Letmý pohľad na slovenské politické panoptikum naznačuje dva protichodné scenáre. Opozícia sa konsoliduje a naopak koalícia sa „spája“ delením. Hypertrofované egá, vzájomné podrazy a extrémne sebapreceňovanie svojich politických schopností je hlavnou charakteristikou koaličnej pravice. Ako kuriozitu môžeme spomenúť, že večný politický skrachovanec Robert Mistrík sa pokúšal postaviť na čelo všetkých opozičných síl a zjednotiť ich. Samozrejme, okamžite bol vykázaný do patričných medzí a dnes už po ňom ani pes neštekne.

Ďalšia obskúrna figúrka, ktorá chce silou mocou ostať v politike, je europoslankyňa Nicholsonová. Pôvodne chcela „zjednotiť“ trio Korčok, Mikloš a Dzurinda a parazitujúc na takomto výťahu predlžiť svoj zbytočný politický život. Nepodarilo sa. Oslovení páni sa možno v duchu pýtali, kto je to tá osoba a potom jej ukázali dvere. Keď pochopila, že ona ako osoba asociuje maximálne tak politického parazita, ktorého nikto nechce, tak svoj vydierací potenciál chcela zvýšiť založením strany Jablko. To nakoniec skončilo ako nepodarené promo sekty bielokošeliarov a jej jediným politickým výkonom bolo zozbieranie niečo cez 12-tisíc podpisov. Ukazuje sa, že naozaj ostane na ocot a dobre jej tak.

Na ťažkú selekciu pamäti a silný spomienkový optimizmus zase vsádzal Mikuláš Dzurinda. Jeho Modrí sú však ešte väčší prepadák, ako sa čakalo. Po prvých prieskumoch, kde ešte osciloval v rozpätí od 1,4 do dvoch percent, sa po troch zbytočných tlačovkách ocitli so ziskom 0,4 percenta medzi jasnými politickými molekulami.

O obskúrnej strane ZA ĽUDÍ, ktorú vedie Remišová, disponujúca dnes jedinou poslankyňou Šutekovou (mimochodom, je náhradníčkou za Remišovú), škoda utratiť čo len slovo. Ak tak máme urobiť, tak môžeme len trpko konštatovať, že ju nikto nechce a ak vôbec nakoniec niekde skončí, tak v náručí svojho stvoriteľa, rozumej Matoviča. Slovami jej bývalého kolegu Miroslava Kollára: tak esenciálne symboly ťažkého politického diletantizmu budú opäť spolu ohrozovať náš politický systém. Verme však, že s podstatne nižšou deštrukčnou silou, než tomu bolo v minulosti.

No a potom mal prísť čierny Peter volieb – premiérska a ministerská strana Demokrati. Spočiatku bolo všetko pripravené dobre. Agentúry boli správne „predvarené“, aby štyridsaťosem hodín po ohlásení odchodu Hegera z OĽANO a oznámení o vzniku novej strany, ju vystrelili takmer na päť percent. No potom prišlo vytriezvenie. Interné nezverejňované prieskumy ukázali, že táto squadra nedá viac ako tri percentá a na tejto hranici viac-menej aj uviazli. To, samozrejme, vedie k horúčkovitej snahe zachrániť sa bizarnými koalíciami, napríklad s KDH, ktoré ale nemajú žiadnu programovú ani personálnu logiku. Presne naopak, spojenie konzervatívcov s liberálmi v čase, keď sme boli tri a pol roka svedkami kultúrnych vojen, je niečo, čo sa zdravým rozumom nedá vysvetliť. Je až smiešne, že esencia politického oportunizmu Šeliga v snahe za každú cenu sa politicky zachrániť, vytvára absurdné konštrukcie, ktorých cieľom je jediné – jeho politické prežitie.

Veľmi pochybnú úlohu v tejto špinavej hre plnia aj niektoré prieskumné agentúry, ktoré vraj namerali „ťažko pochopiteľné synergie“ pri spájaní hodnotovo a programovo odlišných strán KDH a Demokratov. Vraj spojenie týchto protichodných strán dá spolu až o tretinu vyšší výsledok, než je aritmetický priemer. Tomu síce nemôže veriť nikto príčetný, ale ako nastolenie umelej témy je to dobré. V skutočnosti by to viedlo k podobnému efektu ako podpis „tolerančnej“ zmluvy, ktorú Alojz Hlina podpísal s progresívcami. KDH, ktoré stále osciluje okolo medzi štyrmi až šiestimi percentami, by to definitívne pochovalo.

V tejto súvislosti je však zaujímavé, že korporátne médiá a „mienkotvorcovia“ vôbec nepretláčajú oveľa prirodzenejšie spojenie radikálnych a liberálnych „atlantistov zo strany Demokratov Heger, Naď, Káčera a spol. so Šimečkovýcmi progresívcami. Prečo asi? Progresívci sú na mediálnom výslní a spojenie s ťažko kontaminovanými ľuďmi osobne a hlboko zodpovednými za katastrofálne vládnutie počas ostatných troch rokov, nesie so sebou ťažké politické náklady, a od tých majú byť progresívci ušetrení.

No a okrem toho tu ešte máme stranu SaS, ktorá okrem rebrandu na jednoslovný názov chce meniť hru. Nieto pochýb, že partia okolo politického marketéra Mareka Prchala, ktorý Babišovi vyhral viacero volieb, je plná profíkov, ale ak strana, ktorá nemá istotu, že bude v parlamente, o sebe rozhlasuje, že ide vyhrať voľby, tak sa stáva smiešnou. A smiešne strany voľby nevyhrávajú.

No a nakoniec tu máme hyperaktívneho Igora Matoviča, ktorý sa snaží zachrániť aspoň malé zlomky z ťažko premrhaného politického kapitálu. No a, bohužiaľ, musíme konštatovať, že sa mu to relatívne darí. Kým Demokrati, teda OĽANO 2 vytrvalo, aj keď pomaly klesajú, OĽANO pomaly stúpa a je dosť pravdepodobné, že bude otravovať politický priestor aj po voľbách v roku 2023.

Toľko teda pomery na koaličnej strane spektra. Ak sa neprihodí nič zásadné, o štrnásť dní sa pozrieme aj na opozičnú stranu politického spektra.

Zdroj: