Univerzity a veda

Sme svedkami masifikácie vysokého školstva, je adekvátne, že také vysoké % má druhý stupeň VŠ vzdelania? 

Netrpí tým kvalita vysokého školstva? 

Aká je štruktúra VŠ, zodpovedá potrebám trhu práce?

Je reálne , že sa začnú niektoré univerzity zlučovať? 

Prečo sa žiadna zo slovenských univerzít nedostala do Šanghajského rebríčka?

Prečo sme svedkami exodu slovenských študentov predovšetkým do Česka, ale aj inde? 

Čo robia v zahraničí lepšie?

Sú kritéria ktoré má akreditačná komisia adekvátne? 

Je scientomertia tou dobrou cestou, ako merať kvalitu akademických pracovísk?

Pomôže ku kvalite univerzít  zavádzanie transgendrových záchodov?

Kde sa to skončí, chceme prebrať z amerických univerzít to najhoršie?

 Splnilo oklieštenie akademických slobôd svoj cieľ, posunuli sa univerzity na vyššiu úroveň a začali viac reagovať na trh práce?

Ako ďalej so slovenskou vedou?

Transformácia SAV zamrzla.

ČSAV sa transformovala, zákonom ktorý jej dáva viac autonómie a možností spolupracovať so súkromným sektorom.

Odkaz na Spotify:

PREPIS PODCASTU:

Roman Michelko: Vážení poslucháči, dovoľte,aby som vás privítal pri pravidelnom podcaste Veci Verejných. Dnes sa budeme rozprávať o strednom a vysokom školstve a našou hosťom bude bývalá štátna tajomníčka na ministerstve školstva, Oľga Nachtmanová. Vitaj.

Oľga Nachtmanová: Dobrý deň prajem poslucháčom. Som veľmi rada, že som opäť, tu a mám možnosť priblížiť poslucháčom situáciu na stredných a vysokých školách.

Roman Michelko: Aby sme celé školstvo prebrali, veda je samozrejme tiež súčasťou tohto rezortu. Dobre poďme teda k strednému školstvu, tam je viacero vecí. Prvá a základná, si pamätám, keď som ja študoval, tak v učebniciach bol náklad 90 000, čo bol populačný ročník. Ja som v tom piku husakových detí. Dnes je cirka polovičný populačný ročník, ale sú tam rôzne výkyvy máme od 90-tok tá generácia, ktorá sa vtedy narodila má odložené materstvo a tak ďalej. Sú niektoré také vlny, kde ten populačný ročník je o dosť vyšší, než predchádzajúci. Nedávno v Čechách sme videli, že tam skolaboval trh stredných škôl. Preto, lebo minimálne vo veľkých mestách bol obrovský pretlak, boli tam až skoro také tragédie menšie, že sa nedostali na školy ľudia s veľmi dobrými výsledkami, ktorí by pred pár rokmi boli v pohode ľavou zadnou tam. U nás je vlastne plánovanie týchto kapacít na úrovni žúp. Je nebezpečenstvo, že by sa niečo podobné mohlo vyskytnúť aj u nás.

Oľga Nachtmanová: Ja o tejto situácií na Slovensku nemám vedomosť. Čiže asi takéto niečo ako prebieha v Českej republike, asi na Slovensku nie je. Určite by sme sa o tom dozvedeli, minimálne z médií. Ja som túto otázku nekonzultovala, ako to je. Viem, že bol pretlak svojho času, osemročné gymnázia. Ale táto situácia sa práve za našej vlády vyriešila, že sa stanovila na celé Slovensko 5%. Teda, aby tam išli ozaj tí najlepší, pretože vieme aká tam bola predtým tá situácia. Ešte, keď je nastavené financovanie, že dieťa je nositeľom peňazí, tak tie osemročné gymnáziá, si naberali oveľa viac, ako bolo únosné pre naše podmienky. Takže toto sme upravili. A myslím si, že táto situácia sa práve tým pádom vyriešila. O ostatných stredných školách nejakú vedomosť nemám, ale sám vidíš, že niektoré stredné školy práve hľadajú študentov.

Roman Michelko: Áno tak priemyslovky, alebo nedajbože učňovky a stredné odborné školy, je obrovský tlak na všeobecné vzdelávanie na gymnáziá. Tie sú rôznej úrovne, sú elitné bratislavské, kde vždy bol obrovský pretlak, Tomášiková, Meditka a podobne, Bilíková a podobne. A potom sú také, nechcem ani radšej menovať, ale všetci vedia, jedno súkromné gymnázium, kde ak všade inde ho vyhodia, tak tá adresa to istí.

Oľga Nachtmanová: Ale to asi všetci na Slovensku vieme. Prepáč ja ti budem oponovať, ja by som nepovedala, že Bratislava má tie elitné gymnáziá. A niekde inde sú slabšie.

Roman Michelko: Poštová je tiež dobrá v tom ratingu. To je v Košiciach.

Oľga Nachtmanová: Myslím, že aj iné mestá na Slovensku.

Roman Michelko: Sú, ale tu je väčšia koncentrácia. V Bratislave je možno 20 a prvá sedmička je taká, že obrovský pretlak.

Oľga Nachtmanová: Ale to je kvôli tomu, že Bratislava má najviac tých detí. Čiže sa stanovilo, že tých 5% je pre celé územie Slovenska, to neznamená, že každý kraj má tých 5%. Pretože….

Roman Michelko: Aby to bolo jasné, teraz hovoríme o osemročných gymnáziách. Ja hovorím, všeobecne aj o štvorročných. Tuším, že jeden čas až 23% populačného ročníka v Bratislave. A viem, čo to urobili s tými triedami v Bratislave, že všetci, ktorí mali len troška študijné predpoklady mnohí, ktorí ani nemali študijné predpoklady tam išli a znižovali úroveň a tak ďalej. Toto malo rácio, tuším, že prvýkrát pokus numerus clausus, bolo ešte za Mikolaja. On myslím, že začal s týmto, zrejme potom za vašej garnitúry sa to dotiahlo. Čo je fajn a naozaj treba povedať, nech na tie osemročné idú iba ľudia s výraznými študijnými predpokladmi. Nech to nie je také, že sa vybielia triedy a že sa zlučujú triedy na základných školách a všetci tí najlepší odídu. Nie toho, kto by ťahal.

Oľga Nachtmanová: No teraz ideš už aj ty k negatívam osemročných gymnázií. Ale ja to poviem, aby poslucháči vedeli, keď sme povedali, že v Bratislave podstatne viac. Tých 5% pre celé Slovensko, v štvrtej triede sa robí počet detí v jednotlivých školách, v jednotlivých krajoch a podľa toho sa nastaví, koľko bude ten ďalší rok potrebné otvoriť tried v osemročných gymnáziách. A samozrejme, keďže Bratislava má najviac detí, tak tým pádom je tam tých osemročných gymnázií podstatne viac. Je to viac ako tých 5%, ale máme mestá na Slovensku, kde to percento je podstatne nižšie. Dajme tomu 2,3%.

Roman Michelko: Spriemeruje sa to na 5%.

Oľga Nachtmanová: Áno, spriemeruje sa to na 5%. Ale naozaj aj tie štvorročné gymnáziá, aj tie osemročné, nemôžeme hovoriť, že Bratislava má. Ja sama som svojho času na jedinom gymnáziu. A bola som na inom gymnáziu, nie som z Bratislavy, a v ničom sme nezaostávali.

Roman Michelko: O tom niet pochýb. Na prvom mieste  v ratingu je často krát Poštová z Košíc, potom Sučany majú bilingválne, teda bilingválnych je veľa, ale to má na humanitné vedy veľmi dobrý cveng. Banská Štiavnica mala niekde, však chodili tam zahraniční študenti, super elitné iba štvrtý ročník, posledný. Všetci, ktorí išli do zahraničia, všetci diplomati, ak išli na MGIMO, tak išli cez Štiavnicu. Aj Haščák, aj kde kto. Áno rozhodne treba povedať, že nie len v Bratislave sú špičkové gymnázia. Ale tu je taká koncentrácia, že Bratislavčania vedia, že sú ako keby áčkové, brečtanová liga, a potom sú také priemernejšie. Potom sú aj také, nie veľmi dobré s elitným cvengom, to neznamená, že bratislavské gymnázium je elitné gymnázium. Len niektoré z nich sú také, nie sú to súkromné, ale tie, čo majú tradíciu.

