Ak si chceme definovať suverenitu členskej krajiny v rámci EÚ, tak jej naplnenie je možné len vtedy, ak pri zásadných rozhodnutiach v rámci EÚ existuje niečo ako jednomyseľnosť, alebo inak, právo veta. To je pre mňa alfa a omega pri rozhodovaní sa, či má zmysel bojovať o reformu únie, alebo odísť. Bohužiaľ, to čo nastalo po ratifikácii Lisabonských zmlúv, teda rozriedenie jednomyseľnosti a zavedenie väčšinového váženého hlasovania, sa začalo často zneužívať. Každý človek, ktorý pravidelne sleduje vývoj diskusie o EÚ vie, že v akýchsi opakujúcich sa cykloch sa stále znova a znova otvára otázka federalizácie EÚ a teda podriadenia sa menšiny väčšine. Vzniká taká pravidelná perióda, vždy keď sa vyskytne nejaký vojnový konflikt – Irak, Afganistan, spor Ruskej federácie a Ukrajiny, začne sa hovoriť o tom, aká nedvižná a neefektívna je politika EÚ, ako nie je schopná sformovať jeden jasný a jednotný politický názor a ako je prepotrebné s tým niečo robiť. Problém je v tom, že Európa často ani nemá spoločný názor na zásadné geopolitické udalosti a je dobré, že je to tak. Ak texaský kovboj George W. Bush robil svoju chorú a falošnú zahraničnú politiku v Iraku, Nemci a Francúzi ho za to tvrdo kritizovali a bolo dobré , že to robili. Vtedy, naopak sa poslušný americký pudlík Tony Blair servilne slúžil svojmu americkému bossovi a vyhrážal sa prístupovým krajinám, že ich laxnosť pri podpore tohto veľmi nešťastného vojnového dobrodružstva ich pri vstupe poškodí. Arogancia, povýšenosť, či doslova vydieranie boli už vtedy v repertoári európskych mocností, dobré však na tom bolo, že v hlúpom proamerickom postoji bola vtedy Británia osamotená. Zároveň sa ukázalo, že je dobré, že jednotná európska zahraničná politika neexistuje a je dobré, že neexistuje. Snahy o federalizáciu, teda hlasovania pri takýchto veciach sa zamietli a aj keď máme vysokú komisárku pre zahraničnú politiku Kaju Kallas, jej veľmi malá osobná autorita ju robí skôr smiešnou, než obávanou. Vráťme sa však k pomerom v EÚ po Lisabonskej zmluve…
