Robert Kaliňák sa opäť dostal do ostrého konfliktu s médiami a tentoraz nechodil okolo horúcej kaše. Redaktorke priamo tvrdil, že jej médium dostávalo zahraničné peniaze, spomenul americkú ambasádu a odkázal jej, aby ho zažalovala, ak klame. Potom otvoril ešte nepríjemnejšiu tému: ako médiá pracujú s politickými kauzami, obvineniami a následnými oslobodzujúcimi rozhodnutiami. Podľa Kaliňáka totiž platí jednoduché pravidlo – keď niekoho obvinia, je z toho titulka na tri dni, no keď prípad neskôr skolabuje, pamäť časti novinárskej obce sa zázračne skráti.
Celý spor sa začal otázkou, čo možno považovať za zasahovanie do volieb či predvolebnej kampane. Kaliňák medzi takéto aktivity zaradil aj financovanie politicky alebo spoločensky aktívnych subjektov zo zahraničia a následne redaktorke povedal: „Napríklad presne to, čo ste robili vy, že vás financovali zahraničné ambasády.“ Keď to odmietla, minister spomenul aj americkú ambasádu a prešiel do protiútoku: ak jeho tvrdenie nie je pravdivé, nech ho dotknutí zažalujú.
Tu však treba oddeliť dve veci. Na Slovensku skutočne existovali a existujú zahraničné grantové programy podporujúce žurnalistiku, mediálnu gramotnosť či projekty súvisiace s voľbami; napríklad americká misia v minulosti vypísala grant na mentoring investigatívnej žurnalistiky a organizácia MEMO 98 vo svojej výročnej správe uvádza financovanie projektov zo zdrojov EÚ, NED, britskej ambasády či ďalších zahraničných donorov. To však samo osebe nedokazuje Kaliňákovo konkrétne tvrdenie voči redaktorke alebo jej médiu.
„Dajte na mňa žalobu“
Kaliňák si bol svojimi slovami natoľko istý, že redaktorke odkázal: „To nie je útok, to je pravda, to je fakt. Keď to nie je pravda, prosím, dajte na mňa žalobu.“ A ešte pridal ironickú poznámku, že ak sa za dané financovanie nehanbí, on jej k tomu „blahoželá“.
Takéto vystúpenie je presne ten typ politického súboja, pri ktorom sa diskusia prestane viesť podľa pripravených otázok. Redaktorka chcela hovoriť o ovplyvňovaní volieb, Kaliňák obrátil reflektor na médiá a položil im v podstate rovnakú otázku: ak považujeme zahraničné peniaze v politike za citlivú záležitosť, prečo sa rovnaká pozornosť nevenuje zahraničnému financovaniu aktivít, ktoré vstupujú do verejnej diskusie?
To je legitímna otázka. Odpoveď však musí stáť na konkrétnych zmluvách, donoroch a projektoch, nie iba na politickej prestrelke.
Kaliňák: Kde je tá korupcia „na najvyšších miestach“?
Oveľa zaujímavejšia časť vystúpenia prišla následne. Kaliňák pripomenul roky, keď sa slovenský verejný priestor zapĺňal titulkami o korupcii „na najvyšších miestach“, policajných akciách, obvineniach bývalých funkcionárov a údajnom rozkladaní organizovaného systému.
A položil redaktorke jednoduchú otázku: „Povedzte mi za tie tri roky, kde bola súdená korupcia na najvyšších miestach? Povedzte mi jeden prípad.“
Minister tým trafil citlivé miesto mediálneho spravodajstva. Obvinenie je atraktívne. Zásah polície, putá, kukláči, prehliadky a tlačovky sú vizuálne aj politicky silné udalosti. O niekoľko rokov neskôr je právoplatné rozhodnutie, zastavené stíhanie alebo oslobodzujúci rozsudok často oveľa menej dramatický.
A človek, ktorý bol tri roky v očiach verejnosti „kauzou“, už medzitým svoju povesť späť nedostane jednoduchým titulkom na ôsmej strane.
Obvinenie nie je rozsudok. Na Slovensku sa na to občas zabúdalo
Práve toto je podstata Kaliňákovej kritiky. Nehovorí iba o tom, že médiá kritizovali Smer. Tvrdí, že pri niektorých prípadoch sa samotné vznesenie obvinenia verejne prezentovalo takmer ako dôkaz viny, kým neskorší výsledok konania už nemal ani zďaleka rovnaký mediálny zásah.
