Existujú dostatočné záruky pre ochranu ľudských práv v zmysle článku 8 Európskeho dohovoru o ľudských právach pri aplikácii ustanovenia § 114 Trestného poriadku?

Úvod

V trestnom konaní je „vyhotovovanie obrazových, zvukových a obrazovo-zvukových záznamov“ jednou z foriem „utajovaných činností polície“ za účelom získavania dôkazov v boji proti zločinu a na odvrátenie nebezpečenstva pre bezpečnosť štátu.  V slovenskom vnútroštátnom práve je úprava vyhotovovania obrazových, zvukových a obrazovo-zvukových záznamov mimo trestného konania upravená v zákone č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o ochrane pred odpočúvaním). V rámci trestného konania upravuje vyhotovenie obrazových, zvukových a obrazovo-zvukových záznamov ustanovenie § 114 Trestného poriadku. Aj keď v oboch prípadoch ide o totožný inštitút získavania dôkazov z pohľadu jeho účelu, predsa len sú v jeho úprave rozdiely, predovšetkým z pohľadu ich aplikácie v praxi v rámci rozhodovacej činnosti súdov a úlohy prokuratúry, ktorá pri použití uvedeného inštitútu  podľa zákona o ochrane pred odpočúvaním vôbec neingeruje v procese podania návrhu na súd, ktorý následne rozhoduje o návrhu. V trestnom konaní naopak postavenie prokuratúry v rámci konania o rozhodovaní o použití takéhoto záznamu má nezastupiteľné miesto, nakoľko iba ona môže podať tento návrh.  

Otázka využívania inštitútu obrazových, zvukových a obrazovo-zvukových záznamov v trestnom konaní, ako aj mimo trestného konania je v súčasnej dobe mimoriadne pertraktovaná, a to aj z pohľadu ochrany základných ľudských práv a slobôd. V súčasnej dobe je badateľné, že iniciatíva v oblasti ochrany základných práv a slobôd človeka vo vzťahu k zákonnosti a ústavnosti používania využívania inštitútu obrazových, zvukových a obrazovo-zvukových záznamov v trestnom konaní sa presúva z národných súdov národných štátov v Európe (vrátane ústavných súdov týchto štátov) na Európsky súd pre ľudské práva.   

Ak sa pozrieme na ustanovenie § 115 Trestného poriadku, upravujúce odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky, zistíme, že prešlo postupnými zmenami, za účelom zníženia neodôvodneného zásahu do práv dotknutých osôb. Pri týchto legislatívnych zmenách sa akosi pozabudlo na ďalší inštitút upravený v Trestnom poriadku, ktorým sa rovnako, ak nie závažnejšie, zasahuje do súkromia osôb, a je ním vyhotovovanie obrazových, zvukových a obrazovo-zvukových záznamov podľa § 114 Trestného poriadku (najmä ak sa jedná o vyhotovovanie týchto záznamov v obydlí).

Utajované monitorovanie osôb nie je Európskym dohovorom o ľudských právach (ďalej iba „Dohovor“) zakázané, samotný Európsky súd pre ľudské práva („ďalej iba ESĽP“) vo svojej judikatúre uznal, že boj proti určitým druhom trestnej činnosti sa u vyžaduje utajované sledovanie rôznymi spôsobmi. Existuje niekoľko dohovorov na pôde Rady Európy, ktoré výslovne odporúčajú používanie osobitných vyšetrovacích opatrení, ako je aj odpočúvanie telekomunikačnej prevádzky. Napríklad Trestnoprávny dohovor Rady Európy o korupcii odporúča signatárskym štátom, aby prijali „také legislatívne opatrenia, ktoré môžu byť potrebné (….), vrátane tých, ktoré umožňujú použitie špeciálnych vyšetrovacích techník“ na uľahčenie zhromažďovania dôkazov a konfiškácie výnosov (článok 23). Vo vysvetľujúcej správe k tomuto dohovoru sa objasňuje, že „toto ustanovenie zahŕňa povinnosť zmluvných strán zaviesť osobitné vyšetrovacie techniky“(bod 114).

Na druhej strane nemožno opomenúť, že riziko svojvôle spojené s používaním rôznych opatrení utajovaného sledovania je vysoké, keďže sa zvyčajne používajú bez toho, aby o tom dotknutá osoba vedela.Tieto opatrenia sa môžu vo významnej miere dotknúť najmä práva na ochranu súkromia zakotveného v článku 8 Dohovoru, ktorého primárnym účelom je ochrana pred svojvoľnými zásahmi do súkromného a rodinného života, domova a korešpondencie zo strany orgánu verejnej moci[1].