Oľga Nachtmanová: Áno, tu myslím treba povedať, že za všetkým je ľudský faktor, záleží akých pedagógov má to gymnázium, či je ten pedagóg dostatočne na tých študentov náročný. A v tejto dobe je to dosť ťažké, pretože to hodnotenie pedagóga medzi študentmi hrá veľmi veľkú úlohu. A veľakrát ešte tie deti nevedia zobrať tú pridanú hodnotu toho prísneho učiteľa. Ja, keď som chodila na besedy so študentmi, práve na gymnázia som chodila veľmi často. Apelovala som na študentov, vážte si učiteľov, ktorí sú na vás nároční, lebo im skutočne záleží na vašom osude. Povedzme si, ja som pedagóg, ty vieš o čom to je, nie je  nič ľahšie, ako dať všetkým výborné známky. Nemáš vlastne žiadnu  starosť.

Roman Michelko: Áno, ale potom prídu na iný druh školy a tam vybuchnú. Takže to je jasné, plus sa dnes robia aj monitory, výsledky maturít a tak ďalej a tieto výstupné testy do značnej miery ilustrujú kvalitu. Lebo jedna vec je, že sa preplachtí nejako štúdiom a potom príde hodina pravdy. A tie ratingy tých gymnázií to ukazujú. Oni sú zrejme podľa kvality na maturitách slovenčina, matematika a tak ďalej a tam sú tie percentily. Na rozdiel odo mňa, za našich čias to bolo veľmi subjektívne, každá škola si dala vlastné maturitné otázky, aj vlastné témy a neviem čo všetko. A boli vyhlasované témy.

Oľga Nachtmanová: To je už minulosť.

Roman Michelko: To je už minulosť, teraz máš percentil a tým pádom sa môžeš v rámci Slovenska objektívne porovnať. Na ktorom leveli si, na ktorej úrovni.

Oľga Nachtmanová: Práve tu si myslím, že veľký problém v tom hodnotení je veľká miera subjektivizmu, pretože sama škola si stanovuje kritéria, ako bude hodnotená. Žiaľbohu je to tak, proste chýba nám v spoločnosti jednotná štátna politika, čo sa týka aj vzdelávania na tých stredných školách.

Roman Michelko: Ale ten monitor…

Oľga Nachtmanová: Tak ten monitor to môže objektivizovať, ale tiež sú tam také mnohé otázky.

Roman Michelko: Jasne, je to fajn, že tá miera subjektivizmu oproti nám je menšia, lebo sú centrálne aj maturity. A potom sa ti ukáže, že v rámci celého Slovenska, v tomto predmete, táto škola má taký percentil. Toľko percent, takže tam sa to ukazuje relatívne objektívne.

Oľga Nachtmanová: Ale predsa len zostanem pri tej jednotnej štátnej politike, čo sa týka aj základných škôl aj tých stredných. Proste chýba nám vízia vzdelávania, čo je vôbec cieľom vzdelávania na Slovensku. Myslím si, že toto je prvé, čo by sme mali urobiť, keď začneme vládnuť. To je ten optimistický variant.

Roman Michelko: Dobre, poďme k tomu, čo si vravela, že nafokusovať vzdelávania na požiadavky trhu práce. Taký model bolo duálne vzdelávanie, rozvinulo sa to u vás, teda za vašej garnitúry. Ako dnes to pokračuje, koľko percent podnikov sa zapojilo do duálneho vzdelávania? Je to úspešný projekt, alebo nie? Narastá to alebo stagnuje? Ako by si s nejakým odstupom hodnotila tento projekt?

Oľga Nachtmanová: No ja si myslím, že to je dokonca veľmi úspešný projekt. Aj keď sa niektoré podniky tomu bránili vstúpiť do tohto systému. Myslím si, že zistili, že sa im to veľmi vyplatí, má to veľmi vysokú pridanú hodnotu. Tu by som trošku spomenula, hoci nebolo vzdelávanie odborné spracované legislatívne, ale cez to všetko sme tu mali lastovičky, ktoré toto vzdelávanie, hoci sa nevolalo duálne, nerozvinuli.

Roman Michelko: Soták.

Oľga Nachtmanová: Presne tak, spomeňme si pána Sotáka. Ja som svojho času vystúpila aj na Rade, teda v Bruseli, keď sme prejednávali na pracovnom obede práve duálne vzdelávanie. Tak som oboznámila kolegov, že my sme prví na svete, ktorí sme prišli s touto myšlienkou. Ak si spomínaš, Baťove školy práce a rozvoja, to bolo vlastne…

Roman Michelko: Ale aj za socializmu mali podniky svoje učňáky, a tam si svoj dorast vychovávali. To bol štandard.

Oľga Nachtmanová: Čiže oni nadviazali na tie Baťove školy. A rozvinuli to na nový ekonomický systém a práve toto bol problém, že by sme to so zmenou sociálno-ekonomického vzdelávania neprozreteľne vyhodili. No a toto si práve ustrážil, práve spomínaný pán Soták. Ktorému, podotýkam nikdy nechýbala kvalifikovaná pracovná sila. Pričom nevyužíval tie výhody, ktoré teraz so zákonom pri duálnom vzdelávaní pre podnikateľské subjekty nastali. Proste zákon rozvinul aj tieto parametre. Podniky, ktoré sa zapoja do duálneho vzdelávania, majú napríklad mnohé úľavy na daniach. Študenti majú na toto finančné zabezpečenie motivačné štipendium, príspevok na stravu, na oblečenie, dokonca, ak sa požaduje aby bol stopercentný  zdravotný stav, či už fyzické zdravie, alebo psychické zdravie, aj toto si môžu uplatniť jednotlivé podnikateľské subjekty ako úľavu na daniach. Zoberme si takých železničiarov, žiakov, ktorí sú práve v týchto odboroch. Proste musia mať perfektný zdravotný stav.

Roman Michelko: A samozrejme aj tí absolventi majú zabezpečenú kariéru, môžu nastúpiť do tej firmy a firma vie, koho tam má. Už pozná tých svojich absolventov, vie kde ich dať. Čiže fokusuje aj tú odbornú prípravu tak, aby išli na presné požiadavky trhu práce, konkrétne tej firmy.

Oľga Nachtmanová: Inak tu vznikla taká otázka, že čo tí malí, ako my. Veď my nemáme na to, aby sme založili školu, kde sa budú teoreticky vzdelávať a potom u nás robiť, praxovať. Boli príklady dobrej praxe so Žiarom nad Hronom, keďže nám jeden podnik skončil. Ale tam bola perfektná prax, keďže bolo niekoľko podnikateľských subjektov, vytvorili také určité konzorcium, a mali Strednú odbornú školu, kde tí žiaci mali vzdelávanie teoretické, a potom chodili do tých jednotlivých firiem. Podľa toho, že s ktorou firmou mali podpísanú zmluvu. Myslím si, že toto je tiež veľmi zaujímavý model.

Roman Michelko: Jasne, každý kto chce, tak hľadá cestu.

Oľga Nachtmanová: A vieme ako funguje duálne vzdelávanie napríklad vo Volkswagen v Bratislave. Ja som sa tam bola osobne pozrieť, svojho času keď som videla tie roboty, tie prístroje s ktorými tie deti robia, no bolo to niečo úžasné. Práve toto je problém, že mnohí ľudia si, ak dieťa chodí do systému duálneho vzdelávania, že to je niečo….

Roman Michelko: Robotnícke, ale pri CNC strojoch je to už dosť odborná záležitosť. To nie je tak, že niekde hrdlačia v špinavých, zamastených veciach. Niekedy v tých automobilkách je čistota pomaly ako v nemocniciach.

Oľga Nachtmanová: Žiadne špinavé montérky, práve naopak, všetci mali svetlo šedé. A keby si videl tie náročné učebnice, čím všetkým museli prejsť, keby si videl ako manipulovali s tým strojom. Rovnako som bola pozrieť aj v Podbrezovej. Stále sa vraciam k tomuto príkladu, hoci to duálne vzdelávanie stálo obrovské náklady, lebo dovtedy do toho štát nič nedával. Teraz si zober, cez to všetko to Soták rozvíjal. Tým deťom sa venoval, ja poviem príklad, aj keď to nemal v daňovom základe. Keď končili, tak im zabezpečil na to vyraďovanie z vlastných nákladov oblečenie. Na jednom takom vyradení som bola, a tam som videla taký ľudský rozmer, lebo bol tam chlapec, ktorý mal baganče, toto som podcenil, mal som myslieť aj na tento prvok.

