Keď ťa označia za nebohého, ale ty ešte stále dýchaš
Rímsko-nemecký kráľ Albrecht I. Habsburský (1255-1308) zažil v roku 1293 naozaj rušný deň. A to doslovne. Po tom, čo ochorel tak vážne, že ho dokonca istá šľachta vyhlásila za mŕtveho, sa jeho lekári rozhodli, že je čas využiť všetky dostupné metódy na záchranu jeho života. Vyskúšali všetky tradičné techniky ako púšťanie žilou, prikladanie pijavíc a rôzne zázračné lektvary, no nič nepomáhalo. Vtedy lekári dospeli k jasnej diagnóze: kráľ musel byť otrávený! A tak sa rozhodli pre niečo, čo by dnes asi neprešlo žiadnym zdravotným poistením: zavesili ho za nohy.
Albrecht vs. Stredoveké medicínske postupy: Kto prežije?
V stredoveku sa totiž verilo, že zavesenie za nohy môže „vyplaviť“ jedy z tela. Koľkokrát by si úbohý Albrecht prial aby mu tá hlúpa pijavica pomohla! Na radu odborníkov však nenamietal, a tak sa dobrovoľne nechal priviesť do polohy netopier, čakajúc, že tá sprostá otrava konečne vyjde von. Ak si aj Albrecht pomyslel, že sa bude cítiť lepšie, určite ho prekvapil fakt, že jeho očná sietnica začala byť… trochu menej funkčná.
Zázrak alebo nešťastný vedľajší účinok
Tlak v žilovej sústave hlavy nešťastného kráľa totiž spôsobil, že sa očná sietnica vychýlila nabok, následkom čoho celé oko vypovedalo poslušnosť. Ale čo, ostalo mu ešte jedno zdravé. Hlavné bolo predsa zbaviť sa jedov v tele, a to napodiv zafungovalo. Terapia dole hlavou kráľa neduhu a údajnej otravy naozaj zbavila, a tak jednooký, no stále živý Albrecht mal teraz na práci inú úlohu – urýchlene presvedčiť aristokratov, ktorí ho pochovali, že stále žije. A tí nakoniec aj uznali, že kyklop-nekyklop, pirát-nepirát, je naozaj stále pri zmysloch. Niektorí sa zdráhali, ale tých Albrecht zase presvedčil mečom, a tak panoval ešte ďalších 15 rokov a v spokojnom manželstve s Alžbetou Tirolskou zanechal 21 potomkov. Potom si na neho počkal osud, pomerne bežný u stredovekých vladárov. 1. mája 1308 mu krk prebodol vlastný 18-ročný synovec Johann aj s pomocníkmi len preto, že mu odmietol dať do správy jeden hrad…
Autor: Marek Kurta
