SNS prežíva veľmi turbulentné obdobie. Politický rozchod s ministrom je vždy veľký problém, najmä, ak je to člen vlády, ktorý je výrazný a navonok sa zdá, že neexistuje dôvod na jeho odvolanie. Ďalšou, veľmi problematickou okolnosťou je skutočnosť, že nie všetko, teda nie všetky dôvody je vhodné komunikovať verejne. Preto sa treba nateraz obmedziť na zopár nezvratných faktov. U žiadneho politika neexistuje nárok na funkciu, resp. na čo je nárok je mandát v parlamente. Ten sa získa buď umiestnením na kandidátke, alebo vďaka podpore voličov, cez preferenčné hlasy. Všetko ostatné je bonus, možnosť, ktorá závisí od okolností, ktoré sú pri zostavovaní vlády. V minulosti napríklad SNS do vlády nenominovala ani jedného poslanca, teda politika, ktorý prešiel voľbami. Takú istú taktiku zvolila napríklad česká SPD. Predstava, že minister je absolútne autonómny od strany, ktorá ho nominovala je viac než scestná, ale zatiaľ nerobme predčasný záver. Budúci týždeň o tomto čase bude už v tejto nešťastnej kauze oveľa viac svetla. Vtedy sa totiž stretnú – premiér Róbert Fico, predseda strany Andrej Danko a minister Tomáš Taraba a pokúsia sa problém vyriešiť. Okrem toho nás budúci týždeň čaká aj koaličná rada, ktorá sa určite bude tejto kauze venovať, no a nakoniec vo štvrtok 28.5 bude predsedníctvo SNS, na ktorom sa vedenie strany stretne zo svojím nominantom ministrom životného prostredia Tomášom Tarabom. Verím teda, že o týždeň už bude v tejto kauze viac jasno. Samozrejme je úplne zrejmé, že strane tieto rozpory nepomáhajú, je jasné, že si to nateraz pravdepodobne vyžiada politické náklady, ktoré sa prejavia v poklese preferencií a je preto nanajvýš žiadúce, to čo najzrozumiteľnejšie odkomunikovať. V tejto chvíli by akákoľvek ďalšia medializácia mohla skôr poškodiť, ako pomôcť. Zahraničné služobné cesty sú často veľmi často inšpiráciou, aj pre našich politikov. Návšteva parlamentnej delegácie na čele s predsedom parlamentu Richardom Rašim nám z inej perspektívy ukázala, ako sa môžu rozvíjať štáty s veľkým nerastným bohatstvom. Azerbajdžan je príkladom štátu, ktorý svoje bohatstvo bezducho „neprejedá“, ale veľmi premyslene investuje do budúcnosti. Lídri štátu klan Alijevincov ( otec Hejdar, syn Ilham a Ilahamova dcéra Leyla Alijeva)vytvárajú politickú dynastiu Alijevovcov, ktorá je osvietená a štát rozvíja. Vedenie štátu si veľmi dobre uvedomuje, že doba, kedy môžu ťažiť z nerastného bohatstva sa raz skončí a na časy po ropnom a plynovom boome sa musia pripravovať už teraz. Preto Azerbajdžan investuje obrovské prostriedky do podpory IT technológií, do biotechnológií, medicínskeho výskumu a všeobecne vedy ako takej. Táto spoločnosť je aj na európske pomery veľmi bohatá, je však dobre , že si uvedomujú, že bohatstvo Azerbajdžanu nesmie byť založené len na zásobách ropy a plynu. Vďaka tomu je možné, že si bohatstvo udrží aj keď ropa a plyn dôjdu.
