Koalícia horko-ťažko “vysvetlila”, že vysoké ceny energií má pod kontrolou a v prípade potreby sú k dispozícii splátkové kalendáre, Richard Sulík sa zahral na odborníka, ktorý nedeľný obed okorenil o odborné slová zo sveta trhov s energiami, ktoré nejeden divák musel hľadať na internete a na Slovensku je nový problém, ktorý dokonca presahuje hranice. V Budapešti vzniká za podpory štátu a Viktora Orbána Súkromný kapitálový fond ornej pôdy, ktorého cieľom je nákup ornej pôdy v Strednej a Východnej Európe. Znamená tento postup maďarskej vlády, čiastočne namierený na juh Slovenska koniec priateľských vzťahov? Uvedomí si konečne Slovák cenu ornej pôdy, alebo zostaneme pri suchom konštatovaní, že pôda je prírodné bohatstvo?

Pri ohlásení možného nového hráča na trhu s pôdou muselo bežnému vlastníkovi pôdy, ktorý vlastní dva, tri hektáre rozdrobené v podieloch, zaplesať srdce. Veď konečne šanca zarobiť na dedičstve, ktoré sa vyše stovku rokov dedí a drobí z pokolenia na pokolenie, pričom jediným užítkom tejto rozdrobenej pôdy je svár v rodine o to, kto to zdedí tentokrát? 

Hoci napríklad na juhu Slovenska už boli akési pokusy o pozemkové úpravy, stále tu je na meter štvorcový viac majiteľov akoby bolo treba. Aktuálna hrozba z Maďarska, že Slovenská rodná hruda skončí vo vlastníctve cudzieho štátu, nie len o samotnom “scudzení” pôdy, ale je nutné na ňu hľadieť komplexne a nielen rýchlou úpravou zákona, ktorú navrhuje minister zahraničných vecí Ivan Korčok. Korčokova aktivita síce hasí momentálne vzniknutý oheň, ale jej ambícia vôbec nerieši problém slovenského roľníka, ktorý si nedokáže kúpiť pôdu či už pre malé financie, alebo ho odradí rozdrobenosť a doprosovanie sa stovkám vlastníkov, ktorí často ani nevedia, čo vlastne vlastnia a akú hodnotu to má…

Musíme si upratať doma, ohlasuje Korčok 

Iniciovanie zmeny zákona, ktorý bude nutné šiť horúcou ihlou zo strany ministra Korčoka síce pomôže zaplátať dieru hrubou záplatou, ale v konečnom dôsledku výsledkom bude, že politici môžu tému pôda opäť hodiť za hlavu s konštatovaním, že je to prírodné bohatstvo a pri žatve si “požmoliť” klas v ruke. 

Kým sa v Slovenskom pozemkovom fonde zatýkal jeden šéf za druhým a Pôdohospodárska platobná agentúra bude možno opäť v suchu, tak pôda a jej vlastníci si nič nevšimli! Vzťah k pôde najlepšie odzrkadľuje výrok súčasného predsedu Súdnej rady Jána Mazáka, ktorý Andreja Kisku okrem iného obhajoval slovami, že zubár Ján Franc urobil chybu, ak sa pozemky vo Veľkom Slávkove prihlásil po 17 rokoch, táto obhajoba poukazuje nielen na diletantstvo Mazáka, ale aj na  vzťah k pôde nielen od štátu, ale samotných vlastníkov, sudcov a spoločnosti ako takej.

Dlhodobé nájmy pôdy, ktoré sa v súčasnosti obmedzujú problém, na ktorom Mazák staval Kiskovu obhajobu čiastočne vyriešili. Družstvá a roľníci už pravidelne nielen vyplácajú nájom za prenajatú pôdu, ale každých 5 až 10 rokov obnovujú nájomné zmluvy, samozrejme tí seriózni hospodári… Avšak nájomná zmluva nijako neovplyvňuje ďalší prevod pozemku na nového vlastníka, či už predajom, darovaním alebo dedením, ktoré pozemky ešte viac drobí. 

Pôda nie je horúci zemiak, ktorej sa vlastník potrebuje zbaviť

Dôvodom prečo môžu maďarskí investori na trhu so slovenskou pôdou uspieť je najmä otázka peňazí. Ak sa súčasní “investori” do pôdy oháňajú zákonom o daniach, kde sú určené ceny pozemkov pre výpočet dane, tak niet divu, že ľudia si to vlastníctvo radšej nechajú, veď ich to “nepáli” a “jesť to nepýta”. 

Kupovať pôdu za približne 5 eur za hektár, lebo tak je napísané v zákone, ktorý maximálnu hodnotu ornej pôdy určuje na niečo cez 10 eur za hektár, je nielen smiešne, ale aj naivné. Súčasní vlastníci síce nemajú k dotyčným pozemkom poväčšine žiadny vzťah, či dokonca ani nevedia čo kde majú, ale hodnotu si cenia po svojom – “ak ja predám hektár, tak chcem aspoň pozemok na jeden dom”. Riešenie?