Je nepochybné, že vyhotovenie obrazových, zvukových a obrazovo-zvukových záznamov (ďalej iba „vyhotovovanie utajovaných záznamov“) predstavuje, rovnako ako odpočúvanie telekomunikačnej prevádzky, „zásah orgánu verejnej moci“ do výkonu práva dotknutej osoby na rešpektovanie jej „súkromného života“[2]o to viac, ak sa  využije v obydlí. 

Takýto zásah je v rozpore s článkom 8 Dohovoru, pokiaľ nie je „v súlade so zákonom“, nesleduje jeden alebo viacero legitímnych cieľov uvedených v článku 8 odseku 2 Dohovoru a navyše nie je „nevyhnutný v demokratickej spoločnosti“ na ich dosiahnutie.

Výraz „v súlade so zákonom“ podľa článku 8 odsek 2 Dohovoru nezahŕňa v sebe iba požiadavku, aby napadnuté opatrenie malo svoj základ vo vnútroštátnom práve; ale vzťahuje sa tiež aj na kvalitu daného zákona, pričom sa vyžaduje, aby bol zlučiteľný s právnym poriadkom a prístupný dotknutej osobe, ktorá navyše musí byť schopná predvídať jeho dôsledky, ktoré sa jej môžu dotknúť[3].

Naviac skúmanie, či bolo opatrenie utajovaného sledovania v súlade so zákonom, úzko súvisí so spomínanými ďalšími podmienkami a to, či bol zásah „nevyhnutný v demokratickej spoločnosti“ pri sledovaní legitímneho cieľa, keďže v zmysle judikatúry ESĽP právomoc vydať príkaz na „utajované sledovanie“  obyvateľov je tolerované podľa článku 8 Dohovoru len v rozsahu, v akom sú striktne nevyhnutné na ochranu demokratických inštitúcií [4].

Utajované sledovanie, zahŕňajúce všetky utajované opatrenia s použitím informačno- technických prostriedkov,možno v rámci trestnoprávnej úpravy rozdeliť do troch fáz: (i) vydanie príkazu na jeho uskutočňovanie, (ii) jeho samotné vykonávanie a (iii) ukončenie sledovania.

Je nesporné, že systém tajného sledovania na ochranu národnej bezpečnosti môže pod pláštikom jej ochrany narušiť alebo dokonca zničiť demokraciu a princípy právneho štátu a preto musia v rámci vnútroštátneho práva existovať primerané a účinné záruky proti zneužitiu.

ESĽP vo svojej judikatúre týkajúcej sa utajovaného sledovania vypracoval minimálne záruky, ktoré by mali byť stanovené v zákone, aby sa predišlo zneužitiu právomoci:

– spôsob vydávania príkazu a jeho odôvodnenie (sem možno zaradiť záruky spočívajúce v obmedzení trvania monitorovania, v postavení orgánov príslušných na ich povolenie,definovanie charakteru trestných činov, ktoré môžu viesť k vydaniu príkazu, vymedzenie kategórií osôb, ktoré môžu byť monitorované),

-určenie orgánov na výkon príkazu a spôsob dohľadu nad nimi,

– postup, ktorý sa má dodržiavať pri skúmaní, používaní a uchovávaní získaných údajov;

–  okolnosti, za ktorých sa záznamy môžu alebo musia vymazať alebo zničiť,

–  druh opravného prostriedku, ktorý poskytuje vnútroštátne právo

Spôsob vydávania príkazu podľa § 114 Trestného poriadku a jeho odôvodnenie

Povaha trestných činov, ktoré môžu viesť k vydaniu príkazu podľa § 114 Trestného poriadku

Ako som už spomínala vyššie, riziko svojvôle pri využívaní utajovaného sledovania vysoké. Z uvedeného dôvodu je nevyhnutné, aby už v procese vydávania príkazu existovali primerané záruky na ochranu práv dotknutých osôb. V uvedenom kontexte je dôležité, aby zákon (Trestný poriadok) bol dostatočne jasný vo svojich podmienkach, aby jednotlivcom dostatočne naznačil, za akých okolností a za akých podmienok sú orgány verejnej moci oprávnené použiť takéto skryté opatrenia[5].

