Skip to content
Menu

Pobožný muž s háremom a krvou na rukách

„Bol to muž najkresťanskejší, veriaci v obecnú cirkev, otec sirôtok, ochranca vdov, utešiteľ zarmútených…“ Takto ľúbezne opisuje kronikár Kosmas české knieža Boleslava II. Pobožného z rodu Přemyslovcov (asi 932 – 999). Túto príjemnú charakteristiku si zaslúžil založením pražského biskupstva, zriadením prvých kláštorov, údajným postavením až dvadsiatich kostolov a bohatým obdarovávaním cirkevných inštitúcií na českom území. A možno aj svojím štátnickým výrokom, že dobrou vizitkou panovníka je to, keď sa jeho poddaní majú dobre.“ Taká krásna idea! No zdá sa, že to neplatilo pre všetkých. A rozhodne nie pre tých, ktorí sa ocitli na nesprávnej strane jeho politiky.

Pobožný – ale len do istej miery

Hoci Boleslav svojím výrokom myslel na blaho ľudu, v skutočnosti je hlavne isté len to, že on sám sa určite nemal najhoršie. Ako príkladný kresťan mal popri celkovo (asi) dvoch manželkách i hárem s 220 krásavicami. Procirkevná politika však maže hriech smilstva veľmi rýchlo a niekedy aj celé Desatoro. Boleslav sa tak dočkal zbožného prívlastku, čím pochodil v učebniciach dejepisu určite lepšie ako jeho otec a bratovrah Boleslav Ukrutný a rozhodne lepšie ako jeho mladší brat, ktorý sa volal jednoducho Strachkvas. Zvláštne je, že ani príkaz na vyvraždenie rodu Slavníkovcov na Libici (28. septembra 995) reputáciu Boleslava ako pobožného utešiteľa slabých tiež nepoškodilo.

Mocenská rivalita na obzore

A pritom sa to nestalo práve najkresťanskejším spôsobom. V tom čase boli Slavníkovci významným rodom, ktorý bol voči Přemyslovcom rodinne dokonca spriazneným, lenže vzhľadom na svoje postavenie aj konkurenčným. Ich moc bola taká veľká, že dokázali postaviť vlastné vojsko, razili si vlastné mince a územie, ktoré ovládali, bolo zrejme i väčšie než to přemyslovské. Niet divu, že sa vládnuci rod z Prahy s opatrnosťou pozeral, ako im 60 km východne, v sídle Slavníkovcov v hradisku na Libici nad Cidlinou, vyrástol potenciálny rival. Nech bol už teda Boleslav akokoľvek pobožný, vedel, že mocenský stret bude len otázkou času, a tak sa rozhodol konať ako prvý.

Preč s konkurenciou!

Najlepším spôsob, ako sa zbaviť nepriateľa, je zbaviť sa ho raz a navždy. Toto heslo razil aj Boleslav a tak sa mu zdalo, že najúčinnejšie bude Slavníkovcov úplne vymazať z mapy. Na ich odstránenie si objednal ďalší mocný rod –  Vršovcov, ktorí predstavovali významnú rodovú aristokraciu významne ovplyvňujúcu udalosti vtedajšej doby. Historici sami nevedia, odkiaľ pramenila ich moc, či to boli majitelia rozsiahlych pozemkov, alebo šlo o úradnícku šľachtu. Tak či onak, na hromadnú vraždu sa za prísľuby územných ziskov nechali ľahko prehovoriť.

Prekvapenie vo sviatočný deň

Pre nič netušiacich Slavníkovcov to bol ozajstný moment prekvapenia. Bola sobota, práve slávili sviatok svojho obľúbeného svätca Václava, keď sa im pred bránami objavili najatí vrahovia vo výraznej početnej prevahe a nie len tak naľahko – so sebou si niesli i ťažké meče, kopije, sekery a skrátka všetko, čo dokázalo spôsobiť bodné a sečné rany. Hoci ich prítomní Slavníkovci prosili o prímerie s ohľadom aj na posvätnosť toho dňa, Vršovci sa im len vysmiali: „Ak je vašim svätým Václav, našim je zase Boleslav“, čím sa prihlásili k odkazu bratovraha, Boleslava I. Ukrutného, ktorý svätého Václava nechal zabiť práve pred 60 rokmi.

