BRATISLAVA – Slovenská kultúra čelí podľa herca Štefana Skrúcaného doslova genocíde. Nie však zo strany cenzúry, totality či zákazu umeleckej tvorby, ale preto, že sa proti umelcom údajne vzbúrili „priemerní a podpriemerní“ ľudia.
Niekdajší zabávač a tvár politickej satiry z 90. rokov v rozhovore pre Aktuality.sk opísal súčasné pomery v kultúre mimoriadne dramaticky. Slovensko podľa neho opäť prežíva obdobie podobné mečiarizmu a spoločnosť zaplavujú agresivita, nevzdelanosť a nenávisť.
Fosília humoru spomína na staré časy
Skrúcaný sa v rozhovore sám zaradil medzi „fosílie“ slovenského humoru a nostalgicky spomínal na obdobie, keď spolu s Mirom Nogom, Jarom Filipom, Stanom Radičom či Rasťom Piškom komentoval politické dianie.
Podľa herca bolo ich poslaním brániť Slovensko pred mečiarizmom a pomáhať krajine smerovať do Európskej únie a NATO. Dnes však vidí problém najmä v tom, že časť verejnosti prestala automaticky zdieľať názory umeleckej obce.
Genocída kultúry alebo spor o ministerstvo?
Najväčšiu pozornosť vzbudili Skrúcaného slová o „genocíde kultúry“ a „vzbure priemerných a podpriemerných“.
Ide o pomerne odvážne prirovnanie. Kým pod pojmom genocída si väčšina ľudí predstaví vyvražďovanie národov alebo etnických skupín, v slovenskej kultúrnej vojne má tento pojem podľa všetkého označovať personálne výmeny, spory o granty a nezhody medzi časťou umeleckej obce a vedením rezortu kultúry.
Kritici môžu namietať, že ak je každá personálna zmena genocídou, potom sa slovenský jazyk ocitol vo väčšom ohrození než samotná kultúra.
Na vine sú vraj sociálne siete
Herec zároveň označil sociálne siete za zdroj agresivity a nevraživosti. Ľudia podľa neho vystupujú anonymne pod obrázkami zvieratiek a vypúšťajú do verejného priestoru svoje najtemnejšie pudy.
Neodpustil si ani poznámku o diskutéroch, ktorí síce vedia písať, no verejný priestor podľa neho „špinia“, často aj gramatickými chybami.
Inými slovami, problémom už nie sú len nesprávne názory, ale občas aj nesprávne i/y.
Politika ako zábavný program
Jednou z mála častí rozhovoru, s ktorou bude súhlasiť aj mnoho jeho odporcov, bolo konštatovanie, že slovenská politika miestami pripomína satirickú reláciu.
Skrúcaný poznamenal, že kedysi písal listy premiérovi humorista Rasťo Piško, zatiaľ čo dnes ich píše Andrej Danko. Podľa herca sa tak politika sama stala paródiou.
Práve v tomto bode sa zdá, že satirik zo starej školy ešte úplne nestratil cit pre pointu.
Umelci môžu hovoriť. Občania tiež.
V závere sa Skrúcaný venoval tradičnej téme, že herci a umelci by sa mali vyjadrovať k politike rovnako ako ktokoľvek iný.
To je nepochybne pravda.
Rovnako však platí, že občania majú právo s nimi nesúhlasiť. A práve tu vzniká paradox dnešnej kultúrnej debaty. Kým umelci žiadajú slobodu hovoriť o politike, nesúhlas verejnosti býva neraz interpretovaný ako útok na kultúru samotnú.
Skutočný problém?
Ak teda Slovensko podľa Štefana Skrúcaného zažíva „genocídu kultúry“, nejde zrejme o zákaz divadiel, pálenie kníh ani zatváranie umelcov do väzenia.
Skôr o nepríjemné zistenie, že časť publika si už netrúfa len tlieskať, ale občas si dovolí mať aj vlastný názor. A práve to môže byť pre niektorých predstaviteľov kultúrnej elity šok väčší než akákoľvek ministerská reforma.
-rvv-