Trestný poriadok pre nariadenie vyhotovenia utajovaných záznamovvyžaduje písomný príkaz vydaný sudcom pre prípravné konanie na návrh prokurátora. Takýto príkaz nemusí okrem časového údaja o trvaní vyhotovovania utajovaných záznamov (maximálne  šesť mesiacov), obsahovať žiadne ďalšie informácie. Dokonca v naliehavých prípadoch, môže takýto príkaz vydať prokurátor s podmienkou, že ho najneskôr do 24 hodín od jeho vydania predloží sudcovi pre prípravné konanie na potvrdenie (pri vstupe do obydlia sa v takomto prípade vyžaduje predchádzajúci súhlas sudcu pre prípravné konanie), v opačnom prípade stráca platnosť.Je možné konštatovať, že súčasná platná právna úprava vydania písomného príkazu sudcom pre prípravné konanie, ktorá nevyžaduje primerané odôvodnenie príkazu, tak vykazuje znaky arbitrárneho a nepreskúmateľného rozhodnutia, čo v konečnom dôsledku umožňuje zneužitie inštitútu vyhotovovaniautajovaných záznamov.  

Trestný poriadok vyžaduje odôvodnenie iba návrhu prokurátora, ktorý musí obsahovať podozrenie z konkrétnej trestnej činnosti, pre ktorý možno príkaz na vyhotovenie záznamov vydať. Trestný poriadok jasne definuje trestné činy, pri stíhaní ktorých je možné vyhotovovať utajované záznamy a pri ich špecifikácii aj nepriamo rozlišuje dva druhy chráneného súkromia, do ktorých sa zasahuje. Prvým je súkromie komunikácie a podobizne a druhým je súkromie obydlia, pri ktorom je  rozsah trestných činov užší a svojou povahou ide o trestné činy závažnejšieho charakteru. Nemalo by sa zabúdať, že podozrenie z konkrétneho trestného činu musí byťobjektívne odôvodnené[6].

Vnútroštátna úprava nevyžaduje špecifikáciu monitorovaného subjektu (meno a priezvisko, právne postavenie v trestnom konaní) ak nie je polícii známya ani individualizáciukomunikácie alebo typov komunikácií, ktoré by mali byť zaznamenané, aby sa obmedzila voľnosť orgánov činných v trestnom konaní pri určovaní rozsahu tohto inštitútu.

Z uvedeného vyplýva, že každý jednotlivec podliehajúci jurisdikcii slovenských orgánov, ktorého sa toto utajované opatrenie môže dotknúť, má iba istotu, že právomoci tajného sledovania v podobe vyhotovovania utajovaných záznamov, budú vykonané na podklade odôvodneného návrhu prokurátora, ktorý však nemusí byť podrobný.

Následne sa súdna kontrola obmedzujeiba na existenciu podozrenia z trestného činu špecifikovaného v Trestnom poriadku (sudca nemusí svoje posúdenie uvádzať v príkaze) askúmanie času, po ktorý budú záznamy vykonávané. Aj keď to Trestný poriadok výslovne neupravuje, s odôvodneným návrhom na vydanie príkazu by mal prokurátor sudcovi predložiť vyšetrovací spis, ktorý by mal byť podporným materiálom k vydaniu príkazu.

V tejto súvislosti poukazujem na judikatúru ESĽP,podľa ktorejak príslušný sudca vydá príkaz na podklade návrhu prokurátora bez toho, aby skutočne preveril skutočnosti alebo zabezpečil primeranú kontrolu, takáto súdna kontrola nebude spĺňať požiadavky článku 8 Dohovoru[7].

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že uvedený postup, keď sa súdna kontrola obmedzuje iba na skúmanie existencie podozrenia z trestného činu a skúmanie času, po ktoré budú záznamy vykonávané, v konečnom dôsledku spôsobuje v činnosti súdu skôr formalistický prístup, bez skutočného a dôsledného skúmania dôvodnosti návrhu, ktorý v nejednom prípade môže skĺznuť až do situácie, že sudca pri rozhodovaní o vydaní príkazu „iba slepo“ verí návrhu orgánu činného v trestnom konaní bez toho, že by objektívne a kriticky preskúmal dôvodnosť návrhu.      

Na rozdiel od § 115 odsek 1 Trestného poriadku (odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky) v prípade vyhotovovania utajovaných záznamovTrestný poriadok neukladá sudcovi (ani prokurátorovi) žiadnu požiadavku overiť existenciu „dôvodného podozrenia“ voči dotknutej osobe alebo uplatniť test „nevyhnutnosti“ a „primeranosti“ a nevyžaduje, aby sudca povolil vyhotovovanie utajovaných záznamov len vtedy, ak nebolo možné dosiahnuť legitímne ciele inými, menej invazívnymi prostriedkami.