Roman Michelko: Samozrejme, v každej spoločnosti sú aj nejakí vizionári a Soták je bezpochyby jeden z nich. A pochopil, že investícia do vzdelávania sa vždy vráti, a nebol úzkoprsí ako niektorí iní, ktorí si mysleli, že na ulici je  ľudí na každé miesto. Dnes už naozaj nie je a určite nie kvalifikovaných. Takže toto je jedna vec, ešte posledná vec k tomuto. Často sa hovorí, že ďalšia línia sú lýcea, kde je všeobecné vzdelanie a zároveň je tam nejaká odborná nadstavba. Teraz práve český minister školstva hovoril, že mnohé gymnázia by sa mali transformovať na lýceá, kde by mal byť aj praktický rozmer a podobne. Je u nás tiež takýto model, taký hybrid medzi odbornou školou a gymnáziom?

Oľga Nachtmanová: Priznám sa, že tomuto som sa nevenovala, tejto otázke. Ale tak ako si to načrtol, má to svoje opodstatnenie.

Roman Michelko: U nás máme tuším Evanjelické lýceum v Bratislave, ale to je v podstate gymnázium.

Oľga Nachtmanová: Áno.

Roman Michelko: Bilingválne, ktoré má dobre jazyky, ale to je v podstate len názvovo.

Oľga Nachtmanová: Zamýšľam sa nad tým, že čo by to prinieslo. Je to v podstate taká obdoba, my napríklad máme v zákone trojročné pomaturitné štúdium. Čo je možno si počul o tom titule, diplomovaný…

Roman Michelko: Nadstavba.

Oľga Nachtmanová: To nie je nadstavba, to je riadne štúdium, kde končíš s diplomom, diplomovaný špecialista. Čiže to je také vyššie odborné vzdelanie, to je veľmi dobrá cesta. Tam práve tie praktické veci získavaš.

Roman Michelko: Ja si pamätám, ja som pred 20-timi rokmi bol hovorca rektorskej konferencie, a vtedy viem, že napríklad STU mala jednu fakultu odborných štúdií, čo bol taký nižší stupeň inžinierskeho. Podľa schule, tie nemecké modely, to sú akože odborné vysoké školy bez nadmiery prírodovedných, alebo matematicko-fyzikálnych predmetov. Čiže viac orientované na prax a toto bola, ako keby slepá ulička. V Nemecku tam majú titul inžinier a diplomovaný inžinier. Bola aj taká fakulta, ale potom sa s materiálno-technickou zlúčila. A bolo viac na odbornú prax a menej tých odborných prírodovedných predmetov. Je fakt, že u nás sa ten prvý stupeň vysokoškolského vzdelania až tak nechytil. Sú niektoré, že stačí aj prvý stupeň, ale 80-90% ide na druhý stupeň, kde je najväčší počet. Prečo sa u nás, prechádzame plynulo k vysokoškolskému toto nechytilo, ako keby dopyt po bakalároch nie je.

Oľga Nachtmanová: Ja sa k tomuto vyjadrím, ale nedá mi  vrátiť sa k tomu trojročnému pomaturitnému štúdium, pretože verejnosť je o tomto veľmi málo informovaná.

Roman Michelko: Vie sa o bakalároch, ale toto ani…

Oľga Nachtmanová: Teraz si zober, že sestrička, ktorá skončí zdravotnícku školu a zostane na trojročné pomaturitné štúdium, skončí ako diplomovaná špecialistka.

Roman Michelko: Bakalárka.

Oľga Nachtmanová: Nemusí byť bakalárka.

Roman Michelko: Aký je v tom rozdiel, lebo obidve sú tri roky.

Oľga Nachtmanová: Rozdiel je v tom, že toto je akože vysoká škola. Žiaľbohu, my sme preto zaviedli to pomaturitné štúdium, lebo sa nám tu rozmohli ošetrovateľské fakulty, množstvo profesorov. Veď si zober len pomer, koľko máme obyvateľov my, koľko má Česká republika, a my podstatne viacej máme v tejto kategórii profesorov. A to súvisí s tým, že sa zrušila kategorizácia vysokých škôl, ktorá bola tiež zavedená pri našej prvej vláde. Myslím si, že to malo opodstatnenie.

Roman Michelko: A,B,C, D, čo boli?

Oľga Nachtmanová: Čiže univerzity, vysoké školy lepšieho stupňa, potom také tie, kde mali iba to bakalárske vzdelávanie. Toto ale už je minulosťou, to sa zrušilo, pretože zo strany vysokých škôl, silný lobbing. Ale vrátim sa k tým bakalárom, prečo to u nás nie je. Zoberme si, ako sa robil Zákon o štátnej službe. To sú roky prvej Dzurindovej vlády, a potom Zákon o prácach vo verejnom záujme. Všade sa nastavili, na všetky pozície minimálne druhý stupeň. Veď to bolo zúfalé, niektorí 50-tníci majú za sebou 30 ročnú prax, a oni si museli robiť vysoké školy. A keby mohli ostať na tom bakalárovi, ale museli ísť ďalej. Týmto sa už degradoval bakalársky stupeň. Povieš si, že sa to mohlo zvrátiť, ale vieš, ak je niečo fakt v systéme, vidíme, ako to je s vysokými školami. Veľmi ťažko sa takéto…

Roman Michelko: Pre tých 50-tníkov neboli nejaké výnimky, lebo väčšinou viem, že napríklad zdravotné sestry od ročníku 72 majú výnimku, že sa nemusia doškoľovať. Nemusia ísť na bakalárske, magisterské štúdium. Že je tam kvôli veku.

Oľga Nachtmanová: Ja osobne som učila pani, diaľkárku, musím povedať, že bola úžasná, to bola jedna z mojich najlepších študentov, ktorých som počas svojej kariéry mala. Tá mala viac ako 50, a musela si robiť vysokú školu.

Roman Michelko: Čo je úplne absurdné, pri zdravotných sestrách úplne zbytočné. Je rozdiel medzi magistrou na ošetrovateľstve, ktorá má 5 rokov a lekárom, ktorý má 6 rokov, je potom neporovnateľný. My sme prešli na hlúpy európsky systém, ktorý nedáva žiadnu pridanú hodnotu. Vysokoškolsky vzdelaných ľudí dáva na úroveň práce stredoškolákov. Tam išlo aj o kompetencie, ale to je aj špecifická vec tých fakúlt.

Oľga Nachtmanová: Sestričky to je veľmi zaujímavé. Na lekárskej fakulte aj niektorí pedagógovia povedia, že v tých rokoch, keď ich nútili ísť na tie vysoké školy, tak buď tam bola neznalosť, alebo cieľ. Pretože v tých smerniciach nebolo napísané, že to má byť vysoká škola, tam bolo uvedené, že high schol. A high school je stredná škola. Čiže tá naša maturita zo zdravotnej školy. To je môj osobný názor a konzultovala som to s viacerými a konzultovala som to s viacerými lekármi a povedali, že to bolo plne vyhovujúce. Ja ti poviem aj taký absurdný príklad, to mi rozprával jeden lekár, svoju osobnú skúsenosť. Jeho sestrička si urobila bakalárku, a potom magister, a potom si ešte urobila PhD. Na ošetrovateľstve jej kázal niečo s pacientom, a ona mu to odmietla s tým, že ona to robiť nebude, pretože ona má vyššie vzdelanie ako on. Takže aj s takouto absurditou sa môžeme stretnúť. Dobre poďme k tomu, čo ja najviac vnímam ako problém vysokého školstva. A to je extrémna masifikácia vysokého školstva, čím klesá priemerná úroveň. Je všeobecne známe, že na technických odboroch nie je možné dávať príklady, ktoré sa úplne bežne dávali pred 20-timi rokmi, pretože úroveň maturantov je podstatne nižšia. Tak isto ako máme veľmi nevyváženú ponuku vysokoškolského vzdelania s potrebami trhu práce. Máme predimenzované fakulty humanitných vied a právnických. Za mojich čias bolo právo Košice, Bratislava. Dnes máme neviem 8,9,10 fakúlt a ešte máme všelijaké detašované pracoviská od nechváľne známych Kaskád. Absolventom tejto školy je napríklad veľký expert Ondro Dostál, to aj vidno na ňom. Tuším, že je 36 verejných vysokých škôl.

Oľga Nachtmanová: Áno, áno. Číslo máš dobré.

Roman Michelko: A plus ešte súkromné, to akože navrch.

Oľga Nachtmanová: Nie to je vrátane súkromných. Prosím nestraš, to by bolo.

