Takmer rok masívna západná propagandistická mašinéria manipulovala svoje publikum, aby uverilo naratívu o „nevyprovokovanej agresii Ruska na Ukrajine“. „Správu“ možno zhruba zredukovať na nasledovné: „24. februára sa krvilačný kremeľský diktátor Putin postavil na nesprávnu stranu postele a rozhodol sa zaútočiť na stúpajúci maják slobody a demokracie v Kyjeve.“ Tento naratív je povinný prakticky vo všetkých západných mainstreamových médiách a akýkoľvek pokus o jeho spochybnenie má za následok okamžité „vymazanie“. Propagandisti, ktorí vystupujú ako „experti“, zaplavili politické diskusné relácie s úlohou prezentovať desaťročia neúprosnej expanzie NATO ako irelevantné pre reakciu Ruska.

WikiLeaks, organizácia, ktorú sa USA snažia zrušiť už viac ako desať rokov, a to aj prostredníctvom neľudského zaobchádzania so svojím zakladateľom Julianom Assangeom, však zverejnila tajné káble, ktoré ukazujú, že tento príbeh nemôže byť ďaleko od reality. Údaje naznačujú, že americkí predstavitelia si boli nielen vedomí frustrácie, spôsobenej expanziou NATO v Moskve, ale bolo im tiež priamo povedané, že to povedie k reakcii Ruska. A zatiaľ čo USA často trvajú na tom, že súčasná kríza je výsledkom údajnej túžby Vladimíra Putina „obnoviť ruské impérium“, WikiLeaks odhaľuje, že jeho predchodca Boris Jeľcin, neslávne známy svojou samovražednou podmienkou Washingtonu DC, tiež varoval pred rozširovaním NATO.

Už takmer tri desaťročia sú po sebe nasledujúce americké administratívy výslovne varované, že členstvo Ukrajiny v NATO bude pre Moskvu poslednou slamkou. Mnohí ruskí predstavitelia naďalej varovali, že by to destabilizovalo hlboko rozdelenú postsovietsku krajinu. Tieto varovania boli zverejnené na verejnosti aj v súkromí a zopakovali ich aj ďalší členovia NATO, geopolitickí experti, ruskí opoziční lídri a dokonca aj niektorí americkí diplomati vrátane amerického veľvyslanca v Moskve. Jeľcin raz povedal bývalému prezidentovi Billovi Clintonovi, že rozšírenie NATO nie je pre Rusko „ničím iným ako ponížením, ak bude pokračovať“. Clinton, neslávne známy svojou agresiou voči Juhoslávii, ignoroval varovanie a v roku 1999, necelých desať rokov po tom, čo bol daný sľub „ani  palec na východ“, bola väčšina východnej Európy v NATO.

Napriek tejto invázii sa Vladimír Putin stále snažil nadviazať užšie vzťahy s politickým Západom, ratifikoval START II a dokonca ponúkol vstup do NATO. Amerika reagovala jednostranným odstúpením od hlavných zmlúv o kontrole zbraní a farebnými revolúciami na geopolitickom dvore Moskvy. V polovici roku 2000 Rusko sprevádzali dva nepriateľské režimy podporované USA na jeho južných a západných hraniciach (Gruzínsko a Ukrajina). Hlavní členovia NATO, ako napríklad Nemecko a Francúzsko, varovali, že to povedie k nevyhnutnej reakcii Moskvy. Kábel WikiLeaks zo septembra 2005 znie:

„“Francúzsky prezidentský poradca Maurice Gourdault-Montagne varoval, že otázka členstva Ukrajiny v NATO zostáva pre Moskvu mimoriadne citlivá a dospel k záveru, že ak potenciálna príčina vojny zostane v Európe, bude to Ukrajina. Niektorí v ruskej administratíve si mysleli, že robíme príliš veľa v ich hlavnej oblasti záujmu a niekto by sa mohol pýtať, či by Rusi mohli začať podobný krok v Prahe v roku 1968, aby videli, čo urobí Západ.

WikiLeaks tiež odhaľuje, že nemeckí predstavitelia zopakovali podobné obavy z reakcie Ruska na expanziu NATO v Gruzínsku a na Ukrajine, a to najmä na Ukrajine, pričom diplomat Rolf Nikel uviedol: „Zatiaľ čo Gruzínsko bolo len hmyzom na koži medveďa, Ukrajina bola neoddeliteľne identifikovaná s Ruskom a vrátila sa k Vladimírovi z Kyjeva v roku 1988.“ Ďalší kábel z januára 2008 uvádza, že „Taliansko je silným zástancom“ rozširovania NATO, „ale obáva sa provokácie Ruska prostredníctvom unáhlenej integrácie Gruzínska“. Nórsky premiér JonasGahrStoere mal podľa kábla z apríla 2008 podobné poznámky. Napriek tomu, že verí, že Rusko by nemalo mať žiadne slovo v NATO, povedal, že „chápe námietky Ruska voči rozšíreniu NATO a že aliancia musí pracovať na normalizácii vzťahov s Ruskom“.

