Tlačovka Smeru-SD, na ktorej vystúpili politici Smeru Robert Fico, Robert Kaliňák, advokát Marek Para a bývalý policajný prezident Tibor Gašpar, priniesla niekoľko silných momentov. Jedným z nich bol aj výrok Roberta Kaliňáka o tom, že čurillovci pripravili o život už desať ľudí, medzi ktorých patria aj generál Milan Lučanský či advokát Ľubomír Krivočenko.

Kaliňák však nezostal len pri zdrvujúcej kritike obvinených vyšetrovateľov NAKA, ktorú nakoniec predviedli na spomínanej tlačovke aj ďalší aktéri. Zaútočil tiež na trojicu médií Aktuality.sk, SME a  Denník N, ktoré označil ako „krvavé noviny“.

Sú to silné slová, ale keď sa pri nich bližšie pristavíme, musíme uznať, že v danom kontexte dávajú zmysel.

Čo naopak zmysel nedáva, je dlhodobé mlčanie a zahmlievanie daných médií v téme tzv. čurillovcov. Ich prezentácia tejto témy nieže zaostáva za argumentami, ktoré na mnohých tlačových besedách predstavili členovia Smeru-SD – oproti ich nepriestrelným dôvodom, prečo by Čurilla a spol. nemali ďalej aktívne pôsobiť v polícii, je to len okresná liga.

Nedá sa všetko okomentovať len štýlom, že nejaké slová niektorého vyšetrovateľa boli vytrhnuté z kontextu, prípadne, že vyjadrovanie policajtov je tvrdé, ale to už tak nejako patrí k ich práci.

Oproti podobným pseudoargumentom však proamerická liberálna trojka použila aj inú účinnú zbraň – mlčanie.

Platí, že keď sa o niečom nehovorí, tak to neexistuje. To mainstreamové médiá dobre vedia. A tak tému čurillovcov častokrát uchopili jednoducho tak… že ju vôbec neuchopili! Nevyvíjali nátlak na postavenie dotyčných vyšetrovateľov mimo služby, skôr nahrávali naratívu Matoviča a Lipšica o údajných „statočných vyšetrovateľoch“.

Aký to rozdiel oproti doslova „peklu“, ktoré médiá rozpútali proti Smeru-SD v súvislosti s vraždou Jána Kuciaka! Najprv vyťahovali tzv. taliansku stopu súvisiacu s podnikateľom Antoniom Vadalom, neskôr presadili naratív, že za všetko môže Marian Kočner, ktorý je vraj akýmsi produktom smeráckych vlád (čo samozrejme s realitou nesedelo, ale kto by sa s tým trápil!).

V jednom prípade obrovský rev, dokonca zneužívanie emócií, ktoré v súvislosti s úmrtím svojej dcéry prejavovala Zlatica Kušnírová – v druhom prípade ticho!

Nebudem polemizovať s Robertom Kaliňákom, či bolo obetí skupiny „Apači“ skutočne desať. Nikto však neodškriepi zodpovednosť bezpečnostných a justičných zložiek týkajúcu sa prinajmenšom úmrtí generála Lučanského a advokáta Krivočenka.

V prípade generála Lučanského sa dotyčné médiá tvária, že išlo o samovraždu (a keby aj – aj tu nesie štát zodpovednosť za to, aby chránil život človeka aj pred svojím vlastným zásahom) a pokiaľ ide o Krivočenka, nástrojom je tu opäť len ohlušujúce ticho!

Kto mlčí, ten svedčí – znie známe heslo. Zaujatosť médií typu Denníka N či SME  voči Smeru-SD netreba obzvlášť objasňovať a vysvetľovať. Oni sa však vo svojom protismeráckom fanatizme a nenávisti zasekli natoľko, že sa rozhodli de facto kryť zločiny! O ktorých máme nakoniec hory dôkazov – počínajúc správou SIS o manipulácii trestných konaní a končiac poslednou tlačovkou Smeru-SD.

V tomto svetle sa Kaliňákove slová na adresu proamerickej trojky vôbec nezdajú prehnané.

Dané médiá už dávno neplnia jednoducho úlohu informovať. Naopak, robia ten najtvrdší liberálny a progresívny aktivizmus. To by do istej miery bolo aj prijateľné, veď každé médium má iste právo na šírenie svojich myšlienok a svojej ideológie.

Tu však hovoríme o cieľavedomom, zámernom zamlčiavaní faktov týkajúcich sa bezprecedentného rozvratu právneho štátu v našej krajine. A v takomto prípade žiadne „právo na mlčanie“ neexistuje. Obzvlášť u médií, ktoré sa tvária ako etalóny protikorupčného boja.

Kaliňák bol teda vo svojom hodnotení dotyčných periodík mimoriadne výstižný. A mňa už tu napadá len otázka, či jeho tvrdé slová vyvolajú v daných redakciách nejakú reflexiu alebo či bude odpoveďou zase len ticho. Ale odpoveď na takúto otázku je asi vopred jasná…

Ladislav Kováčik