ESĽP vo svojich rozhodnutiach zdôrazňuje, že overenie zo strany orgánu oprávneného povoliť použitie tajného sledovania (v našom prípade súdu) sa okrem iného obmedzuje na prípady, v ktorých existujú vecné dôvody na podozrenie z plánovania alebo spáchania určitých závažných trestných činov a že opatrenia možno nariadiť len vtedy, ak neexistuje žiadna vyhliadka na úspešné zistenie skutkového stavu iným spôsobom alebo by to bolo podstatne ťažšie, predstavuje záruku primeraného postupu, ktorého cieľom je zabezpečiť, aby opatrenia neboli nariadené náhodne, neregulárne alebo bez náležitého a riadneho uváženia[8].Práve z uvedeného dôvodu je dôležité, aby povoľujúci orgán – v našom prípade sudca – určil, či existuje presvedčivé odôvodnenie pre povolenie opatrení tajného sledovania[9].

Je nepochybné, že zákonná požiadavka na odôvodnený príkaz je nevyhnutnou formou účinnej súdnej kontroly opatrení zasahujúcich do základných práv jednotlivca.V tejto súvislosti neopomínam rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C‑349/21 zo 16. februára 2023, ktorý naznačuje, že nie je v rozpore s právom EÚ pokiaľ príkaz súdu, ktorým súd na podklade žiadosti polície, či tajných služieb povolí využívanie informačno-technických prostriedkov (napríklad odpočúvanie telefónov, priestorové odpočúvanie, či sledovanie osôb a vecí) nie je odôvodnený. Je to však  iba za situácie, že žiadosť oprávnenej osoby na vydanie takéhoto príkazu je podrobne odôvodnená a vyplýva z nej splnenie všetkých zákonných požiadaviek na vydanie príkazu súdu a takáto žiadosť o povolenie je zároveň následne sprístupnená osobe, proti ktorej bolo použitie osobitných vyšetrovacích postupov povolené.[10]

Trestný poriadok však ani v prípade odôvodnenia návrhu prokurátora podľa § 114 Trestného poriadku neobsahuje záruky, ktoré by zabezpečili, aby nedošlo pri vydávaní takéhoto príkazu k svojvôli zo strany orgánov činných v trestnom konaní, keďže zákon nevyžaduje, aby odôvodnenie návrhu obsahovalo aj odpoveď na otázku, primeranosti a nevyhnutnosti vyhotovenia utajených záznamov v konkrétnom prípade.

Zákonná diskrečná právomoc prokurátora navrhovať vyhotovovanie utajovaných záznamovpodlieha iba podmienke spočívajúcej v existencii podozrenia zo spáchania trestného činu, pre ktorý môže byť takýto príkaz súdom vydaný. Okrem uvedenia dĺžky trvania takéhoto príkazu nie sú zákonom stanovené žiadne iné osobitné záruky.

Keďže vykonávanie opatrení tajného dohľadu nad komunikáciou v praxi nie je prístupné kontrole dotknutých osôb ani verejnosti ako celku, bolo by v rozpore s princípmi právneho štátu, ak by sa zákonná voľná úvaha priznaná prokurátorovi alebo sudcovi – vyjadrovala ako neobmedzená právomoc.Z uvedeného dôvodu musí zákon uvádzať rozsah každej takejto diskrečnej právomoci udelenej príslušným orgánom a spôsob jej výkonu dostatočne jasne, aby poskytol jednotlivcovi primeranú ochranu pred svojvoľným zásahom[11].

Chcela by som zdôrazniť, že najmä vyhotovovanie utajovaných záznamov v obydlí, s takýmito minimálnymi zárukami v Trestnom poriadku, je otvorené svojvôli orgánov verejnej moci, čo môže mať za následok, že jeho použitie bude nezlučiteľné s požiadavkou zákonnosti v zmysle článku 8 Dohovoru. V prípadoch vyhotovovania utajovaných záznamov na verejnosti, ktoré môže byť vykonávané inštaláciou kamier na verejných priestranstvách, alebo ich inštaláciou na osobe som taktiež názoru, že úprava v Trestnom poriadku nie je dostatočná a neobsahuje dostatočné záruky proti svojvôli orgánov verejnej moci.

Možno oponovať rozhodnutiami Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré zdôrazňujú, že  príkaz  na zaznamenávanie telekomunikačnej činnosti, či súhlas musia mať nielen odôvodnenie, ale toto odôvodnenie nesmie byť iba formálne – napríklad nález sp. zn. I. ÚS/274/2005, sp. zn. III. ÚS/80/2008. Keďže ustanovenie § 114 Trestného poriadku odôvodnenie príkazu sudcu nevyžaduje, je iba na dobrej vôli sudcu, či odôvodnenie do príkazu zahrnie a v akom rozsahu, čo je, podľa môjho názoru,v rozpore s predvídateľnosťou predmetnej právnej úpravy. Naviac rozhodovanie Ústavného súdu Slovenskej republiky v prípade ústavných sťažností, týkajúcich sa tvrdených porušení článku 8 Dohovoru v súvislosti s príkazmi na utajované sledovanie (ako celok) je nejednoznačné (viď záverečná časť tohto článku).