Neľútostné násilie

Útočníci potom nehľadeli na nič, prekonali val a vďaka početnej presile všetko obyvateľstvo zmasakrovali napichnutím na kopiju či podrezávaním hrdiel, nehľadiac ani na ženy, deti či nemluvňatá. Niektorým sa podarilo zutekať a svoju spásu hľadali v kostole. Verili, že útočníci budú rešpektovať minimálne starý kresťanský zvyk, že na cirkevnej pôde sa nevraždí. Bolo im to málo platné, násilníci vtrhli dnu, kde pobili všetkých veriacich vrátane pastorov a na tých, ktorí ešte chvíľu prežili, čakala ešte horšia smrť. Kostolík sa náhle uzatvoril a Vršovci ho podpálili. Oheň bol vraj taký silný, že z plameňov vytekali potoky rozpusteného ľudského tuku. To azda nebude ďaleko od pravdy, pretože archeologické nálezy potvrdili upálenie na úrovni kremácie i tým, že sa dokonca našli roztavené sklenené fľaše. Po Slavníkovcoch neostalo ani stopy. Zachránili sa len traja, ktorí v tom čase boli mimo ich sídla, ale do dejín Českého štátu už nijako významne nezasiahli.[1]

Alternatívna história

Přemyslovci sa tak na viac než tristo rokov stali jedinými pánmi krajiny. Vyvraždenie Slavníkovcov nielen určilo budúcnosť celého Českého štátu, ale v podstate znamenalo jeho zrod. V teoretickej rovine sa uvažuje, že ak by mocenský boj vyhrali v Slavníkovci na úkor Přemyslovcov, Praha by pravdepodobne dnes nebola hlavným mestom, ale pokojne by to mohla byť ich sídelná Libica. Ale na keby sa nehrá a dejiny až príliš často menili vraždy a zabíjanie.

Ešte šokujúcejšie znie ale možnosť, že celé vyvražďovanie sa stalo kvôli jednej jedinej cudzoložnici. Uznávaný medievalista Dušan Třeštík tvrdí, že istá urodzená žena sa vydala za jedného z Vršovcov, ale následne mu bola neverná s jedným klerikom. Po odhalení žena našla azyl u Vojtecha Slavníka, biskupa a budúceho svätca, ktorý ju odmietol vydať a vinu vzal na seba – oný klerik bol jeho žiakom. Vršovci ho ako biskupa odmietli zabiť, ale odvolali sa na krvnú pomstu a že si to odnesie jeho rodina. Medzitým akýsi zradca vyviedol cudzoložnicu z kláštora a vydal ju do rúk manžela, ktorý nariadil akémusi paholkovi, aby jej sťal hlavu, ale zášť voči Slavníkovcom už ostala. A keď dostali možnosť spojiť pomstu aj s územnými ziskami, radi vykonali masaker na Libici…

Pobožná krutosť: Následok choroby?

Je iste zaujímavé, že kvôli upevneniu moci nemal problém takýto krvavý skutok nariadiť  človek s menom Pobožný. Historici dnes tvrdia, že toto rozhodnutie bolo spôsobené psychickými zmenami prejavujúce sa úbytkom intelektu a stratou súdnosti odvolávajúc sa na kronikára Kosmasa: „V tom čase knieža nemohol vládnuť sám sebou, a tak vládli predáci…“. Takže chudák panovník vlastne nakoniec za nič nemohol, pretože bol dement (presnejšie trpel artériosklerotickou demenciou). Takto chorľavý prežil odpravených Slavníkovcov ani nie o štyri roky a milénia sa už nedožil. Muž dvoch tvárí zomrel v roku 999 a ako správny kresťan určite aj s posledným pomazaním. O osude háremu nie sú zmienky.

[1] Prežil len Soběslav, svätý Vojtech a ich nevlastný brat svätý Radim. Len Soběslav sa pokúsil ešte obnoviť slavníkovskú slávu, ale zomrel pri obliehaní Pražského hradu v roku 1004. Ďalší dvaja preživší si zvolili cirkevnú kariéru.

 

Autor: Marek Kurta