Žiadne zviera nepostihol v dejinách taký turbulentný osud ako mačky. Ich osud bol vskutku premenlivý a história si pamätá veľmi zaujímavé, pikantné a šokujúce prípady, kedy mačky menili osud ľudstva.
Ich počiatky súžitia s človekom boli veľmi priaznivé. V starovekom Egypte boli považované za posvätné. Egypťania dávali zvieratám božskú podstatu vo všeobecnosti, ale žiadne z nich nemalo u nich takú úctu ako mačky. Boli symbolom milosti a rovnováhy. Za zásluhu sa im dávala najmä devastácia škodcov, ako boli napríklad myši a hady. V každej rodine teda mali minimálne jednu mačku, o ktorú sa starali ako o rodinného príslušníka. Keď im mačka po čase zomrela, mumifikovali ju a na znak smútku si každý člen musel oholiť obočie a žialiť až dovtedy, kým im opäť nedorástlo. Nevedno, ako dlho trval tento akt Egypťanom, ale niektoré súčasné ženy majú určite aspoň približný odhad.
Starostlivosť o mačky sa však Egypťanom nie vždy vyplatila. Keď ich v roku 525 pred Kristom napadol perzský vládca Kambýses, boli mu náboženské praktiky Egypta veľmi dobre známe. Využil teda lesť. Do predných línií svojho vojska postavil celý regiment mačiek. Prečo? Pretože vedel, že Egypťania si radšej vypichnú oko, než by ublížili posvätnej mačke. A tak Peržania dobyli Egypt bez boja, zatiaľ čo Egypťania bezmocne sledovali, ako ich sväté mestá padajú do rúk nepriateľa. Peržania tak poľahky obsadili Egypt na viac ako storočie.
Mačky si v Egypte udržali božský status celé tisícročia. Keď vypukol požiar, nevyslali len hasičov – mali aj špeciálnu jednotku, ktorej jedinou úlohou bolo zachrániť mačky. Ak sa niekomu podarilo nešťastnou náhodou usmrtiť mačku, čakali ho vážne problémy. V roku 60 pred Kristom to pocítil Riman, ktorý to neprežil – besniaci dav ho zlynčoval. Úpadok uctievania mačiek v Egypte nastal až od konca 4. storočia po Kristovi. Cisárskym dekrétom z roku 390 bolo uctievanie mačiek zakázané, pretože boli Egypťanmi považované za inkarnáciu boha, čo sa nezhodovalo s kresťanským učením.
So všeobecným rozšírením kresťanstva však nastali pre mačky krušné časy. Hlavne v stredoveku sa im vôbec nevodilo dobre. V roku 1233 vydal pápež Gregor IX. bulu (pápežská listina opatrená kovovou pečaťou) s názvom Vox in Rama, ktorý je prvým oficiálnym cirkevným dokumentom spájajúci mačky s uctievaním diabla. Dokonca sa v nej hovorí o mačke ako vtelení Satana. Za všetkým stál nemecký kňaz Konrad von Marburg, ktorý mal na starosti také bohumilé činnosti ako inkvizícia a prenasledovanie potenciálnych heretikov. Konrad sa zdôveril pápežovi, že počas vypočúvania bosoriek v Nemecku odhalil satanský kult uctievajúci diabolskú čiernu mačku. Pápež nemeškal a tento vedecký fakt ihneď zaimponoval do textu buly. Tá dopodrobna opisuje satanistický obrad prijímania nového člena nasledujúcim spôsobom: Kandidát na privátne členstvo v lukratívnom klube diablových vyznávačov sa najprv stretol so záhadnou ropuchou veľkou ako pes. Potom spoza rohu vyšiel vyziabnutý bledý muž, pravdepodobne diabol na diéte, a toho nádejný uchádzač pobozkal, čím oficiálne zavrhol katolícku vieru. Následne si členovia rohatého krúžku dali spolu večeru a po nej spoločne postavili sochu veľkej čiernej mačky. Tá potom démonicky ožila a kráčala smerom vzad so vztýčeným chvostom. Žiadateľ o členstvo potom nestrácal čas a pobozkal mačku na zadku, na čo ho s podobným úkonom nasledoval vedúci sekty. Týmto sa oficiálny rituál skončil a nasledovalo after party, kde niekto čírou náhodou sfúkol všetky sviečky a začali celosektárske orgie, pre nedostatok ženských členov poväčšine homosexuálne. Po ich ukončení sa vyčerpaným účastníkom zjavil ďalší podivín, ktorého spodná časť bola pokrytá mačacími chlpmi. Tento mačkočlovek, vtelený Satan, si potom ešte podebatil s členmi kultu, kde a ako vyparatiť nejakú čertovinu, a stretnutie sa skončilo.
Po prečítaní tohto náučného textu sa hlboko veriacej EURópe konečne otvorili oči. Tí najpravovernejší nezakolísali ani na chvíľku a začali húfne vyhladzovať mačky, ktorým nepomohlo ani ich deväť životov. Ako následok sa enormne rozšírili potkany a výsledok je už známy. Epidémie moru si v EURópe vyžiadali milióny obetí. Čierna smrť v polovici 14. storočia vykynožila asi tretinu EURópskej civilizácie, čo predstavovalo zhruba 25 miliónov jej obyvateľov. Dokonca v čase, keď mor prepukol v Európe naplno, boli z toho podozrivé niekedy i mačky samotné a mnohí vládcovia nariaďovali ich masové zabíjanie, čím sa pandémia len rozširovala. Z histórie sa dozvedáme, že ľudia boli v tomto smere nápadití. V Paríži sa udomácnil zvyk pálenia mačiek vo vreciach, zatiaľ čo v iných častiach vyčíňali tzv. „lovci mačiek“, ktorí mačky zapálili a potom ich pre zábavu naháňali po uliciach. V niektorých častiach Burgundska a Lotrinska zas ľudia tancovali okolo horiaceho májového stĺpa s priviazanou mačkou. A kým vo Francúzsku milióny mačiek upálili, v Dánsku ich napríklad zatvárali do sudov a v Belgicku zhadzovali z veží. Aby sme však ľudskú rozhľadenosť nepodceňovali, musíme uviesť, že nie každý spájal morovú epidémiu s mačkami. Tí erudovanejší videli v more boží trest za hriechy, no a tí, čo sa až tak hriešne necítili, zvalili vinu na tradičného baránka, čiže na Židov.
Jeden by si pomyslel, že postavenie mačiek sa zlepší aspoň s oslabením cirkevnej moci. Opak bol však pravdou. Ešte i v 18. storočí sa hnev spodných vrstiev obrátil okrem bohatých občanov a šľachty aj proti mačkám. Dôvod? Mačky boli obľúbené domáce zvieratá buržoázie a šľachta sa o nich starala ďaleko lepšie ako o svojich poddaných. Systematické zabíjanie zvierat ukončili až zákony o zákaze krutosti voči zvieratám, postupne zavádzané v 19. storočí. Postupom času sa tak mačkám začalo znova dariť a v súčasnosti je podľa štatistík mačka najzobrazovanejším zvieraťom na darčekových predmetoch. Posledné krajiny, kde ich osud je ešte trochu nahnutý, sú oblasti šamanskej Afriky, kde ich stále považujú za prevtelených zlých duchov nevediac, že medzičasom je už pápežova bula po záruke.
Autor: Marek Kurta