Dohľad nad vykonávaním príkazu na vyhotovovanie utajovaných záznamov

Vyhotovovanie utajovaných záznamov vykonáva príslušný útvar Policajného zboru (§ 114 odsek 4 Trestného poriadku, prvá veta), ktorý je povinný sústavne skúmať trvanie dôvodov, ktoré viedli k vydaniu príkazu na ich vyhotovovanie. Ak dôvody pominuli, musí sa vyhotovovanie utajovaných záznamov skončiť, a to aj pred uplynutím času, na ktorý bol príkaz vydaný. Túto skutočnosť bez meškania písomne oznámi tomu, kto vydal príkaz, v prípravnom konaní tiež prokurátorovi.

Trestný poriadok upravuje jedinú povinnosť orgánov verejnej moci – a to polície – pri realizácii príkazu na vyhotovovanie utajovaných záznamov a tým jevágnapovinnosťsústavne skúmať trvanie dôvodov, ktoré viedli k vydaniu príkazu na ich vyhotovovanie. Je nepochybné, že polícia nemá v tomto prípade žiadnu zákonnú povinnosť vyhotovovať záznamy o priebehu vykonávania príkazu počas doby, na ktorý bol príkaz vydaný a zákonom nie je určený orgán, ktorý zabezpečuje dohľad nad vykonávaním takéhotopríkazu.Uvedená právna úprava má negatívny vplyv na možnosť efektívneho posúdenia dôvodnosti a zákonnosti pokračovania vo vyhotovovaní utajovaných nahrávok. 

Podľa judikatúry ESĽP je povinnosť orgánov, vykonávajúcich príkaz na utajované sledovanie, viesť záznamy o utajovanom sledovaní, dôležitá na zabezpečenie toho, aby mal dozorný orgán účinný prístup k podrobnostiam o vykonaných sledovacích činnostiach[12].

Ďalej ESĽP zastáva názor, že je žiaduce zveriť dozornú kontrolu sudcovi, avšak dozor vykonávaný nesúdnymi orgánmi možno považovať za zlučiteľný s Dohovorom za predpokladu, že dozorný orgán je nezávislý od orgánov činných v trestnom konaní a mádostatočné právomoci a kompetencie na vykonávanie účinného a nepretržitého dozoru[13]. Právomoci dozorného orgánu vo vzťahu k akýmkoľvek zisteným porušeniam sú tiež dôležitým aspektom pre posúdenie účinnosti jeho dohľadu (právomoc nariadiť okamžité ukončenie odpočúvania, ak dozorný orgán zistí, že je nezákonné alebo zbytočné, právomoc nariadiť zničenie odpočúvaného materiálu hneď[14] po zistení, že odpočúvanie bolo nezákonné).

Je nepochybné, že Policajný zbor je orgánom, ktorý má hlavný záujem na vyhotovovaní utajovaných záznamov vo veciach, v ktorých podával podnet prokurátorovi. Keďže v slovenskej právnej úprave absentuje zmienka o vykonávaní dozoru nad súdom povoleným vyhotovovaním utajovaných záznamovvykonávaným útvarom Policajného zboru,postavenie prokurátora v prípravnom konaní má za týchto okolností kľúčový význam. Vychádzajúc zo zákona č. 153/2001 o prokuratúre (§ 4 odsek 1 písmeno a/), je to práve prokurátor, ktorý je jediným orgánom v rámci prípravného konania, v rukách ktorého je právomoc dohliadať na to, aby v trestnom konaní nedochádzalo k porušovaniu ľudských práv zaručených Dohovorom. Som toho názoru, že počas vykonávania príkazu by mal príslušný policajný útvar vypracúvať denné správy a inú dokumentáciu súvisiacu so záznamami, ktoré by na základe osobitnej žiadosti zasielal  prokuratúre a sudcovi a tým by bolo možné vykonávať kontrolu nad opodstatnenosťou utajovaného sledovania ako zo strany prokuratúry tak aj súdu. Táto povinnosť polície a následná kontrola (nie iba formálna) by mala byť upravená v Trestnom poriadku aj vo vzťahu k ostatným opatreniam utajovaného  sledovania.