Roman Michelko: Tých fakúlt je akože enormné množstvo. Ak si zoberiem môj odbor, za mojich čias boli 4 katedry histórie. Jedna v Nitre, jedna v Banskej Bystrici, jedna v Prešove a jedna v Bratislave. A možno ešte Pedagogická v Bratislave, tak päť. Dnes je ich asi 24 a je polovičný populačný ročník, čo s tým?

Oľga Nachtmanová: Veď toto je ten problém, že sa zrušila tá kategorizácia, my sme s tým chceli robiť poriadok svojho času. Ale potom prišla krátka vláda, vieme ktorá, a vtedy mimochodom vznikli dve nové súkromné vysoké školy. Za tých krátkych 18 mesiacov, keď bol pán Jurzyca ministrom školstva. Mimochodom aj toto treba poslucháčom spomenúť, pretože v médiách aj v diskusiách často krát počuješ, že za Fica vznikali súkromné vysoké školy. Musíme to uviesť na pravú mieru, práve vôbec nie. Za Fica nenájdete jednu školu, ktorá by za neho vznikla. Ja si pamätám, keď bol ministrom školstva pán Mikolaj. On mal veľké tlaky, práve tie dve, ktoré vznikli následne, aby ich otvoril. On ich odmietol a práve preto zaviedol tú kategorizáciu, aby sa nepristupovalo ku všetkým vysokým školám rovnako. Toto je ten problém, že potom aj tie kvalitné, aj tie, ktoré mali to renomé, začali znižovať nároky. Mne to tiež hovorili kolegovia, aj z techniky, aj to, čo si ty povedal, dvanásťnásobne dávajú nižšie nároky, lebo by im tam nešli tí študenti.  Jasné, že sú vynikajúci. Majú tam množstvo úžasných študentov, tiež záleží od toho, ako ich dokážu motivovať a podobne.  A je množstvo mladých ľudí, ktorý to proste baví. Žiaľbohu mnoho mladých ľudí študuje kvôli titulom a potom, keď počuješ… Ja , že som hlúpy? Veď mám tri vysoké školy. Už som sa aj s týmto stretla. A je naozaj fakt, že teraz robí vysokú školy aj taký človek, ktorý by ju v minulosti nepotreboval. Mal by maturitu, teraz k tým maturitám, keď si povedal. Ja som tohto roku mala prvý krát, keďže učím v treťom ročníku, akurát bakalárov, ktorí končia, tak to boli presne ten ročník, ktorý nematuroval. A poviem ti fakt sa to odrazilo. Mala som aj veľa záverečných prác, bolo to pre mňa podstatne náročnejšie, ako po minulé roky. Poviem ti príklad. Ja mojej študentke vysvetľujem podrobne, hoci to mala vedieť, lebo robila z toho skúšku. A ona mi nabudúce donesie to isté. Ona ani nepochopila, čo som jej chcela povedať. Ja som jej musela viac menej lopatisticky dopísať. Toto nás čaká a ja sa toho obdobia obávam. Myslím si, že ak nebudeme náročnejší, ak neurobíme v tom poriadok, tak bude problém. Ešte poviem tie čísla, aby sme si to uvedomili. V roku 202, keď sa bavíme o vysokých školách, vtedy sa stal taký ten skokový nárast vysokých škôl. V 2002 roku, máme na Slovensku 22 vysokých škôl. Povedzme si, že aj to je veľa.

Roman Michelko: Myslíš verejných vysokých škôl?

Oľga Nachtmanová: Boli tam aj súkromné, tých bolo minimum, tie boli myslím dve, teraz nepoviem presne. Aj vtedy to bolo vysoké. Poviem príklad v porovnaní s inou krajinou, povedzme si Dánsko. Prečo Dánsko? Lebo Dánsko malo pomerne rovnaký počet obyvateľov. Dokonca vtedy v Dánsku, bolo menej o 100, 200 000 ako na Slovensku. Dáni mali 13 vysokých škôl. Zoberme si rok 2006, kedy nám končí druhá Dzurindová vláda, tak na Slovensku máme 33 vysokých škôl. Alebo 34, proste veľký nárast a tam nám vzniklo množstvo súkromných. A Dáni za tie štyri roky majú 9 vysokých škôl. Ja som toto preberala aj s dánskym ministrom školstva. Proste oni išli k tej kvalite.

Roman Michelko: Tam ide o to, že či je to politicky priechodné. Dlho sa diskutuje, že v Trnave sú dve s veľmi podobným profilom, obe humanitné, obe majú masmediálnu komunikáciu, obe majú históriu, humanitné vedy. Úplne zbytočné v takom meste, ale oni sú zriadené zákonom. Vždy sa nájde strašne veľa lobistov, primátor, župan. Mali by sa zlúčiť, však to nemá logiku. Extrémne ťažko priechodné, ak už sa niekde urobí univerzita, je ťažké ju zrušiť. Pri súkromných, tuším, že Skalica už padla.

Oľga Nachtmanová: Ale padla preto, že nezvládala to, nemôžeš ju nejakým….

Roman Michelko: Viem, tam ide o to, či sa potom nedá práve ten rating a tie A,B,C,D. Ešte ja si to pred 20-timi rokmi pamätám, tá akreditácia, revalvácia a podobné záležitosti, kedy vlastne sa dávali aj nejaké koeficienty, čo sa týka financovania. Nejako nastaviť model, aby tie C a D prirodzene končili, lebo jednoducho majú málo študentov, nekvalitných, nízke financovanie. Dnes vzniká taká situácia, že študent je príjem peňazí. Teda je potom, boli známe precedensy, že dekani na niektorých náročných profesorov tlačili, že nemôžete ich vyhadzovať, lebo prídeme o peniaze ako fakulta, ako subjekt. Takže umelo sa udržiavali ľudia, ktorí tam nemali byť. Čo s tým? Nie je možné aspoň takto nepriamo urobiť, dobre máš nízke výsledky, tak končíš. Finančne ťa nebudeme dotovať, náklady budú vyššie, počet študentov je malý. Viem, že padli katedry, študovali na nejakých katedrách histórie za mojich čas nejakých 130-150 študentov. Teraz som sa rozprával s kamarátom, ktorý bol šéf katedry, ktorý mi povedal, že nám sa tohto roku hlásilo 6 ľudí. Tak jasné, že 6 ľudí nemá šancu udržať katedru. To je jasné.

Oľga Nachtmanová: No toto si načal veľmi ťažkú otázku, skutočne. Aby sa to riešilo, my sme svojho času prijali zákon o kvalite vysokých škôl. Na základe ktorého nám vznikla výskumná agentúra, šéfom je bývalý rektor STU, Redhammer, ktorý sa ozaj vždy snažil. Profesor Redhammer, ja si pamätám on bol zapáleným pedagógom, vedcom. Tento krok tu je, ale ako si povedal správne, je tu veľmi silný tlak, veľmi silný lobing. Je to ťažko prekonateľné a súkromnú školu ty nemôžeš zrušiť, lebo okamžite by nastúpil arbitrážny súd. Čiže dá sa to naozaj len na túto kvalitu. Rovnako ako nám skončila Stredoeurópska vysoká škola v Skalici, pretože o túto školu nemal nikto záujem, lebo vedel že je nekvalitná.

Roman Michelko: To bol ten typ školy, kde sa kupovali diplomy, však predseda parlamentu je klasický príklad.

Oľga Nachtmanová: Aj pani Krištúfková.

Roman Michelko: Áno, bohužiaľ aj toto je fajn. Takýmto spôsobom pri tých súkromných.

Oľga Nachtmanová: Jediná cesta je, ale aj pri tých verejných, že tí študenti budú vidieť, že nie je také uplatnenie ako keby si vybrali inú školu, lebo vieš, nastaviť tie kritéria, všetci to ženú do publikácií.

Roman Michelko: To je moja obrovská otázka. Keď si začala, ja to naformulujem, mám strašne veľa ľudí z akademickej pôdy, a častokrát mi bedákajú, že vlastne musia v rámci evaluácie naháňať citácie a dostať nejaké štúdie, nie všetky odbory majú karenty. Dostať sa do karentovaného časopisu je obrovský problém, samozrejme monografie.

Oľga Nachtmanová: A musíš mať k tomu financie.

Roman Michelko: Presne.

Oľga Nachtmanová: Ak chceš publikovať, tak musíš to zaplatiť.

Roman Michelko: A minimálne desať rokov trvá pokiaľ sa z odborného časopisu stane karent. A teraz, je toto naozaj, ja chápem, že nejaké kritéria musia byť, ale absolútny fetiš týchto vecí. Či by ten mix požiadaviek, alebo teda parametrov, ktoré definujú kvalitu školy, nebol iba scientometria, teda počet citácií, aké, medzinárodné.

