Pri pohľade na súčasnú koalíciu som si nevdojak spomenul na jednu scénu z tretieho pokračovania filmovej série o „básnikoch“ od nedávno zosnulého režiséra Dušana Kleina, keď pri prehliadke kaštieľa sprievodkyňa hovorí o jednom incidente, ktorý bol založený na úplnej neschopnosti vtedajšieho zámockého pána, ale vďaka tej jeho neschopnosti sa podarilo čosi dobré. Na detaily si už celkom nespomínam, ale na pointu áno. Aj neschopnosť môže viesť k pozitívnemu výsledku, ale len ako „nečakaný vedľajší produkt“.

Pri pohľade na našu koalíciu sa možno niečo podobné prihodí aj nám. Sledujúc, ako sa vyvíja osud dvoch „najkľúčovejších“ reforiem tejto vlády, teda nová súdna mapa z pera ministerky spravodlivosti Márie Kolíkovej a daňová revolúcia vzniknuvšia z náhodných nápadov ministra financií Igora Matoviča, zdá sa už takmer isté, že nič alebo takmer nič z ich zámerov sa nenaplní. Chvalabohu! Paradoxne pritom Mária Kolíková to mala našliapnuté celkom dobre.

Presadila zásadné ústavné novely a kreovala Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, čím dala správnemu súdnictvu úplne inú váhu. No a potom prudko narazila. Pri hlbokej nekompetentnosti súčasnej garnitúry totiž oveľa viac než na kvalite predkladaných zákonov záleží na politickej podpore. Dnes síce koalícia teoreticky disponuje plus-mínus deväťdesiatimi Šofrankovými, Pročkami či persónami typu Tabak, ktorým na výkon funkcie stačí servilita k svojim politickým bossom a nie, nedajbože, nejaké znalosti… No a práve v tomto bode Mária Kolíková narazila.

Po nešťastnom a vo svojej podstate márnom zápase o to, aby stranu ZA ĽUDÍ bolo možné vnímať aspoň trocha vážne, Mária Kolíkova a spol. skočili pod krídlami Richarda Sulíka a jeho strany Sloboda a Solidarita (SaS). No a tým stratila politickú podporu na presadzovanie svojej vízie reformy. Tá je totiž okrem iného aj veľmi nepopulárna, takže na jej presadenie treba obetovať značnú časť politického kapitálu. A to žiaden z jej koaličných partnerov nie je ochotný obetovať. Navyše, Kolíkovej sa podarilo niečo, čo sa len tak nevidí – proti svojej reforme súdnictva (súdna mapa) si proti sebe poštvala v postate celú justičnú obec.

No a vtedy jasne preukázala, že je všetko iné, len nie krízová politická manažérka. Miesto toho, aby hľadala spojencov a presviedčala argumentami, pracovala s médiami a získala si podporu tých najmienkotvornejších, tak začala z pôvodných zámerov rapídne zľavovať, až nakoniec ten veľký „súdny tresk“ skončil ako smiešny paškvil, z ktorého ostala len redukcia troch či štyroch marginálnych okresných súdov. Týmto kompromisom, ktorý kľudne môžeme nazvať aj ako takmer bezpodmienečná kapitulácia, stratila akúkoľvek vážnosť a aj posledné zvyšky politického rešpektu.

Paradoxne však napriek tomu jej „reforma“ bola odobrená vládou a poslaná sa do parlamentu. S dôvetkom, že nemá v podstate žiadnu politickú podporu. Čisté Kocúrkovo. Dokonca jej úhlavná koaličná (ne)priateľka Veronika Remišová so značnou mierou škodoradosti a zadosťučinenia vyhlásila, že reforma je síce v parlamente, ale s podporou nula poslancov. Príčetnejší kolegovia z koalície to potom korigovali v tom zmysle, že klub SaS, do ktorého prešla aj so svojimi priaznivci, ju asi podporí, a teda že disponuje asi devätnástimi hlasmi. Ak ich chce získať sedemdesiatšesť hlasov, čaká ju práca ako na kostole, ale skôr to bude „mission impossible“ (nesplniteľná misia).

Podobne, ak nie ešte horšie, je na tom daňová revolúcia, ktorú tak veľkolepo označil a zvestoval sám Igor Matovič. Veľa o reálnych možnostiach jej presadenia naznačil aj Matovičov bývalý poradca a expert strany ZA ĽUDÍ Tomáš Meravý. V obsiahlom interview pre Postoj jasne povedal, že šanca presadiť reformu metódami, akými sa o to pokúša Igor Matovič, je nulová a reforma je tak odsúdená na neúspech. Jeho postoj – všetko alebo nič – de facto znamená nič.

Matovič, napriek tomu, že je v politike už takmer dvanásť rokov, nepochopil ani základnú abecedu politiky. Tá spočíva v postupnom a systematickom vyjednávaní, presviedčaní svojich partnerov a predovšetkým, a to je kľúčové – v robení kompromisov. Takáto triviálnosť je jasne nad Matovičov mentálny horizont, čo bude takmer s istotou rezultovať do úplného krachu „jeho revolúcie“. Paradoxne, pritom jeho „úhlavný“ koaličný kritik minister hospodárstva Richard Sulík jeho výplody apriori neodmietol, ale dal si prácu s akýmsi semaforom a niečo vyše tridsať opatrení rozdelil nasledovne: tie, s ktorými nemá žiaden problém, označil zelenou farbou, o tých, ktoré označil žltou farbou, je ochotný diskutovať a v zásade po ich technicko-legislatívnom vyladení by ich mohol aj podporiť, nesúhlasí s opatreniami, ktoré označil červenou farbou, no a nakoniec je čierna, cez ktorú vlak nejde!

Ak by bol Matovič aspoň ako-tak vyzretou a dospelou osobnosťou, už by o jednotlivých bodoch horúco vyjednával a pokúšal sa aj s pomocou kompromisov presadiť čo najviac zo svojej vízie. Je úplne jasné, že niečoho takého Matovič nie je schopný, a tak celá jeho daňová revolúcia skončí skôr, než začala. Chvalabohu. V prípade Matoviča sa len potvrdilo to, čo sme videli už v spomínanom filme: niekedy aj neschopnosť môže viesť k pozitívnym výsledkom. Takže, chvalabohu, že na poste ministra financií nemáme Ivana Mikloša či Richarda Sulíka. Ukazuje sa, že Igor Matovič občas dokáže zabrániť aj katastrofe. Ale vždy len náhodou a nevedome…

Text vyšiel aj v SNN