Ľudovít XIV., Kráľ Slnko. Muž, ktorý si myslel, že sa celý vesmír točí okolo neho. Vládca Versailles, milovník krásnych žien, parochien a vlastného odrazu v zrkadle.
Mal milostiek viac než zrkadiel v paláci, no napriek tomu potreboval aj niečo nudné, ale nevyhnutné: oficiálnu manželku a následníka trónu. Lebo aj absolútny monarcha musí občas splniť povinnosti, ktoré by najradšej preskočil.
Manželstvo z rozumu (a bez iskry)
Jeho manželkou sa stala Mária Tereza Španielska – sesternica, princezná a chodiaca mierová zmluva. Ich sobáš v roku 1660 mal ukončiť španielsko-francúzske nepriateľstvo. Láska? Nepovinná položka.
Mária Tereza vedela, do čoho ide. Tušila, že kráľ nebude práve vzorom manželskej vernosti. Len netušila, že si vernosť odškrtne ako „nepovinný doplnok“. Keď sa Ľudovíta pýtali, ako sa mu budúca manželka páči, odpovedal legendárne: „Nuž… budem schopný ju milovať.“
Nie „milujem ju“. Nie „je očarujúca“. Ale „budem schopný“. Už vtedy bolo jasné, že to nebude romantický román, ale skôr povinná jazda.
Čokoláda, cesnak a kráľovský zápach
Súčasníci Máriu Terezu nešetrili. Vraj bola nízka, nie obzvlášť príťažlivá a… jednoduchá. Milovala horúcu čokoládu natoľko, že sa z nej postupne stala blonďavá bacuľka s chrupom v stave národnej krízy.
Za ružovými perami sa jej leskli čierne zuby, k čomu sa pridával výrazný cesnakový odér. A keďže hygiena na dvore mala vlastné pravidlá (žiadne), vznikla prezývka, ktorú história láskavo zaznamenala: „Zapáchajúce veličenstvá.“ Romantika z parfumérky vo Versailles.
Kráľovná, nuda a… trpaslík
Ľudovít navštevoval manželské lôžko len vtedy, keď bolo treba splniť dynastickú povinnosť. Zvyšok času trávil inde – veľmi inde.
Mária Tereza sa nudila. A ako darček na rozptýlenie dostala… trpaslíka. Bol to černoško menom Nabo, meral sotva 70 centimetrov.
Rýchlo sa stal kráľovninou hračkou na pobavenie.
Až na príliš veľké pobavenie, pretože madam de Montespan spomínala: „Krútil sa ako mačiatko – na koberci, na stole, na pohovkách a niekedy aj v kráľovninom lone.“
Veľmi nenápadné krútenie malo svoje následky.
Tehotenstvo, nervozita a „čierne myšlienky“
Keď Mária Tereza v roku 1664 otehotnela po tretíkrát, dvor zbystril pozornosť. Prvý syn žil, druhé dieťa – dievčatko – zomrelo krátko po pôrode. Tentoraz sa nesmelo nič pokaziť.
Kráľovná bola nervózna. Kráľ ju upokojoval po svojom: „Len žiadne čierne myšlienky, lebo sa vám narodí divné dieťa.“ Nečakal, že ten údiv bude ešte väčší než by si dokázal predstaviť.
Pôrod, ktorý kráľ nečakal
V novembri 1664, v ôsmom mesiaci tehotenstva, prišli predčasné pôrodné bolesti. Dvor sa hemžil lekármi, pôrodnými babami a zvedavcami. Kráľ, postávajúc za zatvorenými dvermi, počúval bolestné stony Márie Terezy, ktoré nakoniec prekričal hlas nového života. Ešte chvíľu čakal, no po chvíli ho trpezlivosť prešla a vošiel dnu. Všetci sa uklonili a ktosi mu podal malé dievčatko zavinuté v plienkach. V bielej zástere sa na neho začala usmievať malá čierna hlavička.
Ľudovít v tom momente div neodpadol a sám potreboval pomoc ošetrujúceho lekára. Ten ho v nepríjemnej situácii narýchlo fundovane upokojoval: „Vaša výsosť, nie je nutné sa znepokojovať. Na to, aby sa z dievčatka stala černoška, stačí čo i len pohľad na černocha!“ Kráľa toto vysvetlenie zrejme neuspokojilo, pretože zareagoval: „Takže pohľad? Tak ten musel byť ale prenikavý!“
Málo podozrivý vinník – čokoláda
Klebety sa rozleteli po dvore rýchlejšie než parochne pri požiari. Mnohí logicky verili, že sa to mohlo stať následkom pitia čokolády. Čokoláda sa tak stala oficiálnou verziou – nadmerný kráľovnin konzum musel zafarbiť aj dieťa!
Neoficiálna verzia bola samozrejmá. Kráľovi veľmi rýchlo došlo, že s čokoládou to nemalo nič spoločné a že náruživého trpaslíka nezastavila ani cesnaková aróma jeho manželky. A tak Nabo zmizol. Bol predaný obchodníkom s otrokmi. O jeho ďalšom osude sa nevie vôbec nič, ale podľa vtedajších pomerov mohol skončiť len na nejakom trhovisku alebo na plantáži.
Zmizlo aj dieťa. Oficiálne oznámenie znelo stručne: Dievčatko zomrelo pri pôrode. Všetci prikývli. V tom čase nič výnimočné. Škandál zažehnaný. Ale zmizlo dieťa naozaj?
Čierna mníška z Moretu
Podľa legiend dieťa nezomrelo. Kráľ ho dal odniesť do kláštora svätej Jenovéfy v Morete. Dievča tam vyrástlo, stalo sa mníškou a celý život tvrdilo, že v jej žilách koluje kráľovská krv.
A čo je najlepšie – existuje portrét. Rok narodenia sedí. A záhadne ju navštevovali aj kráľovskí princovia. Aj myslitelia ako Voltaire či Saint-Simon verili, že ide o nevlastnú dcéru Ľudovíta XIV. Kráľ to samozrejme nikdy nepotvrdil, ale indície naznačujú všeličo.
Otázky, ktoré stále smrdia viac než cesnak
Odpovedí máme stále menej ako otázok, ale aj tie otázky sú pozoruhodné sami o sebe? Prečo neexistujú takmer žiadne záznamy o tomto kráľovninom pôrode? Ak sa nič zvláštne nestalo, prečo Nabo zmizol bez stopy? A hlavne: Prečo sa v archíve svätej Jenovéfy nachádza fascikel s názvom „Dokumenty o maorskej dcére Ľudovíta XIV.“, ale korešpondencia z neho záhadne zmizla?
Kráľ Slnko svietil jasne. Ale niektoré tiene vo Versailles sú dodnes poriadne tmavé…
Autor: Marek Kurta
A keď sme už pri tej čokoláde, prečítajte si niečo o jej histórii tu. Kde sa jej konzumuje najviac na svete?