Vstup do obydlia za účelom inštalácie nahrávacích zariadení, by malo byť vykonávaný za striktných zákonných podmienok, pričom vydávanie príkazu sudcom by malo  byť podrobené jasným pravidlám, vrátane určenia ktorý útvar policajného zboru za akých podmienok je oprávnený vstúpiť do obydlia za účelom inštalácie technických zariadení a v ktorých priestoroch obydlia (pri inštalácii by mala mať osoba, ktorá inštaláciu vykonáva kameru, čím by sa odstránila pochybnosť o zákonnosti tohto opatrenia). Nemal by chýbať ani dohľad nad touto činnosťou napr. prítomnosťou prokurátora, ktorý by sledoval inštaláciu (na základe prenosu z kamery) a tým by aj prevzal aktívnu zodpovednosť nad porušovaním súvisiacich ľudských práv.

Ukončenie použitia príkazu na vyhotovovanie utajovaných záznamov

Tajná povaha sledovacích opatrení vyvoláva otázku oznámeniatejto skutočnostidotknutej osobe, aby táto mohla napadnúť ich zákonnosť. Hoci skutočnosť, že osoby dotknuté tajnými sledovacími opatreniami niekedy nie sú následne informované po ukončení sledovania, nemôže sama osebe predstavovať porušenie Dohovoru, napriek tomu je žiaduce informovať ich po ukončení opatrení „hneď, ako je možné oznámenie vykonať bez ohrozenia účelu obmedzenia“[15].Otázka, či je potrebné oznámiť jednotlivcovi, že bol podrobený odpočúvacím opatreniam, je neoddeliteľne spojená s účinnosťou vnútroštátnych prostriedkov nápravy.[16]

Trestný poriadok v ustanovení § 114 odsek upravuje, že ak sa pri vyhotovovaní utajovaných záznamov nezistili skutočnosti významné pre trestné konanie, orgán činný v trestnom konaní alebo príslušný útvar Policajného zboru musí získaný záznam predpísaným spôsobom bez meškania zničiť. Zápisnica o zničení záznamu sa založí do spisu. Táto veľmi dôležitá činnosť polície, výrazne spojená s ochranou ľudských práv, nie je opäť podrobená akémukoľvek dohľadu. Som toho názoru, že je maximálne žiadúce, aby sa výsledky sledovania zničilipod dohľadom sudcu, ktorý by o tom vyhotovil záznam a založil ho do spisu.ESĽP priznáva zmluvným štátom pri posudzovaní existencie a rozsahu dohľadu určitý priestor na voľnú úvahu, no postupy dohľadu nad nariadením a vykonávaním obmedzujúcich opatrení  musia byť také, aby udržali „zásah“ na úrovni „nevyhnutnej v demokratickej spoločnosti“. Okrem toho sa v postupoch dohľadu musia čo najvernejšie dodržiavať hodnoty demokratickej spoločnosti, ak sa nemajú prekročiť hranice nevyhnutnosti v zmysle článku 8 ods. 2 Dohovoru [17].

Tak ako by polícia mala zapisovať denné správy počas výkonu príkazu, tak by po ich skončení mala predložiť prokuratúrea sudcovi osobitnú správu, v ktorej by napr. uviedla:

1. čas začiatku a konca používania opatrenia;

2. počet a charakter činností, ktoré vykonávajú policajti pri vykonávaní opatrenia;

3. typ a počet použitých technických zariadení;

4. počet a totožnosť osôb, voči ktorým bolo opatrenie prijaté;

5. druh trestných činov, ktorým sa prípadne zabránilo použitím opatrenia;

6. stručnú analýzu otázky, či opatrenie prispelo k cieľu uvedenému v príkaze na jeho použitie alebo či sa ním dosiahol.

O zničení záznamu dotknutú osobu, ktorá nemá možnosť nazerať do spisu podľa Trestného poriadku, upovedomí orgán, ktorého rozhodnutím sa vec právoplatne skončila, a v konaní pred súdom predseda senátu súdu prvého stupňa do troch rokov od právoplatného skončenia trestného stíhania v danej veci. To neplatí, ak sa koná o obzvlášť závažnom zločine alebo zločine spáchanom organizovanou skupinou, zločineckou skupinou alebo teroristickou skupinou alebo ak sa na trestnom čine podieľalo viac osôb a vo vzťahu aspoň k jednému z nich nebolo trestné stíhanie právoplatne skončené, alebo ak by poskytnutím takej informácie mohol byť zmarený účel trestného konania.

Otázka opravného prostriedku dotknutej osoby je v rámci vnútroštátneho práva nejasná vo vzťahu k obvinenému v trestnom konaní a ešte viac vo vzťahu k inej dotknutej osobe.