Takýto problém však nie je výmyslom jedného politika. Z hľadiska práva je rozdiel medzi podozrením, obvinením, obžalobou a právoplatným odsúdením zásadný. Politické spravodajstvo má pritom prirodzenú tendenciu zjednodušovať komplikované trestné konania do jednej vety – a práve tam vzniká riziko, že sa človek v očiach verejnosti stane vinným dávno predtým, než súd vôbec otvorí spis.
Kaliňák preto požadoval to, čo nazval „rovnakým metrom“. Ak je veľkou správou začiatok trestného konania, veľkou správou by podľa neho mal byť aj jeho výsledok. A ak sa tvrdí, že určitý prípad dokazuje systémovú korupciu jednej politickej strany, potom by mal rovnaký meter platiť aj v prípade ľudí spojených s opozíciou.
Krátka pamäť médií? Ale ani Kaliňák nemôže hrať iba na jednu stranu
Férové však je dodať aj druhú polovicu príbehu. Kaliňák sám dnes čelí intenzívnej kritike médií pre svoje pôsobenie na ministerstve obrany, vzťahy so zbrojárskym prostredím či staršie kauzy. Denník N napríklad v posledných týždňoch publikoval sériu textov o jeho niekdajších väzbách na firmy českého zbrojára Michala Strnada, pričom Kaliňák konflikt záujmov odmieta.
Rovnako platí, že vláda sama nie je mimo otázok o médiách a financovaní. Aktuality nedávno upozornili, že rezort obrany pod Kaliňákovým vedením nakupoval reklamný priestor v provládnom portáli eReport za výrazné sumy a spolu s ďalšími rezortmi smerovali stovky tisíc eur do viacerých médií označovaných za provládne. Ministerstvo podľa Aktualít nevysvetlilo, prečo niektoré z týchto výdavkov smerovali práve na stránky s relatívne nízkou návštevnosťou.
Ak teda Kaliňák žiada úplnú transparentnosť zahraničných peňazí v médiách, rovnaká transparentnosť by mala platiť aj pri peniazoch zo štátnych ministerstiev.
Presne podľa jeho vlastného pravidla: rovnaký meter.
Najväčší problém nie je, že médiá robia chyby. Problém je, keď ich nechcú vidieť
Kaliňákova veta o „krátkej pamäti progresívnych novinárov“ je očividne politická provokácia. Pod ňou sa však skrýva téma, o ktorej sa diskutuje oveľa menej, než by sa malo: či médiá dokážu venovať oprave svojho pôvodného obrazu udalostí rovnakú energiu, akú venovali jeho vytvoreniu.
Ak niekoho médiá mesiace označujú za symbol korupcie a jeho meno sa opakovane spája s trestnou činnosťou, nestačí po niekoľkých rokoch napísať tri odseky o tom, že súd rozhodol inak. Formálne je tým novinárska povinnosť možno splnená. Spoločenský účinok však zostáva úplne asymetrický.
Titulka sa pamätá. Oprava sa zabudne. Fotografia s putami zostane. Oslobodzujúci rozsudok už taký virálny nebýva.
„Skúsme merať rovnakým metrom“
A práve táto Kaliňákova záverečná veta bola nakoniec podstatnejšia než celý jeho konflikt s redaktorkou.
„Trošku skúsme merať rovnakým metrom tú istú situáciu,“ odkázal médiám.
Ak zahraničné financovanie predstavuje problém, nech sa transparentne ukáže, kto koho financuje.
Ak sa kritizujú štátne peniaze smerujúce do provládnych médií, rovnaká transparentnosť má platiť pri zahraničných grantoch.
Ak je obvinenie titulnou správou, výsledok procesu nemá byť poznámkou pod čiarou.
A ak sú médiá presvedčené, že ich úlohou je kontrolovať politikov, musia zároveň akceptovať, že politici budú kontrolovať a kritizovať aj ich.
To nie je útok na slobodu tlače. To je prirodzená súčasť verejnej kontroly.
Najmä preto, že v politike aj médiách platí rovnaké pravidlo: dôveryhodnosť sa najľahšie požaduje od druhých a najťažšie dokazuje na sebe.
-rvv-
