Prostredníctvom svojich brilantných dobyvateľských stratégií vybudoval Karol Veľký (742-814) ríšu, ktorá sa rozprestierala na väčšine územia dnešnej západnej Európy. Toto obrovské franské kráľovstvo držala pohromade kresťanská kultúra, ktorá slúžila ako mocné spojivo. Karol si dobre uvedomoval jej význam, a preto výrazne podporoval cirkev. Vďaka jeho vízii a odhodlaniu došlo k viacerým významným kultúrnym reformám, ktoré zmenili podobu ríše a položili základy európskej civilizácie.
Územný rozmach Franskej ríše
Karolovci alebo Karolovská dynastia bola šľachtická a neskôr panovnícka dynastia, ktorá sa v roku 751 chopila moci a vládla s eleganciou ale aj železnou päsťou. Karol Veľký, najvýraznejšia postava tejto dynastie, bol korunovaný za franského kráľa v roku 768 a jeho politická stratégia bola viac než šikovná – bola majstrovskou ukážkou „ako si podmaniť kontinent s úsmevom na tvári“.
Na juhu sa Karol spriatelil s pápežom, ktorý tiež nemal v láske germánsky kmeň Longobardov. Títo drsní chlapíci mali ambíciu ovládnuť celé Taliansko, ale Karol im čoskoro ukázal, že to nebol práve najlepší nápad. Po ich porážke sa nechal korunovať za longobardského kráľa, čím si zabezpečil miesto v talianskej histórii a pripravoval scénu pre stredovekú nemeckú dominanciu na Apeninskom polostrove.
No Karol neskončil pri Longobardoch. V dnešnom Nemecku Sasov porazil s odhodlaním a trpezlivosťou, akoby hral dlhú šachovú partiu. Tá však bola spojená s nesmiernou krutosťou a pri jednej príležitosti v roku 782 údajne nariadil popravu asi 4500 Sasov. Všetci členovia pohanského germánskeho kmeňa, ktorí nekonvertovali na kresťanstvo, museli prísť o život. Sasovia napokon zložili zbrane a prijali krst, pravdepodobne si uvedomili, že je jednoduchšie sa podvoliť než čeliť Karolovmu nekonečnému vojenskému ťaženiu. Medzitým Bajuvari v dnešnom Bavorsku a Avari v budúcom Uhorsku tiež pocítili silu jeho meča.
A čo Španielsko? Tam Karol bodoval proti Arabom, no utrpel tu aj svoju jedinú porážku. Stratil tu veľa mužov, vrátane prefekta Bretónska, menom Roland. Odvážny Roland bol zvečnený a mytologizovaný v stredovekej epickej básni Pieseň o Rolandovi, ktorá je jedným z najstarších zachovaných príkladov francúzskej literatúry.
Franská ríša sa pod jeho vládou neustále rozširovala a prakticky pohltila celý kresťanský Západ. Spojenectvo s pápežom Levom III. mu na Vianoce roku 800 prinieslo korunováciu za cisára. A kde inde by sa to malo stať, ak nie v samotnom Ríme? Karol tak nebol len kráľom, ale aj symbolickou hlavou kresťanstva – muž, ktorý prepojil trón a oltár s nevídanou gráciou a veľkoleposťou. Viac o korunováciách na Vianoce tu.
Karolínska renesancia
Budovanie národa za vlády Karola Veľkého a jeho predchodcov, Pipina Krátkeho a Karola Martela, bolo majstrovskou ukážkou inovácie a reforiem, ktoré zasiahli nielen politiku, ale aj cirkev a vzdelávací systém. Pritom sám cisár Karol bol negramotný! S podporou pápeža sa vytvárala nová éra, ktorá formovala základ pre budúcnosť Európy.
V Aachene sa Karol Veľký obklopil učenými mužmi a povolal remeselníkov, aby vybudovali impozantný palác, ktorý sa stal centrom jeho ríše. Najväčšou ozdobou tohto paláca bola nádherná hradná kaplnka, vysvätená podľa legendy samotným pápežom Levom III. v roku 805. Kaplnka, ktorá je dnes súčasťou prekrásnej aachenskej katedrály, nesie stopy rímskej, byzantskej a germánskej architektúry, pričom dominuje tu rímsky štýl. Životopisec Karola Veľkého Einhard o tomto diele napísal: „Kostol Svätej Matky v Aachene bol postavený s úžasnou zručnosťou. Je zjavné, že franský cisár chcel vidieť svoje hlavné mesto ako druhý Rím.“
Pojem „Karolínska renesancia“ označuje obdobie kultúrneho obrodenia, ktoré sa zrodilo za čias Karola Veľkého. Tento rozkvet umenia a architektúry sa považuje za znovuzrodenie starovekej kresťanskej kultúry a klasického dedičstva. Karol Veľký dokázal oživiť aj stavbu veľkých kamenných budov, čo bolo zručnosťou, ktorá sa takmer stratila. Ďalšími prejavmi tejto renesancie boli knižná maľba a vznik nového písma – karolínskej minuskuly, ktoré položilo základy spoločnej latinskojazyčnej kultúry v celej katolíckej Európe. Hlavným reformátorom písma a latinčiny bol učený anglosaský školák Alcuin, ktorý zároveň zlepšil základné vzdelávanie.
