Ľudovít XVI., posledný absolútny monarcha Francúzska, bol mužom histórie, ktorého osud bol spečatený nesprávnymi rozhodnutiami, revolučnou dobou a, povedzme si pravdu, absolútnym nedostatkom šarmu a politického talentu. Bol však skutočne len obeťou okolností? Alebo si za svoje nešťastie mohol aj sám?
Kráľ na zlatom koči: život v prepychu
Ľudovít XVI. mal na dosah ruky všetko, čo si len človek dokáže predstaviť (a aj to, čo si nedokáže):
- 2000 koní a 200 kočiarov: Francúzsko možno nemalo peniaze na jedlo pre ľud, ale kone mali kvalitný ovos a lesklé postroje.
- 1500 služobníkov: Každý aspekt života na dvore vo Versailles bol organizovaný až do absurdných detailov. Len ráno sa na „oficiálnom zobúdzaní“ kráľa zúčastňovalo desiatky dvoranov, ktorí podávali panovníkovi papuče a nočné čapice.
- 75 kaplánov: Pre prípad, že by bol Boh náhodou príliš zaneprázdnený a kráľ potreboval okamžité spojenie.
A teraz pikoška: dvaja šľachtici mali špeciálnu úlohu – vynášať kráľovskú stolicu (áno, hovoríme o nočníku) a museli tak konať so slávnostnou tvárou. Ich ročná gáža? Ohromujúcich 20 000 livrov! Pre porovnanie, bežný remeselník zarábal asi 250 livrov ročne. Za to h*ovno to teda naozaj stálo…
Nešťastné manželstvo alebo tragikomédia vo Versailles
Manželka Ľudovíta XVI., slávna Mária Antoinetta, sa stala symbolom plytvania a neporozumenia medzi dvorom a obyčajným ľudom. Jej údajný výrok „Keď nemajú chleba, nech jedia koláče“ je pravdepodobne len mýtus, ale dokonale ilustruje, ako ju vnímali.
Skutočnosť bola ešte horšia:
- Antoinetta si namiesto štátneho rozpočtu radšej plánovala extravagantné večierky, hranie sa na pastierku v záhradách Versailles a míňanie astronomických súm na módu.
- Ľud ju posmešne volal „Madame Déficit“ – a s týmto titulom by sa v dnešných časoch určite nedostala na titulky módnych magazínov, ale skôr finančných správ.
Ľudovít XVI.: Kráľ, ktorý radšej opravoval zámky než vládol
Ľudovít bol viac než len panovník. Bol vášnivým kutilom! Áno, čítate správne. Namiesto politických reforiem strávil hodiny opravovaním zámkov vo svojej dielni. Možno si myslel, že ak dokáže opraviť zámok, dokáže opraviť aj kráľovstvo. Spoiler: nedokázal.
Bieda a revolúcia: Zdvihnuté vidly a padajúce hlavy
Zatiaľ čo Versailles žil v prepychu, obyčajný Francúz hladoval. Po rokoch neúrody, daniach a inflácii už nemal čo stratiť – a práve vtedy sa zrodila Francúzska revolúcia.
Jej priebeh je zložitý, ale v skratke: kráľ padol. Teda jeho hlava. Poprava Ľudovíta XVI. bola rozhodnutá s extrémne tesným výsledkom – iba jeden jediný hlas (361 za smrť vs 360 za vyhnanstvo) rozhodol o tom, že kráľ ako symbol musí zomrieť pod gilotínou. Mimochodom pod vynálezom, ktorý sám nechal vylepšiť. Pohľad na šibenice s hnijúcimi mŕtvolami sa mu totiž kedysi hnusil. Keď mu teda doktor Guillotin priniesol náčrt humánnejšieho nástroja, kráľ si ho pochvaľoval. svoju pozornosť ale obrátil na ostrie v tvare polmesiaca: „Myslíte, že takýto nôž bude vhodný pre všetky krky? Pre niektoré môže byť malý, pre iné veľký.“ A do plánika nakreslil namiesto polmesiaca šikmú čiaru. Vďaka kráľovi tak gilotína dostala čepeľ v tvare trojuholníka. 21. januára 1793 si ju vyskúšal sám. Jeho posledné slová boli: „Nevinný zomieram. Odpúšťam tým, ktorí sa podieľali na mojej smrti, a modlím sa, aby moja krv nikdy nepadla na Francúzsko.“
Podobne dopadla Antoinetta. Vnímaná ako hlavný vinník krízy sa po strate detí, majetku a moci musela postaviť pred revolučný súd, kde ju zosmiešnili, súdili a nakoniec aj odsúdili na smrť. Opäť len jedným hlasom nad väčšinou (361 za, 334 proti a 26 sa zdržalo hlasovania). Jej posledné slová na popravisku boli adresované katovi, ktorého nechtiac stúpila na nohu: „Odpusťte mi, pane, nechcela som.“
Kde sa stratili peniaze?
Aj dnes by sme si mohli klásť otázku: kde sa všetky tie peniaze stratili? Pred revolúciou Francúzsko míňalo:
- Na vojny, ktoré prehrávalo.
- Na luxus, ktorý si nemohlo dovoliť.
- Na dvor, ktorý nevedel, že svet mimo Versailles vôbec existuje.
Poučenie z histórie: Neopravujte len zámky, keď vám hrozí revolúcia
Ľudovít XVI. nebol kráľ zlý, len neschopný. A mnoho dlhov zdedil už po otcovi Ľudovítovi XV a dedovi, kráľovi slnko, Ľudovítovi XIV. Jeho smrť na gilotíne nebola len koncom jednej epochy, ale aj symbolom zlyhania absolutizmu. Ak si z jeho príbehu máme niečo vziať, tak je to fakt, že ignorovať hladný ľud, míňať štátny rozpočet na nočníky a vyhýbať sa politickým reformám nie je recept na úspech – ani na prežitie.
Autor: Marek Kurta