Ústavný súd Slovenskej republiky sa vo svojich rozhodnutiach, týkajúcich sa ústavných sťažností, obsahom ktorých je sťažovateľom – obvineným v trestnom konaní tvrdené porušenie článku 8 Dohovoru z dôvodu nezákonnosti príkazu (ním tvrdeným) na utajované sledovanie, často bráni aktívnemu rozhodnutiu. Vo väčšine prípadov konštatuje absenciu jeho právomoci pre rozhodovanie v daných prípadoch a poukazuje na možnosť napadnutia zákonnosti takéhoto príkazu pred trestnými súdmi počas trestného konania (napr. III. ÚS 88/2018, III. ÚS 83/05, IV. ÚS 34/08, III. ÚS 494/2011, IV. ÚS 42/2017). V niektorých veciach Ústavný súd Slovenskej republiky uvádza, že ak by trestné súdy neposkytli sťažovateľovi úplnú nápravu, mal by možnosť domáhať sa nápravy podaním trestného oznámenia a využitím prostriedkov nápravy podľa občianskeho práva[18]. V rozsudku z 13. júna 2012 spisovej značky I. US 114/12 však Ústavný súd Slovenskej republiky výslovne rozhodol, že proti príkazu (na odpočúvanie telekomunikačnej prevádzky) neexistuje priamy opravný prostriedok a preto dotknutá osoba nemala možnosť získať ochranu od všeobecného súdu v súvislosti s tým, že jej komunikácia bola odpočúvaná.Opatrnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky  je pravdepodobne daná tým, že obvinení napádajú zákonnosť príkazov na utajené sledovanie v priebehu trestného konania a svojim rozhodnutím nechcú „narušiť“ jeho priebeh. Tu je preto nutné zdôrazniť, že ESĽP rozlišuje medzi otázkou, či bol porušený článok 8 Dohovoru v súvislosti s vyšetrovacími opatreniami a otázkou možných dôsledkov zistenia tohto účinku na právo na spravodlivý proces zaručeného podľa článku 6 Dohovoru[19]. Jedná sa o dva samostatné články Dohovoru, ktorých skúmanie v jednotlivých prípadoch podlieha odlišným pravidlám.

ESĽP už v takýchto prípadoch rozhodol, že hocisúdy v trestnom konaní posudzujú otázky spravodlivosti pripustenia dôkazov v trestnom konaní (v prípade výsledkov utajovaného sledovania), nemajú súčasne možnosť zaoberať podstatou sťažnosti podľa článku 8 Dohovoru, a to že zásah do práva sťažovateľa na rešpektovanie jeho súkromného života nebol „v súlade so zákonom“; a už vôbec nemajú možnosť poskytnúť primerané zadosťučinenie v súvislosti s takouto sťažnosťou[20].

V prípade, ak dotknutá osoba nie je osobou obvinenou, nemá v zmysle Trestného poriadku opravný prostriedok vo vzťahu k vydanému  príkazu (na rozdiel od záznamu telekomunikačnej prevádzky § 362f a g Trestného poriadku). Je otázne, ako by sa v tomto prípade postavil Ústavný súd Slovenskej republiky, teda či by opäť deklaroval nedostatok právomoci z dôvodu nevyužitia žaloby v civilnom konaní, kde však narazíme na iné rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého by všeobecný súd nemal hodnotiť zákonnosť príkazu súdu vydaného v trestnom konaní.

Posledné štádium – ukončenie vykonania príkazu na vyhotovovanie utajovaných záznamovje v Trestnom poriadku širšie upravené iba v prípade, ak sa takto získané výsledky majú použiť ako dôkaz.

Myslím si, že Trestný poriadok by mohol obsahovať aj ustanovenie o nezákonne získanom dôkaze. Jeho znenie by mohlo vyzerať asi takto:“ Nezákonný dôkaz je dôkaz získaný porušením základných práv na obhajobu, práva na dôstojnosť, dobrú povesť, česť a rešpektovanie súkromného a rodinného života zaručených ústavou, vnútroštátnym právom alebo medzinárodným právom alebo dôkaz získaný v rozpore s pravidlami trestného konania v rozsahu ustanovenom Trestným poriadkom. „

Záver

ESĽP opakovane rozhodol, že právomoci dávať príkazy na utajované sledovanie občanov sú tolerované podľa článku 8 Dohovoru len v rozsahu, v akom sú striktne nevyhnutné na ochranu demokratických inštitúcií[21].

V  prípadoch, keď je pred ESĽP napadnutá samotná právna úprava umožňujúca tajné sledovanie, zákonnosť zásahu úzko súvisí s otázkou, či bol dodržaný test „nevyhnutnosti“, a preto je vhodné riešiť spoločne požiadavky „v súlade so zákonom“ a „nevyhnutnosti“.