Oľga Nachtmanová: Áno, lebo to hovorí iba o kvantite.

Roman Michelko: Ale aj napríklad profil absolventa, úspešnosť absolventa, a tak ďalej. Lebo naozaj títo ľudia hovoria, no nemohol by som toto, a tamto, a do karentov by sa nemohla moja recenzia dať, takú a nejakú štúdiu, a neviem čo všetko. Viem aké sú divočiny.

Oľga Nachtmanová: Kde na to ten pedagóg má zobrať aj peniaze, ak nemá grant, nemá sponzora, ak má zaplatiť 3000, aby mu to vôbec publikovali. To sa veľmi zvláštnym spôsobom zvrhlo. Ja keď som začínala ako vysokoškolský pedagóg, ja som veľmi ľahko písala, bolo to zaujímavé, ale bolo to tak. Niekto ma požiadal, ja som to napísala, keď mi to uverejnili, boli to väčšinou poradcovia, podnikatelia, tak som ešte dostala aj honorár. Ja si neviem predstaviť, že by som písala niečo, len preto, aby som písala. To je hrozné, že sa stala veda pre vedu. To by malo končiť, čo si povedal, aké uplatnenie majú tí absolventi. Či sú žiadaní na trhu práce, či sú ozaj kvalifikovaní, či sú kompetentní.

Roman Michelko: Multifaktorove vyhodnotenie kvality škôl, nie fetišizovať scientometriu.

Oľga Nachtmanová: Áno, to by mal byť iba podklad, lebo úplne sa nám vytratil študent. Toto je absurdné, že sa vôbec nehodnotí, ako ten pedagóg učí. Ale iba to, koľko napublikoval, to podľa mňa nie je dobrá cesta. A navyše aj to zoradenie, ja keď som videla, že vysokoškolská učebnica je daná do kategórie C, nezaujímavé. Pedagógovia sa tomu vyhýbajú, ale tomu študentovi tá vysokoškolská učebnica najviac pomôže. A nie len to, ten pedagóg, keď to robí, ak robí fakt kvalitnú učebnicu a tiež ohodnotia to študenti, či sa im z nej dobre učí, ohodnotí to môžem povedať, trh. Niektoré sú vydané pred piatimi rokmi, desiatimi a stále sú vypôžičky. Lebo je to ucelené previazané, a určite je to náročnejšie, to si myslím každý vie predstaviť. Keď máš urobiť nejaký predmet, ktorý má vnútornú logiku, pospájanie, než keď napíšeš nejaký článok, ani neviem aký významný.

Roman Michelko: To nadväzuje na tú ďalšiu otázku, aké sú vlastne kritéria akreditačnej komisie. Viem, že teraz je ratingová agentúra, ktorá urobí ako keby poradie, urobia sa fakulty, čo podľa mňa treba ísť na kvalitu katedier, lebo tie sú ucelené. Môže byť fakulta, ktorá má niektorý špičkový program a niektorý menej. Pokiaľ viem, za mojich čias to bolo tak, že podľa výšky toho ratingu sa dávali aj nejaké bonusy pri financovaní. Sú tie kritéria v poriadku, viem že boli aj veľké debaty. Jeden čas v ratingových agentúrach boli len slovenskí posudzovatelia, teraz sú tam aj zahraniční. Minimálne teda z Česka, ako ty vnímaš, tie kritéria sú dobre nastavené?

Oľga Nachtmanová: Kritéria zle nastavené nie sú. Sú medzinárodne uznané, takže toto je v poriadku, problémom je to, že nemáme stanovenú metodiku, ako tieto kritéria vyhodnocovať. To znamená, že vysoké školy môžu uplatňovať veľmi subjektívny prístup. Čiže, keby sa vypracovala jednotná metodika na tieto kritéria, myslím si, že by to pomohlo, výrazne pomohlo. Stále zdôrazňujem, treba aj toho študenta tam zaradiť v zmysle, že berieme do úvahy aj tú vyučujúcu povinnosť učiteľa na vysokej škole. Lebo my sa pomaly stávame druhou Akadémiou vied. Predsa ten pedagóg, jeho hlavným poslaním je to, čo sa vo výskume urobí. To, čo aj na čom on sám participuje, dokáže tým študentom odovzdať. Ale neviem, či to percento nie je 80:20 z toho idú financie. Čiže tí čo učia, výborne učia, sú obľúbení, u študentov vyhrávajú, sú perfektní s prácami, aj diplomovky, uplatnia sa , tak sú v nevýhode. Toto treba tiež myslím si, nech je to aspoň 50:50.

Roman Michelko: Niekto môže byť špičkový vedec, ale nedokáže tie svoje znalosti pretlmočiť, tak pre toho študenta je to oveľa horšie, ako keď niekto je možno nie až taký špičkový vedec, ale dokáže to naliať do hlavy, vysvetliť.

Oľga Nachtmanová: Dokáže tie výskumy interpretovať.

Roman Michelko: Univerzity  sú vedecko-výskumné, ale sú predovšetkým pedagogické. Alebo vzdelávacie inštitúcie, až sekundárne, na to sú buď špecializované ústavy na univerzitách by mali byť, kde ľudia robia len výskum a nerobia pedagogickú činnosť. Alebo potom Akadémie vied, alebo iné vedecké veci.

Oľga Nachtmanová: Vysoké školy sa nemôžu pozerať na výuku ako na nutné zlo. To má byť základ, a toto sa tu práve posledné roky deje.

Roman Michelko: Ešte tu je taká stále sa opakujúca, veľmi populárna, treba to vysvetliť, že prečo žiadna zo slovenských univerzít, sa nedostalo do Šanghajského rebríčka, do tých prvých 500.

Oľga Nachtmanová: No 500 nie, ale 901čka je Univerzita Komenského.

Roman Michelko: Myslím STU, tam sú niektoré kritéria, ktoré sú pre nás K.O.. Koľko je absolventov držiteľov Nobelových cien, tak to zo Slovenska je ťažké mať prednášajúceho, ktorý je laureát Nobelovej ceny.

Oľga Nachtmanová: Myslím si, že máme už našliapnuté na jednej fakulte, nebudem teraz menovať, nechcem to predbiehať. Pretože bola som tam teraz cez prázdniny pozrieť, bola som pozvaná. A musím povedať, čo som videla, aby študenti ešte aj cez prázdniny chodili a pracovali, tak to ma úplne…

Roman Michelko: Doktoranti, či aj študenti?

Oľga Nachtmanová: Aj študenti, hlavne doktoranti, ale boli tam aj študenti. Proste, záleží im na tom ich poslaní. Takže z týchto nám môžu vyrásť, možno o chvíľočku, aj tí nositelia Nobelovej ceny. Ale to treba samozrejme aj nejako financovať, lebo povedzme si tak, aký máš vstup, taký máš žiaľbohu aj výstup.

Roman Michelko: Ono to nie je celkom objektívne, lebo tie top univerzity a inštitúcie západné sú zvýhodňované, tam je aj väčšia koncentrácia vedcov. My sme mali poslednú vedeckú Nobelovku a jedinú v roku 1959, to dostal Heyrovský, za literatúru Československo Sajferta, a potom ešte Gajdošek slovenského pôvodu, ktorý bol na prionové choroby, a tak ďalej. Ale to bol iba pôvodom Slovák, ale pôsobil v Spojených štátoch. Naozaj, aby sa to udialo v takých malých štátoch, lebo Nobelovka je extrémne vzácna vec. A predstava, že taký človek ešte aj učí na univerzite je ešte väčšie sci-fi. Ani na Karlovke, ani v rámci stredoeurópskych univerzít, neviem o tom, že by nejaký vedec bol laureát Nobelovej ceny. Toto je tiež akože jedno kritérium, ktoré je extrémne komplikované a zložité. Poďme ešte k takej veci, veľa ľudí sa pýta, že ako je možné, že máme obrovský exodus slovenských študentov do Čiech. V čom sú české univerzity lepšie ako slovenské, lebo tam je v niektorých odboroch 20 až 30%? Napríklad medicína je typická, tam tuším, že 27% študentov na českej medine je Slovákov.

