Top udalosťou tohto týždňa bola návšteva premiéra Fica v Moskve. Niet pochýb o tom, že bez vyhlásenia prezidenta Zelenského, že zastavuje tranzit plynu cez Slovensko, stretnutie v Moskve by sa nekonalo. Premiér Fico v zásade nemal na výber samozrejme, ak nechcel nechať vydierať priekupníkmi, ktorí nám sú ochotní „prebalený“ ruský plyn, ktorý vydáva za azerbajdžanský, či iný predávať s 30 % prirážkou. Je jasné, že niečo urobiť musel, a ak aj nenašiel podmienky tranzitu plynu za prijateľných podmienok, je jasné, že premiér musel konať. Ak by nekonal, všetci jeho dnešného kritici by na ňom nenechali suchú nitku, pretože neurobil nič pre to, aby náš priemysel a domácnosť mali lacnejší plyn. Všeličo možno súčasnej garnitúre vyčítať, ale nie to, že by sa nesnažila zabezpečiť pre Slovensko energiu za výhodné ceny. V decembri navštívila s tým istým zámerom Petrohrad ministerka hospodárstva Denisa Saková a rokovala s vedením Gazpromu. Nech už to dopadne akokoľvek, slovenská diplomatická ofenzíva predsa len mala významné dôsledky . Slovensko sa môže stať štátom, na ktorého území sa budú konať mierové rozhovory medzi Ruskou federáciou a Ukrajinou. Je veľmi pravdepodobné, že doba, kedy sa rozhovory dostavia, bude už čoskoro, pravdepodobne v roku 2025. Novozvolený americký prezident Trump jasne naznačil, že nebude pokračovať vo falošnej a zúfalo neefektívnej politike svojho predchodcu Bidena. Prelom v Rusko-Ukrajinskom konflikte tak môže nastať už relatívne veľmi skoro, možno už na jar. A je dobré, že Slovensko je v tomto spore viac menej neutrálne. Alebo presnejšie povedané, na rozdiel od väčšinou poslušných krajín hlúpo neopakuje dávno vyvrátený naratív, že Rusko je agresor (čo je), ale že rokovania o mieri sa môžu začať len vtedy , ak sa vrátia hranice Ukrajiny, ktoré mala v roku 1991, či ak Rusko vráti Krym a podobne. Takýmto rečiam už nikto neverí, kto disponuje elementárnou mierou súdnosti a neveria tomu ani tí, ktorí to stále vehementne hlásajú. Naopak – je najvyšší čas, aby niekto jasne a jednoznačne povedal, že kolektívny Západ je krajne pokrytecký, že to, čo sa deje na Ukrajine, je klasická proxy vojna, ktorej cieľom je prostredníctvom Ukrajiny oslabovať Ruskú federáciu, a že miera podpory Ukrajiny je len na takej úrovni, aby frontová línia okamžite neskolabovala. Inak povedané, kolektívny Západ vedie s Ruskom vojnu prostredníctvom Ukrajiny takpovediac do posledného Ukrajinca. Iste, verejne deklarovať niečo aj dôležitý cieľ EÚ , ale veľkú odvahu si vyžaduje už samotné nekonanie v tejto línii a hľadanie ciest k mieru , či skôr prímeriu. To bude možné len vo formáte, územie za mier. Môžeme dnes zoširoka diskutovať, ako to nakoniec bude, či sa Putin uspokojí s anexiou územia, ktoré zodpovedá frontovej línii. A samozrejme nevieme, ako to skončí s Putinovou požiadavkou na to, aby sa Ukrajina definitívne vzdala ambície na vstup do Severoatlantickej aliancie.
