KDH v snahe o politický reštart opäť objavilo teplú vodu. Áno, šport a športovanie sú pre spoločnosť naozaj dôležité. Ale ak si niekto myslí, že situáciu so stagnujúcim slovenským športom vyrieši tým, že založí nové ministerstvo športu, je na omyle.
Predovšetkým je dôležité povedať skutočnosti, ktoré súvisia so slovenským prístupom ku športu. Že sa takmer nepodporuje zo strany štátu. A športovci musia vyslovene žobrať u sponzorov. Alebo, že ak odstavíme divákov, prichádza šport o významné príjmy zo vstupného.
Nemôžeme sa veru ani čudovať, že krajina medzi Tatrami a Dunajom je v v krajine gejší, samurajov a nindžov historicky najmenej zastúpená pod piatimi kruhmi. Kým iné letné olympiády boli plné cenných kovov pre Slovensky a Slovákov, teraz je to zatiaľ iba jediná.
Jedným z dôvodov je prístup štátu. Kým v socializme tu bol eminentný záujem štátu podporovať športovcov vo veľkom, teraz to štát necháva na trh. Ovocie sme síce žali pri najväčších úspechoch, vrátane zlatých hokejových chlapcov z Göteborgu, ale ovocie bolo zasadené dávno predtým. Aj majstri sveta z roku 2002 boli ešte hokejovo vychovaní v období socializmu.
Ostatné roky však slovenský šport klesá aj po stránke úspechov či kvalifikovania sa na významné podujatia. A na prvom mieste je štát. No štát to nevyrieši tým, že vznikne ministerstvo.
Aj táto vláda prišla s novým ministerstvom a žiadne veľké výsledky to neprienieslo, okrem toho, že Remišová dostala trafiku. Štát málo podporuje šport a výchovu športovej mládeže. A potom minister hospodárstva len cynicky povie, že do budúcna by sme sa mali zamyslieť nad väčšou podporou. Keď vidíme, čo všetko sa podporuje, je na mieste otázka, prečo sa tieto financie rovno nedajú do športu mládeže. Ako je možné, že aj ľudia, ktorí pracujú s mládežou, musia žobrať u sponzorov, aby mali na základné veci? Lebo sme sa dostali do stavu, keď štát od športu dáva ruky preč a necháva to na nie vždy fungujúcu voľnú ruku trhu. Ale trh nemá záujem sponzorovať mladých, chce mať reklamy maximálne tam, kde je veľa divákov a televízne kamery. Ako je možné, že napríklad susedné Maďarsko dáva nepomerne viac do športu, ako Slováci? Dokonca sa našiel milión eur na štart dvoch maďarských klubov v slovenskej extralige…
Namiesto hľadania riešení, ako výrazne zadotovať mládežnícky šport, aby aj talentovaní mladí mohli hrať bez ohľadu na finančné možnosti rodičov, budeme si naivne myslieť, že sa to vyrieši odčlenením časti ministerstva školstva do novej budovy, ktorú štát bude musieť zohnať, alebo, že sa len zmenia tabule, veď na novom ministerstve školstva budú aj tak robiť zväčša tí istí ľudia, ako sa teraz na školstve venujú športu. Prečo však problémy nedostatku financií v športe chceme riešiť tým, že financie dáme do vzniku staro-nového byrokratického aparátu? Prečo sa namiesto toho nevrátime k tomu, čo v minulosti fungovalo? Prečo nevrátime telesné výchovy do škôl? Prečo nevytvoríme strediská talentovanej mládeže? Prečo neposilníme slovenské kluby, aby mohli vychovávať budúce talenty?
Športovo sme zaspali veľa rokov a vrátiť sa do čias športových úspechov bude dlhá a náročná trať. Ale túto trať nevieme obísť vytvorením nového ministerstva. Už len namiesto zbytočného celoplošného testovania sa obrovské financie mohli dať do zdravotnej prevencie, ku ktorej športovanie rozhodne patrí. A nebola by to malá injekcia pre podvýživený šport. Načim sa len vrátiť k osvedčenému a výsledky prinášajúcemu zdravému rozumu a skončiť s experimentami.
Michal Albert