Oľga Nachtmanová:  Medicíny sa trošku zastanem, lebo medicína na Slovensku je rovnako veľmi kvalitná, nie len v Bratislave, rovnako v Košiciach, rovnako v Martine. Ale v Martine je napríklad veľmi veľa študentov z Nórska, z iných krajín. Tam je to prínos, rovnako napríklad aj Island, rovnako aj v Košiciach.  Na veterine je strašne veľa zahraničných študentov, čiže máme aj takéto poznatky. Žiaľbohu  súvisí to aj s materiálnym zabezpečením, dajme tomu aj taká vec, ako je bývanie. Mladí ľudia tvrdia, že to bývanie v tom Brne, v Prahe je podstatne kvalitnejšie, než u nás. Veď si videl internáty v akom sú stave. Nad tým sa treba zamyslieť, že aj do tejto infraštruktúry treba dať peniaze a renovovať to, niečo sa robí, robia sa pozitívne kroky. Toto je jedna vec, druhá vec, možno budeš prekvapený, ja som sa rozprávala nedávno s jednou riaditeľkou gymnázia, ktorej dcéra študovala u nás na Slovensku, nebudem menovať, lebo nechcem túto školu dehonestovať. A jej brat pôvodne tiež chcel ísť na našu, ale keď videl, že ona odchádza do školy v pondelok a vracia sa v stredu, tak povedal, lebo to bol veľmi ctižiadostivý chlapec, že on má predsa len iné priority. Ich matka bola z toho dokonca nešťastná, že odchádza, ale toto bol tiež dôvod. Čiže aj toto treba sa tiež zamyslieť, netreba sa báť byť na tých študentov náročný. Ale aby sme neboli len negatívni, tak viem aj prípady, že študent ukončí bakalárske štúdium tam a vráti sa na Slovensko. Povie, že tu sa mu podstatne viac venujú, najmä na technických odboroch. A že tu je aj veľakrát lepšie vybavenie, a že ich tam aj pustia. Viem o jednom mladom mužovi, ktorý povedal, že áno bolo to vybavené, ale on sa k tomu nedostal. Ten pedagóg im to iba predviedol, a oni nemali šancu to vyskúšať, tu má iné skúsenosti. Nie je to čiernobiele.

Roman Michelko: Každopádne, keď sa zoberie pomer koľko Čechov študuje na Slovensku, a koľko Čechov u nás, tak ten pomer je dosť mimo. Zase, keď si povedala tých zahraničných študentov medicíny, tak tí vlastne vytláčajú našich. Viem, že za Pellegriniho bol pokus, navýšiť štúdium na medicíne, a potom samozrejme to okamžite Matovič zrušil.

Oľga Nachtmanová: Ale zasa  tiež si položme otázku, vieš za každú cenu. Je dôležité, aby tí študenti mali k tomu danosti? Lebo vieš, keď medik urobí chybu, problém. Ja môžem na niektorých odboroch, keď si povieš, nedá 51 %, dobre tak dáš mu to éčko, žiaľbohu. Teraz si zober, že by to bolo na medicíne, tam musia mať zase iné kritériá, nemôže ten študent len polovicu vedieť.

Roman Michelko: Ako som ja sledoval, tak zahraniční študenti majú nižšie kritéria na prijatie na naše medicíny ako slovenskí.

Oľga Nachtmanová: Áno je tam nižšie bodové hodnotenie.

Roman Michelko: Aj preto je to zaujímavé aj pre ľudí z Izraela, z Nórska alebo z Islandu. Lebo tie kritéria sú nižšie a je to dobrý biznis pre tie školy. A teraz, keď som povedal, že tie kapacity fakultných nemocníc nepostačujú, že maximálne by ešte o 10 ľudí mohli prijať. Tu chcem jednu vec zdôrazniť, to som si všimol a to kvitujem, že máme extrémny rozmach právnických fakúlt. Že z dvoch právnických fakúlt, dnes máme 9,10.

Oľga Nachtmanová: Myslím, že 6 ich je.

Roman Michelko: Alebo 6, dobre, trojnásobok, ale medicína ostala na troch ako za socializmu. Je ešte na Sv. Alžbete, medicínsky program.

Oľga Nachtmanová: Ale to je ošetrovateľstvo.

Roman Michelko: Nie je tam aj medicína, šesťročná. Jeden študijný odbor je aj normálne všeobecné lekárstvo. To som bol prekvapený, že to je, je to plnohodnotný odbor.

Oľga Nachtmanová: Slovenská zdravotnícka univerzita.

Roman Michelko: Tak, Slovenská zdravotnícka univerzita.

Oľga Nachtmanová: No lebo si ma úplne šokoval.

Roman Michelko: Vlastne jedna fakulta vznikla za tých posledných 33 rokov medicíny na rozdiel od 6-tich právnických.

Oľga Nachtmanová: A koľko sociálnych prác povznikalo.

Roman Michelko: To, už ani nehovoriac. Aj tým si udržiava tú úroveň, že nešla tým extrémne inflačným spôsobom, že tá medicína si udržala úrovne, a nerástla masifikácia vzdelávania. Tým, že máme ešte veľa zahraničných študentov, tak tá kvalita tam ostala. Druhá vec je, že koľko našich absolventov ostáva na Slovensku, máme prestarnutých pediatrov, máme prestarnutých odborných lekárov. Nájsť detského psychiatra ročný termín, endokrinológa šesť, sedem mesiacov. Čiže naozaj veková štruktúra je veľmi zúfalá, čo sa týka medicíny.

Oľga Nachtmanová: Určite, keď si spomenul konkrétne psychiatrov, tu nastupuje iný fenomén. To je zhoršenie psychického zdravia obyvateľstva, pretože tým všetkým, čím prechádzali ľudia posledné roky sa odrazí na ich duševnom zdraví zákonite. A obzvlášť u detí sa čaká na hospitalizácie a pritom pri vážnych poruchách. Ktoré môžu byť život ohrozujúce, nehovoriac koľko detí sa samo poškodzuje. Rozprávala som s jednou riaditeľkou z jednej malej obce, a keď mi povedala, že v tejto malej dedinke už osem detí majú, ktoré sa sebapoškodzujú. Toto je veľmi alarmujúce. Teraz si zober, idem trošku do inej oblasti, prepáč, ale táto vláda, čo porobila s poradenskými centrami. Namiesto toho, aby ich rozvíjala, ona ich rozbíja, si zober koľko sa čaká, aby sa tam dieťa dostalo do poradne.

Roman Michelko: Poďme ešte k pointe tejto témy. Aké nástroje má štát, aby zosúladil požiadavky trhu práce s obsahom výuky, to znamená, môže regulovať počet študijných odborov. Ako naozaj sociálnu prácu nepotrebujeme. Každý rok 1200 absolventov. Ale len nejakých 600, lekárov naopak potrebujeme viac. Je vôbec vôľa a ochota regulovať počty absolventov jednotlivých fakúlt tak, aby to konvenovalo s požiadavkami trhu práce? Alebo je to úplne, že živelné?

Oľga Nachtmanová: Inak, ale toto je jediná cesta. Teraz sa vrátim k tomu, čím som začala, že nám chýba, cieľ vzdelávania. Čo chceme docieliť, tým súkromným školám ťažko nariadiť koľko majú mať, lebo tí študenti si to platia. Je to inak ako v regionálnom školstve. Tam či súkromná, či cirkevná, či štátna, tak majú úplne rovnaký normatív. A na vysokej škole si to platí ten študent, tam to nedokážu regulovať.

Roman Michelko: Úplne na 100%, alebo čiastočne?

Oľga Nachtmanová: No nie, majú tiež motivačné štipendium. Mne veľakrát študenti hovorili, náš spolužiak sa učil na štvorky, my sme boli jedničkári. Teraz na vysokej škole máme trojky, takže nemáme motivačné, on je jedničkár, on má motivačné štipendium, takže aj takáto absurdita sa môže vyskytnúť. Stanoviť cieľ, myslím si, že je dosť ľudí na Slovensku, ktorým na tom veľmi záleží. A sú zapálení v tom niečo urobiť, už spomínaný profesor Redhammer, a nie len on. Je tu množstvo ľudí, ktorí by v tomto prípade urobili poriadok. Čiže vrátiť sa ku kategorizácií vysokých škôl, čo bude samozrejme za sebou, vieš aj financovanie. Nemôžeme na malom Slovensku ku všetkým kvalitným, nekvalitným školám pristupovať rovnako. Ja poviem príklad z Číny, pretože Čína nám v oblasti vzdelávania vyskakuje veľmi dopredu. Minule som spomínala základné školy.

Roman Michelko: Preto sa hovorí, že Šanghajský rebríček.