Okamžité “pustenie peria” vo forme pôžičiek s nízkym úrokom roľníkom, chovateľom žijúcich na Slovensku, ktorí chcú pôdu obhospodarovať. Okamžité riešenie neprededených pozemkov, ak je na Slovensku takmer 3 milióny nezistených vlastníkov, z ktorých väčšina by si dnes pamätala korunováciu Márie Terézie, tak už je načase týchto vlastníkov riešiť, a to radikálne, inak táto pôda nemá cenu pre kupujúceho a predávajúci si listy vlastníctva s podielovým vlastníctvom môže vystaviť, aby všetci videli, jeho majetok…

Keď sa už aj niekto rozhodne na Slovensku investovať do pôdy, tak získanie pár hektárov mu zaberie také množstvo času a peňazí, že investícia sa mu nevráti azda do konca života! Kúpa podielov, jednanie z desiatkami až stovkami vlastníkov, stovky eur minuté na vklady do katastra a nakoniec vysporiadanie spoluvlastníctva nezistených vlastníkov s Pozemkovým fondom, ktoré trvá v horšom prípade viac ako 5 rokov a v tom lepšom do 3 rokov.

Problémy aj mimo poľnohospodárstva 

Štátne nájomné byty či zjednodušenie verejného obstarávania síce poteší samosprávu, ale výstavba bytoviek samosprávami z pôžičiek Štátneho fondu rozvoja bývanie nájomné byty čiastočne, a zároveň veľmi elegantne problém s bývaním rieši. Predsa starosta, či primátor najlepšie vie, kde a koľko bytov jeho obec/mesto potrebuje… Ale opäť nastáva problém s pozemkami, ktoré obciam a mestám chýbajú!

Rozdrobenosť pôdy tak nie je len problémom poľnohospodárstva a špekulanti, ktorí kúpia pôdu “za babku” nerobia  problém len poľnohospodárom, ale samosprávam, ktorým chýbajú financie na vysporiadanie vlastného majetku, napr. futbalových ihrísk, nieto ešte na kúpu parciel na rozvoj obce, výstavbu bytoviek apod. Dokonca majú obce a mestá problém udržiavať cesty, ktoré síce majú vo svojej správe, ale pozemky pod nimi patria v lepšom prípade žijúcim vlastníkom, s ktorými je možná dohoda, v tom horšom na neživých, kde možnosť dohody padá. Ak je v kastrastri obce so 700 obyvateľmi 2600 nezistených vlastníkov, tak aj to najjednoduchšie verejné obstarávanie tejto obci nepomôže! 

Notári nezistených vlastníkov predeďujú s “veľkou radosťou”, veď komunikovanie s desiatkami dedičov, a to za kúsok zabudnutej zeme je doslova balada pre notára! Nádejný dedič má možnosť spoznať rodinu z dvadsiateho piateho kolena, ktorú v živote nevidel, aby im vysvetlil, že pod jeho domom je spoluvlastníkom prapraprapra otec, ktorého hrob už neexistuje a potrebuje ich splnomocnenie, aby ho konečne mohol mať vysporiadaný. Samozrejme, niektorí dedičia sú skalopevne presvedčení, že sa ide dediť zámok a u notára sa na desať ľudí delí rovným dielom pätina pozemku s rozlohou 150 metrov štvorcových. Potom už “len” 90 dní na zápis do katastra a prichádza možnosť odpredaja pozemku doteraz nezisteného vlastníka… Naozaj je najväčším problémom verejné obstarávanie? Kedy dá obec so 700 obyvateľmi “do poriadku” tých 2600 nezistených vlastníkov, ktorí často blokujú opravu ciest, vysporiadenie futbalového ihriska, či pozemkov pod obecnými úradmi? 

Len, aby to nezískali Maďari!

Rozzúrenie sa nad drzosťou Maďarov, ktorí majú v pláne kupovať ornú pôdu na juhu Slovenska je síce správne, veď ide o slovenskú rodnú zem, lenže je na čase otvoriť diskusiu čo vlastne s tou slovenskou hrudou chceme, resp. vieme urobiť! Ak má hodnotu pre zahraničných investorov a štáty, tak sa na rovinu pýtajme: Akú hodnotu má pre nás? 

Pri výstavbe veľkých fabrík sa riešenia našli lusknutím prsta, napríklad pod kostolíkom v Dražovciach na úrodnej pôde bez problémov vyrástla automobilka, ale pre roľníkov sa rýchle riešenia akosi nenašli, podobne neexistujú riešenia pre samosprávy topiace sa v problémoch s tisíckami nezistených vlastníkov. Skončí diskusia o pôde pri “prírodnom bohatstve” a konštatovaní, že investície Maďarov patria za Dunaj? Alebo sa konečne nájdu zhodné riešenie pre majiteľov pôdy, poľnohospodárov, či samosprávy, ktorých investície blokuje rozdrobená pôda? 

Korčokove riešenie síce hasí problém so susedom, ale oheň doma horí veselo ďalej…