V súvislosti s koaličnou krízou sa začína čoraz viac hovoriť o návrate politických zombies – Dzurindu a Mikloša. Táto téma sa objavuje v dvoch súvislostiach. Tá prvá súvisí so Sulíkovou snahou eliminovať kreovanie takéhoto politického projektu, okrem iného aj tým, že mu nedá dosť času na to, aby sa etabloval. Za touto snahou môže byť údajne aj to, že zrazu precitol a úloha týranej manželky v koaličnom jarme s Matovičom mu už prestala vyhovovať. Tento dôvod vraj môže byť len zástupným. Reálnym dôvodom môže byť skutočnosť, že práve tento projekt, ak by sa etabloval, by najviac erodoval jeho elektorát. No a tomu treba za každú cenu zabrániť, aj vyvolaním koaličnej krízy, ale aj dokopaním parlamentnej väčšiny k predčasným voľbám. Samozrejme, takúto nízku pohnútku nemôže deklarovať verejne, takže púšťa na verejnosť iné argumenty. Osobne si myslím, že toto je len ďalší, aj keď pádny dôvod, prečo Richard Sulík koná tak, ako koná. Hrozbu vážnej politickej konkurencie musí tak či tak brať do úvahy a aj konať tak, aby ju v maximálnej miere eliminoval.

Druhá línia, prečo mainstreamové médiá vyvolávajú duchov veľmi temnej minulosti, je ich úpenlivá snaha vyšachovať po budúcich voľbách z koalície Hlas, s ktorým, pokiaľ sa nestane zázrak, už aj tak všetci viac-menej rátajú. No a práve nový projekt má byť tým neočakávaným zázrakom, na ktorý sa čaká ako na spasenie. Magické na tom všetkom je, že takmer nikto z komentátorov nerieši extrémne zlú povesť spomenutej dvojice a ak, tak len ako poznámku pod čiarou, pritom práve to, je kruciálne. Dokonca ikona hodnotovej žurnalistiky, sám veľký Peter Schutz z denníka SME k návratu spomenutého dua napísal: „ Debata o Gorile, Palackovi, vláčikoch, budove daňového riaditeľstva atď. isteže nie je od veci. Pri výzvach, pred ktorými stojí krajina, je však fakticky bezpredmetná.“ Inak povedané, masky sa strhávajú. Všetky tie reči, všetky tie demonštrácie, či už pred Bonaparte alebo pred domom zosnulého, všetky tie reči o unesenom štáte, o tom, že korupcia rozožiera systém boli len planými reči na oklamanie naivného publika.

Komentátor denníka SME v plnej ohyzdnej nahote vyjavil, za čo má bratislavská, ale aj košická kaviareň voličov. Voličov majú za úplných hlupákov, prípadne užitočných idiotov, ktorých úlohou je uveriť lžiam, ktoré im naservírujú s cieľom vopred im vsugerovať, koho majú voliť. Reálne však ani ta najodpudivejšia a najmasívnejšia korupcia nevadí. Podstatné je, aby boli čo najnižšie dane, hlavne pre tých najbohatších, masívny výpredaj národného bohatstva, cinknuté verejné obstarávania pre tých našich… A všetky tie reči okolo sú len dymová clona na oklamanie naivného publika -indoktrinovaných voličov.

Aj preto sa médiá vôbec nezaoberajú tým, že celý „étos zmeny“ bol len krajne cynickou lžou. Oni to totiž veľmi dobre vedia, však sa na tej lži veľmi aktívne a, bohužiaľ, veľmi efektívne podieľali. Iste, cynizmus a pokrytectvo akosi ruka v ruke patria k politike, verejný priestor je ho plný. Ale koncentrovaný cynizmus, s akým sa tejto témy časť médií chytila, predsa len prekvapuje. Ak sa niečo rieši, tak je to skôr otázka, či zúfalý výkon súčasnej vlády dokáže aj takéto fatálne zlyhania z minulosti ospravedlniť, či tento nový projekt posilní pravicové sily a v jemne modifikovanej podobe zabezpečí súčasné status quo, či nebodaj predsa len naviaže na sebe nemalé množstvo hlasov, čím súčasnú koalíciu oslabí, ale v konečnom dôsledku súčasnú koalíciu oslabí, ale v konečnom dôsledku to na parlament stačiť nebude a vznik tohto politického projektu, tak bude len medveďou službou pre súčasnú koalíciu.

V tejto súvislosti mi však nedá nespomenúť, že charakter nepustí a osoba, ktorá sa stala esenciálnym naplnením slova perfídnosť, teda sám Igor Matovič, by si pokus politických zombíkov Dzurindu a Mikloša iste dobre vychutnala. Jeho náhly záchvat pokrytectva by v konečnom dôsledku mohol poškodiť falošného proroka bojujúceho proti korupcii možno viac ako samotné spomínané duo. Ak by začal svoje nekonečné „protikorupčné a protimafiánske“ tirády dnes, by sa iste aj v režimových médiách zopakoval dôkaz o tom, že ešte pred uplatnením poslaneckého mandátu ho Tom Nicholson oboznámil s celým spisom Gorila, od začiatku teda vedel, že podporuje vládu plnú „goríl“, že je poslušným kolieskom v súkolí masívne generujúcom korupciu, len tak spakruky: daňové riaditeľstvo, platinové sitká, Osrblie a iste by sa toho dalo nasúkať mnoho ďalších káuz, ktoré prepukli už v čase, keď Igor Matovič pôsobil ako servilný, nič nevidiaci a nič nepočujúci koaličný poslanec. Pokus o návrat „goríl“ do politiky môže odhaliť aj identitu poslušného „gorilieho“ sluhu.