Oľga Nachtmanová: Áno, tak oni majú tri kategórie vysokých škôl, prvú, kde dávajú obrovské peniaze. Tam sa dostanú tí najlepší z najlepších, to sú tie vyslovene elitné. Ale nie pre elitu, ale pre tie najlepšie deti. Tam sú veľmi prísne skúšky, tieto školy myslíš v akom počte sú. Koľko majú takých škôl v miliardovej Číne?

Roman Michelko: Menej možno ako na Slovensku.

Oľga Nachtmanová: Tri.

Roman Michelko: To sú super ako Harvard, Cambridge a Oxford.

Oľga Nachtmanová: Ale tá Čína je podstatne väčšia.

Roman Michelko: Totálna super selekcia, tam sa dostanú len najvymakanejší.

Oľga Nachtmanová: Lenže tí študenti, keď skončia, tak sú žiadaní na všetkých možných pozíciách, majú skvelú kariéru. Potom máme tú druhú kategóriu, kde sú dobré univerzity, dobré vysoké školy, tiež kvalitné. Potom je tretia kategória, kde sú také slabšie. Takže tá kategorizácia, vidíš kam ich posunula.

Roman Michelko: To máš aj v Spojených štátoch, je úplne iné, či si absolvent Harvardu, alebo  CALTECH, alebo MIT, alebo Standfordu, ako nejakej Arizonskej štátnej. Právnické agentúry, ktoré berú len absolventov Harvardu, a nástupný plat tých ľudí je úplne inde. Tam dokonca, napriek tomu, že je tam extrémne vysoké školné, tak to vzdelanie je možné vnímať ako investíciu. Keď skončíš Harvard, tak je vysoká miera pravdepodobnosti, že tie prostriedky, čo si do toho dala, tak sa ti vrátia.

Oľga Nachtmanová: A v Číne to financuje štát. Čo je zaujímavé, to som sa dozvedela. Ako náhle tam študent podvedie, tak letí zo školy. A nie len on, ktorý opisoval, ale aj ten od ktorého odpísal.

Roman Michelko: Také niečo, že brutálne plagiátorstvo, celá naša vláda a minister školstva. Ja mám ťažkú dilemu, lebo ja som zásadne proti spoplatneniu verejného vysokého školstva. Na druhej strane som sa s viacerými ľuďmi rozprával, že nejaký vedecký ústav, alebo nejaká certifikovaná autorita, by mala na základe vedeckých dát, zadefinovať potreby trhu práce v jednotlivých odboroch. Tie by mali byť platené štátom v plnej miere, potrebujeme toľko historikov, toľko politológov, toľko sociálnej práce, toľko právnikov. A toto tu v tej úrovni by malo byť plne hradené, a ak je niekto pod tým levelom, tak potom nech si platí za štúdium. Je to samozrejme problém, niekedy niekto neurobí príjimačky a môže byť potom v tej profesii lepší, ako kto prešiel. Je to vždy tenký ľad. Aký máš názor na to, že toto by nebola cesta? Na regulovanie trhu práce, respektíve na zadefinovanie štátnej politiky v zmysle, aby naozaj bola nejaká väzba medzi trhom práce a ponukou vzdelania.

Oľga Nachtmanová: Teraz to ber ako môj osobný názor, ja som sa nad tým veľakrát zamýšľala, veľakrát sme viedli diskusiu, a naozaj tá tvoja výroková logika sedí totálne. Takže áno, treba s tým určite niečo urobiť. Tých financií nemáme veľa, aby sme mohli s nimi hazardovať. Sú tu teda problémy, nemáme metodiku na vyhodnocovanie problémov. Všetky školy sa posudzujú rovnako.

Roman Michelko: Ale, tak požiadavky trhu práce sa dajú presne ustrážiť.

Oľga Nachtmanová: Práve, že toto je veľmi dobré kritérium. Preto som aj hovorila, malo by sa brať do úvahy, čo aj tá veda prinesie pre infraštruktúru. Nie len to, koľko toho máme kde uverejnené, ale či to aj niečo reálne prinesie.

Roman Michelko: Samozrejme chápem, že toto by bolo politicky veľmi nákladné rozhodnutie. Samozrejme, že by bol extrémny lobbing povedzme slabších univerzít.

Oľga Nachtmanová: Ale iná cesta do budúcnosti nie je. Jasne, že cesta, ktorú nám ukázala Stredoeurópska vysoká škola je tiež cesta.

Roman Michelko: Ale veľmi pomalá.

Oľga Nachtmanová: Niektoré školy môžu zaniknúť, keď tie deti budú vidieť, že nemajú uplatnenie. Ale zas tu máme takých lovcov titulov. Ktorí idú cez tú najľahšiu školu, aby sa mohol pýšiť X titulmi. Veď to si videl niekedy Mgr. et. Mgr.

Roman Michelko: Ja som tiež dvojnásobný magister, ale nikdy si nepíšem Mgr. et. Mgr., veď to je úplne trápne. Jasne je to veľká téma, pravdepodobne  minister školstva, ktorý by toto chcel presadiť, tak by obetoval politickú kariéru, lebo by to bolo veľmi nepopulárne opatrenie.

Oľga Nachtmanová: Veľmi ťažké otázky budú pred ministrom školstva, lebo tu bude veľmi veľa nástražných mín.

Roman Michelko: Ešte jednu vec k vysokým školám, potom pôjdeme ešte chvíľku aj k vede. V tomto volebnom období sme boli svedkami zásadného oklieštenia akademických slobôd. Tri volebné obdobia som bol v akademickom senáte, veľmi dobre viem, čo znamenalo vstup samosprávy na fakulty. No ono sa argumentovalo tým, že vznikli akademicko-nomenklatúrne bratstvá. Tým štát stratil nad tou samosprávou vplyv, tak tie fakulty a univerzity stagnovali, preto sa oklieštili akademické slobody. Štát cez správne rady ingeruje do voľby rektorov, tým, že samospráva na úrovni fakulty je fakultatívna, že môže a nemusí byť. Že dekanov fakúlt môžu robiť cez výberové konania a akademický senát nemôže voliť. Čo je pre mňa nonsens, toto tu vraj malo zvýšiť kvalitu a úroveň univerzít. Tak po skoro dvoch rokoch by si ako povedala, zámer sa vydaril, alebo to bolo úplne smiešne.

Oľga Nachtmanová: Veľmi dobre vieš, aké vlny odporu sa v akademickej obci, ktorej sa to dotýka, ktorá tomu veľmi dobre rozumela strhla. Našťastie sa nie všetko podarilo tvorcom zákona, našťastie. Ale cez to všetko, čo si už menoval, ja to nebudem opakovať. Aj také klebety boli napríklad, že to bolo šité na mieru niektorým politikom, poviem konkrétne pán Beblavý, ktorý si už chystal miesto rektora na Univerzite Komenského. Ale to je klebeta, to je možno nejaký komunikačný šum.

Roman Michelko: Neviem, či on je vôbec na fakulte, jeho manželka.

Oľga Nachtmanová: Ale je minimálne členom Správnej rady, ktorú si spomenul. Ale tiež loboval, a bol predsedom Správnej rady na UK. Našťastie sa to nepodarilo, ale zober si moju vysokú školu, kde pôsobí.

Roman Michelko: Ekonomická univerzita.

Oľga Nachtmanová: Kto je podpredsedom,je menovaný ministerstvom školstva, čiže rektor nemal nejaké páky, no mohol pretestovať, ale to je všetko. Hádaj kto je tam?

Roman Michelko: To neviem.

Oľga Nachtmanová: No pán Ivan Mikloš. A keby si vedel, keď som bola poslankyňa, keď sme rokovali o nejakých veciach. Keď sa nám odohral pád systémov ohľadne daní, 2012, nedosielanie informačného systému. Tak mi kolegovia v škole hovorili, preboha toto čo je. No vidíš a teraz predsedu správnej rady, ako sa na to môžu starí páni profesori.

Roman Michelko: Pre mňa je nepochopiteľné, že za zrušila, alebo dala iba fakultatívna možnosť na úrovni fakúlt. A druhá vec je, pred tým sa urobila voľba Univerzity Komenského, aby išiel ešte podľa starého režimu. Rezistencia akademickej scény bola, ale aj tu naozaj nevidím, už asi rok a pol to funguje, nejaký zásadnejší vplyv na, že by sa skvalitnili univerzity. Ja si to naozaj viem predstaviť tými parametrami, podľa toho dať, a potom možno sekať normatív na študenta pri Céčku, Déčku bude nižší, bude neatraktívne.