Vo veci Roman Zakharov proti Rusku, v ktorom  rozhodoval Veľký senát, nebolo sporné, že odpočúvanie mobilnej telefonickej komunikácie malo základ vo vnútroštátnom práve a sledovalo legitímne ciele na účely článku 8 odsek  2 Dohovoru, a to ochranu národnej bezpečnosti a verejnej bezpečnosti, predchádzanie trestnej činnosti a ochranu hospodárskeho blahobytu krajiny. ESĽP však konštatoval, že to nie je postačujúce. Je totiž potrebné posúdiť aj prístupnosť vnútroštátneho práva, rozsah a trvanie opatrení tajného sledovania, postupy, ktoré sa majú dodržiavať pri uchovávaní, sprístupňovaní, skúmaní, používaní, oznamovaní a ničení zachytených údajov, postupy povoľovania, opatrenia na dohľad nad vykonávaním opatrení a všetky mechanizmy oznamovania a opravné prostriedky stanovené vnútroštátnym právom, ale aj overiť, pokiaľ to dostupné informácie umožňujú, či prípadné nedostatky majú vplyv na skutočné fungovanie existujúceho systému tajného sledovania.

Z analýzy vyplýva, že úprava tajného sledovania v podobe vyhotovovania utajovaných záznamov je nedostatočná vo svetle judikatúry ESĽP a je najvyšší čas na jeho legislatívnu zmenu.

[1]Libert proti Francúzsku, č. 588/13,body 40-42, 22. februára 2018

[2]Klass a iní,č. 5029/71,séria A č. 28, s. 21, bod 41, 8. septembra 1978,Malone proti Veľkej Británii, č. 8691/79, séria A č. 82, s. 30, bod 64, 2. augusta 1984

[3]napríklad Kruslin proti Francúzsku, bod  27, séria A č. 176A, 24. apríla 1990

[4]Rotaru proti Rumunsku [VS – Veľký senát], č. 28341/95, bod 47,  4. mája 2000

[5]Bykov proti Rusku, [VS – Veľký senát], č. 4378/02, bod 76, 10. marec 2009

[6]Karabeyoğlu proti Turecku,č. 30083/10,  bod 103, 7. júna 2016

[7] Zoltán Varga proti Slovensku,č. 58361/12 25592/16 27176/16  body 155-160, 20. júla 2021; Ekimdzhiev a iní proti Bulharsku, č. 70078/12, bod 337, 11. apríla 2022

[8]Klass a iní, už citovaný, bod 51

[9]porovnaj Iordachi a iní proti Moldavsku, č. 25198/02, bod 51, 10. februára 2009

[10]http://www.pravnelisty.sk/rozhodnutia/a1199-sudny-dvor-eu-prikaz-sudu-na-odpocuvanie-bez-odovodnenia-nemusi-byt-v-rozpore-s-pravom-eu

[11]Huvig proti Francúzsku, č. 11105/84, body 29 a 32, séria A č. 176B, 24. apríla 1990, Amann proti Švajčiarsku [VS – Veľký senát], č. 27798/95, bod 56, ECHR 2000II, 16. február 2000, ValenzuelaContreras proti Španielsku, č. 27671/95, bod 46, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí  1998V, 30. júla 1998

[12]Kennedy proti Spojenému kráľovstvu, č. 26839/05, bod 165, 18. mája 2010, Roman Zakharov proti Rusku [VS – Veľký senát], body 275-285, 4. decembra 2015

[13]Klass a iní proti Nemecku, už citovaný, bod 56

[14]Kennedy proti Spojenému kráľovstvu, už citovaný, bod 168, Roman Zakharov proti Rusku, už citovaný, bod 282

[15]Roman Zakharov proti Rusku, už citovaný, body 287-290; CevatÖzel proti Turecku, č. 19602/06, body 34-37, 7. júna 2016

[16] Roman Zakharov proti Rusku už citovaný, bod 286

[17]Kvasnica proti Slovenskej republike, č.72094/01, bod 80, 9. júna 2009; Kennedy, už citovaný, bod 154

[18]Michalák proti Slovensku, č. 30157/03, bod 82, 8. februára 2011

[19]napríklad DragoșIoanRusu proti Rumunsku,č. 22767/08, bod 52, 31. októbra 2017, DumitruPopescu proti Rumunsku (č. 2), č. 71525/01, bod 106 s ďalšími odkazmi, 26. apríla 2007

[20]Goranova-Karaeneva proti Bulharsku, č. 12739/05 bod 59, 8. marca 2011

[21]Rotaru proti Rumunsku [VS –Veľký senát], č. 28341/95 bod 47, 4. mája 2000

Zdroj: pravnelisty.sk