Televízna diskusia o nelegálnej migrácii priniesla ďalší pozoruhodný moment. Kým väčšina ľudí by po správach o útokoch, vraždách či násilných incidentoch očakávala jednoznačné odsúdenie páchateľov, europoslankyňa Lucia Yar sa rozhodla upozorniť na niečo iné. Na nás.
Pretože problémom zrejme nie sú len tí, ktorí násilie páchajú. Problémom sú aj tí, ktorí o ňom hovoria.
Násilie treba odsúdiť, ale…
„Čo sa stalo v Belfaste, alebo akékoľvek iné násilie v Európskej únii, ktoré sa udeje, je samozrejme potrebné odsúdiť,“ vyhlásila Yar.
To znie rozumne. Lenže po tradičnom „ale“ prišla pointa.
Podľa nej sa musíme zamyslieť nad tým, či násilie nepodnecujeme aj tým, že neustále hovoríme o migrantoch, ľuďoch inej farby pleti alebo iného vierovyznania.
Inými slovami, po útoku sa už nemáme pýtať len na páchateľa. Mali by sme sa zamyslieť aj nad tým, či náhodou niekto predtým príliš hlasno nehovoril o problémoch spojených s migráciou.
Keď sa realita stane problémom
Zaujímavé je, že tento spôsob uvažovania funguje len jedným smerom.
Ak niekto upozorní na rast kriminality, bezpečnostné incidenty alebo problémy s integráciou migrantov v niektorých západoeurópskych mestách, okamžite je obvinený zo strašenia a podnecovania nenávisti.
Ak sa však podobné incidenty reálne stanú, problémom zrazu nie je samotný skutok, ale diskusia o ňom.
Vzniká tak zvláštna situácia. O probléme sa nemá hovoriť, pretože by to mohlo vyvolať negatívne emócie. A keď sa problém objaví, opäť sa o ňom nemá hovoriť, pretože by to mohlo vyvolať negatívne emócie.
Záplava migrantov? To vraj nesmieme povedať
Yar zároveň kritizovala vyjadrenia o „záplave“ migrantov, ktorá podľa nej podnecuje násilie a posilňuje krajnú pravicu.
To je zaujímavé najmä v čase, keď viaceré západoeurópske štáty otvorene hovoria o migračnej kríze, sprísňujú azylové pravidlá a zavádzajú kontroly na hraniciach.
Zdá sa však, že niektorí politici sa viac obávajú slov než samotných problémov.
Ak sa občania sťažujú na bezpečnosť, treba ich poučiť.
Ak upozorňujú na dôsledky masovej migrácie, treba ich napomenúť.
Ak poukazujú na konkrétne prípady násilia, treba ich obviniť z podnecovania nenávisti.
Stará známa progresívna logika
Takéto vyjadrenia nie sú ničím novým. Už roky počúvame podobný argument: za rast napätia nemôžu tí, ktorí páchajú násilie, ale tí, ktorí naň upozorňujú.
Keď niekto kritizuje migráciu, vytvára vraj atmosféru strachu.
Keď niekto poukáže na zlyhanie migračnej politiky, vytvára vraj atmosféru nenávisti.
Keď niekto žiada prísnejšiu ochranu hraníc, podporuje vraj extrémizmus.
V tejto logike sa z kritika stáva vinník a z vinníka vedľajšia postava príbehu.
Čo vlastne občania majú robiť?
Z vyjadrení Lucie Yar vyplýva zvláštne odporúčanie.
Ak sa v Európe stane násilný útok, odsúďte ho. Ale nie príliš hlasno.
Ak je páchateľ migrant, radšej sa nezameriavajte na túto skutočnosť.
Ak sa vám zdá, že migračná politika nefunguje, buďte opatrní, pretože samotná kritika môže byť označená za problém.
Výsledkom je politika, ktorá sa čoraz menej snaží riešiť realitu a čoraz viac sa snaží regulovať spôsob, akým o realite hovoríme.
A práve preto mnohí voliči nadobúdajú pocit, že časť progresívnej politiky už nebojuje s problémami, ale s ľuďmi, ktorí si ich dovolili pomenovať.
-rvv-