Oľga Nachtmanová: A dajme viac váhu uplatneniu absolventa, toto by malo hrať oveľa väčšiu rolu.

Roman Michelko: Určite podľa mňa treba prenastaviť tie parametre. Dobre poďme ešte k poslednej téme, lebo veda je veľmi zásadná vec. Častokrát sa hovorí, že naša budúcnosť je v jedinej veci, že sa z montovne na mozgovňu musíme premeniť. Že tu musí vzniknúť nejaká startapová kultúra, že Akadémia vie, musí mať väčšie prepojenie s praxou. V minulom volebnom období bol akýsi pokus, ktorý bol zastavený, na transformáciu SAV, tam v pozadí spor Pastorek kontra Šajgalík. Ale teraz už sa zmenil tento zákon, je dneska SAV, ak by si porovnala český model, kde naozaj to prepojenie s praxou a komerčnou sférou je oveľa väčšie a otvorenejšie. Má šancu SAV sa dofinancovať z externých zdrojov, nie iba zo zdrojov zo štátneho rozpočtu. A povedzme ten mozgový potenciál pretaviť do väčšej podpory vedy?

Oľga Nachtmanová: Tak toto je cieľ, či sa to stane, ťažko teraz povedať, pretože keby si si zobral výročnú správu, pretože už tá transformácia funguje od 01.01.2022. Čiže už tu máme rok za sebou, tak tie parametre sa nám nejako nezlepšili a keď si povedal, že sa to stoplo, tak nebolo kvôli sporu týchto dvoch subjektov. Nebolo to pripravené, ja si pamätám výsledky NKÚ, ktorí vyslovene  varovali, aby sa to takou horúcou ihlou nešilo. Treba predpripraviť nie len všeobecne akadémiu, ale aj jednotlivé ústavy. Čo ďalej.

Roman Michelko: No tie ústavy sú rôznym spôsobom rozdelené. Takú nejakú evaluáciu celej vedy, robila sekcia vysokých škôl a vedy, Kanovský. A on tam urobil, že koľko majú kvalitných vecí, koľko menej kvalitných, sú úrovne jednotlivých ústavov. Niektoré sa budú zlučovať, niektoré rušiť.

Oľga Nachtmanová: No zatiaľ to neznamenalo absolútne úbytok pracovných miest. Zatiaľ všetci zostali na pracoviskách.

Roman Michelko: Áno, ale keď si zoberieme percento HDP. Počet zamestnancov SAVky, Hrubý napísal Dejiny akadémie vied, tam boli za socializmu extrapolácie, že v 90-tom tam bude 5000 zamestnancov SAV. Dnes je ich 3000, takže tam to išlo. Sú ústavy, ktoré sú veľmi úspešné a sú ústavy, ktoré nie sú veľmi úspešné. Treba ešte jednu vec povedať, SAV je samospráva.

Oľga Nachtmanová: Majú svoj rozpočet.

Roman Michelko: Nie len, že rozpočet. Ale oni si sami volia plénum, respektíve je tam snem, kde sú zástupcovia jednotlivých odborov a ústavov. Potom je tam prezídium, sú tam podpredsedovia pre humanitné vedy, pre fyzikálne vedy. Potom si volí zo svojho stredu predsedu Akadémiu vied. Tam podobný mechanizmus, alebo obdobný ako je na fakultách, alebo na akademickej pôde. Je otázne, či tým novým zákonom sa otvorili priestory, aby ako keby vhupla do 21.storočia. A začala sa viac orientovať, určite ústav etnológie nejaké veľké prepojenie s praxou mať nebude.

Oľga Nachtmanová: Nejaké zákazky.

Roman Michelko: Presne tak, ale ja neviem fyzikálny ústav, alebo materiálové inžinierstvo. A urobia nejaké spoločné podniky, investovanie alebo získavanie financií aj zo súkromného sektora, a tak ďalej. A prípadne aj prepojenie na startupovú kultúru. Keď si zoberieme Estónsko má 1,4 milióna obyvateľov a má nejakých osem jednorožcov, startupov, ktoré majú evuláciu cez 1 miliardu dolárov. Najznámejšie je Skype, alebo potom Volt Bolt, čo sa týka tej služby, dobre to nie je úplne, že veda, ale sú to technologické startupy, ktoré pritiahli tam financie, a mladým kreatívnym ľuďom dávajú obrovské možnosti,  a toto je jediná šanca.

Oľga Nachtmanová: Ale toto nie je len o akadémií, to máš aj fakultu, ktorú som spomínala, že som tam bola v lete. A že sa tam pracovalo veľmi intenzívne a táto fakulta si zarába a veľmi pekne práve na základe objednávok z praxe. Tu by som povedala, prepáč, že som ti do toho skočila. Vysoké školy, čo sa týka výskumu, v mnohom nezaostávajú za akadémiou vied, a pri tom ešte majú tú výuku.

Roman Michelko: Pre mňa je základná otázka. Ak miera frekvencie striedania sa ministrov školstva je taká aká je, tak nejakú dlhodobejšiu víziu je ťažko očakávať. Ale predsa len je vôbec nejaká predstava ako prejsť z tej montovne, lebo naše dobiehanie Západu bolo zatiaľ postavené na troch pilieroch. Vysoko kvalifikovanej, vysoko disciplinovanej a nízko platenej pracovnej sile. Tento model spôsobil, že sme druhí najhorší v Európskej únii, hneď po Bulharsku. Miera približovania sa k priemeru HDP EÚ sa zastavila pred ôsmimi, deviatimi rokmi na nejakých 70 niečo % priemeru. Vôbec nerastieme a naopak sa vzďaľujeme. A bez toho, aby sme prešli na poznatkovo orientovanú spoločnosť, bez toho, aby sme vytvárali inovatívne produkty, služby, bez toho aby to know-how tá mozgovňa začala viac vysoko kvalifikovaných služieb produkovať, tak budeme stále padať. Budeme klesať na 60%, na 55%. Dostaneme sa niekde na rok 1987, že naozaj budeme mať 40% priemeru HDP.

Oľga Nachtmanová: Áno toto vieme, teraz aká je ta cesta. No vidíme, čo sa nám to dialo, keď sa nám o rozvoj školstva starali ľudia, ktorí tomu ani nerozumeli. Toto je to hrozné, sami sa ponúkli, že to budú robiť, toto nemôže byť.  Koncept štátnej politiky, určené základné priority, kam sa chceme dostať, akými nástrojmi, a na tomto by mali robiť ľudia najlepší z najlepší v rámci odboru, čo sa týka vysokých škôl. A čo sa týka základných škôl, lebo ja sa k ním vrátim na konci nášho stretnutia. Zoberme si stavbu domu, ty môžeš mať neviem akú krásnu strechu, keď základy sú zlé. A toto je cesta, čiže základné školy aby fungovali, tak ten koncept by mal byť formovaný odborníkmi z troch oblastí. Ja to už ako papagáj opakujem niekoľko rokov, pomaly už to bude 20 a utvrdzuje ma v tom, k čomu som sa dostala Manfreda Spitzera v knihe Digitálnej demencia. Či aj u Jána Martina Stránskeho, toto meno si už počul.

Roman Michelko: Do Kríža bol viackrát, minimálne dvakrát.

Oľga Nachtmanová: Neurológovia, videl si ako oni argumentujú. Argumentujú na základe vývoja ľudského organizmu. Na základe fungovania ľudského mozgu, čože to je jedna skupina. Druhá skupina sú vývinoví psychológovia, tretia skupina sú samozrejme pedagógovia. Skupina týchto odborníkov by dala perfektný základ k tomu, aby sme mohli potom budovať ďalšie úrovne nášho školstva. Ale samozrejme prvoradý musí byť cieľ, kam sa chceme dostať, kde sú silné a slabé naše stránky.

Roman Michelko: Presne tak, no vidím, že sú ľudia, ktorí nad tým dlhodobo a systematicky uvažujú. Dúfam, že budeš môcť to pretaviť do exekutívy, alebo aspoň odborne vstupovať do debaty, ktorá to nejakým spôsobom posunie. Jasne, že základom všetkého je kvalitné základné školstvo. Kiežby sme mali ministrov, ktorí dlhšie vydržia  dokážu nejakú víziu aj predstaviť. Tak to je len moje dúfanie, že hádam sa to podarí. Veľmi pekne ti ďakujem za účasť v dnešnom podcaste verím, že ľudia z brandže to ocenia, a budeme čítať všetky ich komentáre.

Oľga Nachtmanová: Ďakujem veľmi pekne.