo nadobudnúť určitú konkrétnu vec do vlastníctva, ale zaručuje naopak každému, kto v súlade s právnym poriadkom určitú konkrétnu vec do vlastníctva nadobudol, že svoje vlastnícke právo stratí opäť iba v súlade so zákonom. Rýdzo ekonomický pohľad jednostranne zohľadňujúci len investíciu vydražiteľa je nezlučiteľný s ústavnou ochranou existujúceho vlastníckeho práva. Vlastník má právo užívať svoj majetok „pokojne“, a nemôže byť teda nútený pravidelne si zisťovať, či jeho majetku náhodou nehrozí zo strany tretích osôb zásah.

2.

Je skutočne dražiť nevyhnutné? 

Do pozornosti dávame nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 13/00 z 10. júla 2001, citujeme:

„1. Ústavou Slovenskej republiky vytvorená ochrana práva na súkromie sa vnútorne diferencuje. Jednotlivými ustanoveniami sa zaručuje ochrana súkromia v rôznych životných situáciách. Do sféry ochrany súkromia patrí aj ochrana obydlia. Zásah do obydlia znemožňujúci ho užívať je spôsobilý zároveň zasiahnuť aj do súkromného a rodinného života jednotlivca. Podľa okolností konkrétnej veci sa ten istý zásah teda môže dotknúť tak práva na ochranu súkromia, ako aj práva na ochranu obydlia.

2. Aj podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý zaručuje právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života, v spojení s čl. 1 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky sa musia uplatniť obdobné zásady ako v prípade čl. 21 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, pretože pod „neoprávneným zasahovaním“ treba rozumieť také zasahovanie, ktoré nemá základ v zákonnej úprave, nesleduje legitímny cieľ, nedbá na podstatu a zmysel obmedzovaného základného práva a slobody alebo nie je nevyhnutným a primeraným opatrením na dosiahnutie legitímneho cieľa. V prípade oboch článkov výsledok posúdenia vzťahu primeranosti medzi namietaným zásahom a sledovanými legitímnymi cieľmi bude závisieť od zistenia, či zásah spočíval na relevantných a dostatočných dôvodoch.

3. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi, musí byť vykladané a uplatňované v súlade s Ústavou Slovenskej republiky (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky). Prostredníctvom tohto zákonného ustanovenia a pri prerokovaní a rozhodovaní občianskoprávnej veci, ktorá sa dotýka základných práv a slobôd, sa umožňuje dosiahnuť s ohľadom na jej konkrétne okolnosti rovnaký cieľ a účel, aký sleduje Ústava Slovenskej republiky, t. j. spravodlivú rovnováhu medzi ochranou legitímneho cieľa vo verejnom záujme a zaručenými základnými právami a slobodami jednotlivca.“

V tejto súvislosti si povieme niečo k pojmu nevyhnutné, pričom opäť citujeme: 

“…Článok 21 ods. 3 prvá veta ústavy dovoľuje zákonom zásahy do nedotknuteľnosti obydlia „iba vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné“ v záujme naplnenia tých cieľov, ktoré tento odsek ďalej taxatívne vymenováva, t. j. na ochranu života, zdravia alebo majetku osôb, na ochranu práv a slobôd iných alebo na odvrátenie závažného ohrozenia verejného poriadku.“

“Termín „nevyhnutný v demokratickej spoločnosti“ obsahuje aj Dohovor (napr. v čl. 8 ods. 2, čl. 10 ods. 2), preto bolo potrebné pri jeho výklade a uplatňovaní prihliadať aj na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. cit. rozsudok Gillow, § 55; rozsudok Matter v. Slovenská republika z 5. júla 1999, § 66).

Ústavný súd v súlade s medzinárodným štandardom sa už k tomuto ústavnému termínu „nevyhnutný v demokratickej spoločnosti“ vyjadril vo svojej doterajšej judikatúre (napr. I. ÚS 33/95, II. ÚS 28/96, PL.  ÚS 15/98) tak, že ho „možno vysvetliť ako naliehavú spoločenskú potrebu prijať obmedzenie základného práva alebo slobody. Obmedzenie práv a slobôd je nevyhnutné, keď možno konštatovať, že  cieľ obmedzenia inak dosiahnuť nemožno. Predpokladom teda je, že obmedzenie je nutné aj v demokratickej spoločnosti“.

Z nálezu ďalej :

„Podľa názoru ústavného súdu aj § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka musí byť vykladaný a uplatňovaný v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy), resp. nemôže byť vykladaný a uplatňovaný tak, aby mal prípadne za následok porušenie záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich z dohovoru alebo inej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách. Prostredníctvom tohto zákonného ustanovenia sa pri prerokovaní a rozhodovaní občianskoprávnej veci, ktorá sa dotýka základných práv a slobôd, umožňuje dosiahnuť s ohľadom na jej konkrétne okolnosti rovnaký cieľ a účel, aký sleduje ústava alebo dohovor, t. j. spravodlivú rovnováhu medzi ochranou legitímneho cieľa vo verejnom záujme a zaručenými základnými právami a slobodami jednotlivca.“

Inými slovami, zásah musí zodpovedať naliehavej spoločenskej potrebe a musí byť primeraný sledovanému legitímnemu cieľu; pri určovaní rozsahu obmedzenia je dôležitá aj podstata práva, ktoré sa má obmedziť.

A čo z  toho vyplýva? 

Že ak má spotrebiteľ príjem, ak pracuje, ak vlastní hnuteľný majetok, ak dlh chce splácať, len banka alebo nebankovka nie je ochotná pristúpiť na nižšie splátky, prípadne ak si sám chce predať svoj dom / byt, podľa nášho názoru nie je dražba nevyhnutná. 

Podľa čl. 19 ods. 2 v spojení s čl. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy sa musia uplatniť obdobné zásady ako v prípade čl. 21 ods. 3 ústavy, pretože pod „neoprávneným zasahovaním“ treba rozumieť také zasahovanie, ktoré nemá základ v zákonnej úprave, nesleduje ustanovený cieľ, nedbá na podstatu a zmysel obmedzovaného základného práva a slobody alebo nie je nevyhnutným a primeraným opatrením na dosiahnutie ustanoveného cieľa.

Z čl. 19 ods. 2, resp. čl. 21 ods. 3 ústavy vyplýva povinnosť všeobecných súdov v každom prípade, v ktorom hrozí zásah do základných práv, ktoré tieto články zaručujú, skúmať s ohľadom na jeho konkrétne okolnosti, či tento zásah je nevyhnutný v demokratickej spoločnosti a primeraný sledovanému cieľu.

Zákon o dražbách je nevyhnutné zmeniť. Aby súkromné osoby na dražobnom procese nemohli občanov tohto štátu zbaviť strechy nad hlavou a urobiť z nich bezdomovcov. 

K dnešnému dňu sa k tomu žiadna vláda neodhodlala. 

To len poukazuje na skutočnosť, že práva bánk a nebankových spoločností sú chránené viac, ako práva spotrebiteľa. 

Dúfame, že tí, ktorí sa dostali až sem to zvládli bez ujmy 🙂 a snáď aj tento článok bude pre niekoho prospešný. 

Na záver veľmi pekne ďakujeme za e-maily a správy, ktoré ste nám  poslali. Teší nás Vaša dôvera a podpora. 

Jana a Jana 

pomocspotrebitelomoz@gmail.sk