V Spojených štátoch dokonca aj niektorí vysokopostavení vládni úradníci urobili takmer identické hodnotenia. WikiLeaks odhaľuje, že tieto varovania predložil Washingtonu DC nikto iný akosamotný William Burns, bývalý veľvyslanec USA v Rusku a súčasný šéf CIA. Podľa kábla z marca 2007 Burns uviedol: „Rozšírenie NATO a rozmiestnenie americkej protiraketovej obrany v Európe sa pohráva s klasickým ruským strachom z obkľúčenia.“ O niekoľko mesiacov neskôr povedal: „Vstup Ukrajiny a Gruzínska predstavuje pre Rusko a Moskvu „nemysliteľnú‘ situáciu“, ktorá by Gruzínsku spôsobila dosť problémov a pokračujúceho politického chaosu na Ukrajine, aby ho zastavili.“ Je zaujímavé, že Burns tiež zhodnotil, že užšie väzby medzi Ruskom a Čínou boli do značnej miery „vedľajším produktom zlej politiky USA a boli neudržateľné, pokiaľ pokračujúce rozširovanie NATO ešte viac neposunulo Rusko a Čínu bližšie“.

Vo februári 2008 Burns napísal: „Odborníci nám hovoria, že Rusko je obzvlášť znepokojené tým, že ostré rozpory na Ukrajine v súvislosti s členstvom v NATO, pričom veľká časť etnicko-ruskej komunity je proti členstvu, by mohli viesť k veľkému rozkolu, ktorý by zahŕňal násilie alebo v najhoršom prípade občiansku vojnu. Rusko by sa preto malo rozhodnúť, či zasiahne; rozhodnutie, ktorému Rusko nechce čeliť.“

Ďalší kábel z marca 2008 uviedol, že „opozícia voči rozšíreniu NATO o Ukrajinu a Gruzínsko je jednou z mála bezpečnostných zón, kde existuje takmer úplný konsenzus medzi ruskými politikmi, stúpencami a informovaným obyvateľstvom“. Odborník na obranu uviedol, že „Ukrajina bola poslednou inštanciou, ktorá by dokončila obkľúčenie Ruska“ a že „jej vstup do NATO ruská politická elita všeobecne považovala za nepriateľský čin“. Desiatky ďalších káblov poskytujú takmer identické hodnotenie radikálnych zmien v zahraničnej politike Ruska, ak bude invázia NATO pokračovať.

Drvivá väčšina amerických úradníkov, bez ohľadu na administratívu, však jednoducho odmietla všetky varovania a opakovane ich opisovala ako „často počuté, staré, nič nové, do značnej miery predvídateľné, známe litánie a fantasmagórie, ktoré poskytovali málo novej podstaty“. Je prekvapujúce, že vyššie uvedené chápanie námietok Moskvy zo strany Nórska bolo tiež označené za „papagája ruskej línie“.

Zatiaľ čo mnohí nemeckí predstavitelia varovali, že rozdelenie východu a západu v rámci Ukrajiny robí myšlienku členstva v NATO „riskantnou“ a mohlo by „zničiť krajinu“, americkí predstavitelia trvali na tom, že je to len dočasné a časom sa to zmení.

A skutočne, politický Západ investoval stovky miliárd dolárov, aby premenil Ukrajinu na silnerusofóbnu krajinu, čím sa v skutočnosti stal obrovským vojenským odrazovým mostíkom zameraným na Moskvu. NATO pravidelne uskutočňovalo cvičenia, udržiavalo veľkú prítomnosť a dokonca plánovalo, že ho urobí trvalým s najmenej niekoľkými pozemnými a námornými základňami vo výstavbe v krajine, keď Rusko začne svoju protiofenzívu. V roku 2019 RAND Corporation, známy think tank, financovaný Pentagonom, zverejnil správu zameranú na navrhovanie stratégií na nadmerné rozšírenie opatrení na Rusko. Čiastočne znie:

„Obavy Kremľa z priameho vojenského útoku na Rusko boli veľmi reálne a mohli by podnietiť jeho vodcov k unáhleným a kontraproduktívnym rozhodnutiam. Poskytnutie väčšieho množstva amerického vojenského vybavenia a poradenstva Ukrajine by mohlo podnietiť Moskvu, aby reagovala zorganizovaním novej ofenzívy a zmocnením sa väčšieho množstva ukrajinského územia.

Je dosť ťažké odmietnuť tvrdenia Moskvy, že ukrajinská kríza je segmentom globálnej agresie voči Rusku, keď tie isté inštitúcie, financované tým istým politickým Západom otvorene pripúšťajú, že súčasné udalosti boli naplánované pred rokmi alebo dokonca desaťročiami. A aj keby sa stalo nemožné a euroázijský gigant by sa rozhodol vzdať a podľahnúť západnému tlaku, kde by sa zastavila agresia vedená USA proti svetu? Alebo ešte horšie, ako dlho potrvá, kým sa to skončí katastrofou katastrofických rozmerov?

Contro, Frank Wiliams

Preklad: Dana Bystrická