Karolínska renesancia bola v podstate cirkevným hnutím, vychádzajúcim z kláštorov a dvora učených mužov. V tomto období sa zaviedla aj cirkevná daň – desiatok, ktorý museli roľníci a mešťania odvádzať cirkvi.
A vďaka karolínskej renesancii a Karlovi samotnému sa nám zachovali vzácne informácie o staroveku a antike. Karol Veľký bol zúrivým zástancom kresťanstva, no napriek tomu mal veľkú úctu ku kultúre pohanského staroveku. Svoju ríšu vnímal aj ako priameho nástupcu slávy rímskeho sveta. Učenci karolínskej renesancie objavili a zachovali čo najviac zo staroveku a jeho prežitie do dnešnej doby je z veľkej časti vďaka ich úsiliu. Na franských ťaženiach vojaci priniesli späť starú latinskú literatúru spolu s ďalšou korisťou. Karolínski mnísi precízne skopírovali tieto staré texty do nových zväzkov, čím pomohli zachovať Cicera, Plínia Mladšieho, Ovidia a Ammiana Marcellina. Aj po vláde Karola Veľkého zostali tieto európske kláštory oddané uchovávaniu latinskej literatúry a vedomostí.
Pád Franskej ríše
Keď Karol Veľký zomrel v roku 814, jeho Franská ríša bola najväčšia a najmocnejšia v celej Európe. Plánoval rozdeliť svoje kráľovstvo medzi troch synov, no osud zasiahol – prežil ho iba Ľudovít Pobožný. A tak sa začalo obdobie zmien a turbulencií.
Od polovice deviateho storočia sa kráľovská moc začala oslabovať. Feudalizmus naberal na sile a feudálna aristokracia, ktorá si začala privlastňovať svoje léna ako dedičné majetky, postupne získavala čoraz väčšiu samostatnosť. Kráľovstvo sa začalo trieštiť, až Verdunská zmluva v roku 843 rozdelila ríšu na tri časti: Západofranské kráľovstvo (z ktorého sa neskôr stalo Francúzsko), Východofranské kráľovstvo (budúce Nemecko) a Stredné kráľovstvo, ktoré sa tiahlo od dnešného Holandska po stredné Taliansko a nazvalo sa Lotaringiou, pretože v nej vládol Lotar. Tu sa teda začína písať história moderných štátov ako Francúzsko a Nemecko a Karla Veľkého preto volajú aj „otec Európy“. A možno aj preto, že počas svojho života bol ženatý s piatimi rôznymi ženami.
Feudálna fragmentácia pokračovala, najmä vo Francúzsku, kde králi a cisári síce ešte nosili koruny, ale ich moc bola čoraz viac len symbolická. Feudálna šľachta spravovala svoje panstvá ako malé nezávislé kráľovstvá. Kráľovstvá sa delili, dynastie upadali, a nové rodiny preberali moc. Aj moc Karolovcov upadla. Vo Východofranskej ríši vymreli v roku 911, zatiaľ čo v Západofranskej ich v roku 987 nahradili Kapetovci. Karolovci vymreli po meči roku 1012 skrze Ota, vojvodu dolnolotrinského, a roku 1021 skrze nelegitímneho syna kráľa Lotara, remešským arcibiskupom Arnulfom. Odvtedy Karolovcov niet.
Ale to nebol koniec ambícií o veľkú ríšu. Otto Saský, známy ako Otto Veľký, sa v roku 962 stal zakladateľom Svätej ríše rímskej, ktorá si s hrdosťou neskôr niesla názov Rímska ríša nemeckého národa a táto prežila viac ako osem storočí, až kým ju nezrušil Napoleon. Klasická rímska vízia zjednotenej Európy teda žila ešte dlho ďalej, hoci v novej podobe. A po Karlovi ostal v našom jazyku navždy pojem „kráľ“, takže napodobil Caesara, po ktorom tiež ostal jeden slávny titul.
- Vedeli ste, že…?
Karol Veľký nebol len veľký panovník, ale aj reálne veľký, teda vysoký muž. Merial cca 184 cm, čím priemer svojej doby prevyšoval o 15-20 centimetrov! Fyzický vzhľad Karola Veľkého bol v stredoveku veľmi pozoruhodný, a teda mohol prispieť k jeho spoločensko-politickým úspechom.
Autor: Marek Kurta
