Médiá zvyknú pri hodnotení politických a vojenských udalostí preceňovať úlohu jednotlivcov, vodcov štátov obzvlášť. Mohli sme napríklad vidieť, že už v priebehu druhého dňa vojenského konfliktu na Ukrajine stihli urobiť z prezidenta Volodymyra Zelenského impozantného vodcu. Na druhej strane svetové médiá a rôzni analytici s posadnutosťou spájajú ruský útok s psychológiou prezidenta Vladimira Putina, akoby jeho osobnostné črty boli primárnou príčinou prebiehajúcich bojov.

Pozrime sa na chvíľu do Nemecka, kým sa opäť vrátime k Ukrajine a Rusku. Po desaťročiach umiernenosti a opatrnosti ohlásil kancelár Olaf Scholz masívny nárast obranného rozpočtu a ochotu Nemecka poskytovať bojujúcej strane, v tomto prípade Ukrajine, smrtiace zbrane. Rozhodnutie Berlína nemá nič spoločné s výnimočnosťou (v pozitívnom alebo negatívnom zmysle) aktuálneho nemeckého kancelára, ale je racionálnou reakciou na zmenu geopolitickej situácie na východe Európy.

Kancelár Scholz a jeho vláda pochopili, že ak padne Ukrajina, medzi Nemeckom a Ruskom už bude stáť len Poľsko. To, samozrejme, úplne mení bezpečnostné postavenie Nemecka, a preto kancelár zmenil priority. Kým doteraz bola pre Berlín prvoradá ekonomicko-energetická spolupráca s Ruskom, po vypuknutí konfliktu na Ukrajine sa dostáva do popredia bezpečnosť. Neznamená to, že Nemci pália všetky mosty, no ich zahraničná politika má od tejto chvíle iné akcenty.

Ak sa pozeráme na ukrajinské udalosti od roku 2008 až doteraz optikou Ruska (nie Vladimira Putina, ale Ruska), vidíme zrkadlovo obrátený obraz. Ukrajina dostala spolu s Gruzínskom pozvánku do NATO. Ak by sa Ukrajina naozaj stala členom aliancie, z najzápadnejšieho výbežku NATO do centra Moskvy by to bolo kolo 480 kilometrov. Už teraz je najzápadnejší bod Estónska od centra Petrohradu len 120 kilometrov.

Moskva síce mohla predpokladať, že NATO v skutočnosti nikdy Ukrajinu neprijme za člena, no nemohla si tým byť istá. Geopolitickou nevyhnutnosťou z pohľadu Ruska bolo udržať si poslednú veľkú nárazníkovú zónu medzi sebou a NATO. Nemá to nič spoločné s povahou, psychológiou a režimom Vladimira Putina.

Ešte v komplikovanejšej situácii je prezident Volodymyr Zelensky. Jeho krajina dostala v roku 2008 prísľub členstva v NATO a on, tak ako aj jeho predchodca Porošenko, to zobral vážne. Myslel si – zjavne nesprávne –, že ako kandidátsky štát má Ukrajina zabezpečený ochranný dáždnik NATO, no zjavne sa prerátal. Namiesto vojny NATO verzus Rusko sa Ukrajina ocitla na bojisku osamotená a prezidentovi Zelenskému neostáva nič iné, len vytvárať dojem, že je neohrozený vodca, aby udržiaval morálku bojujúcej armády a bojového ducha civilného obyvateľstva.

Politickí vodcovia spravidla robia to, čo musia, nie to, čo chcú, pretože neosobné sily geopolitiky sú oveľa mocnejšie ako ich osobnosti a túžby.

Zdroj: